ľudová škola, Sila
1928 – 1934 gymnázium, Nitra
1936 – 1941 Vysoká škola bohoslovecká, Spišská Kapitula

Janko Silan je slovenský básnik, prekladateľ, prozaik, príslušník katolíckej moderny a katolícky kňaz. Narodil sa v Nových Sadoch v roku 1914 v chudobnej rodine rodičom Ľudovítovi a Helene Ďurkovým. Vlastným menom sa volal Ján Ďurka.
Základnú školu vychodil vo svojom rodisku, neskôr študoval na reálnom gymnáziu v Nitre a dva roky aj na gymnáziu v Trnave. Prijatý bol na Vysokú školu bohosloveckú v Spišskej Kapitule, kde študoval teológiu.
Janko Silan patrí k predstaviteľom poézie slovenskej katolíckej moderny. Základom jeho tvorby je kresťanská duchovná lyrika. Vo svojich básňach ospevuje slovenský ľud a krásu slovenského kraja. Stredobodom pozornosti celej jeho tvorby je ľudská duša.
Básnický talent sa u neho rozvinul už počas gymnaziálnych i seminárnych štúdií. Publikovať svoje básne začal v rôznych študentských časopisoch (Elán, Pero). Jeho prvotina bola uverejnená v časopise Rozvoj v roku 1932. Neskôr prispieval do časopisov Kultúra, Slovenské pohľady a Verbumu, kde pôsobil aj ako redaktor.
Debutoval v roku 1936 dielom Kuvici a do roku 1948 vydal osem ďalších zbierok - Rebrík do neba, Slávme to spoločne, Kým nebudeme doma, Piesne z Javoriny, Piesne zo Ždiaru a Úbohá duša na zemi. V nich prejavil schopnosť písať autentickú modernú duchovnú poéziu. Vyznáva sa v nich k láske k Bohu, k životu, svetu, prírode, vlasti, ba i k spoločnosti, ktorá mu prostredníctvom orgánov štátnej správy sťažovala i tak ťažký život slabozrakého, ale hrdého a nebojácneho katolíckeho kňaza – básnika. V roku 1938 zredigoval a vydal Requiem za Andreja Hlinku.
Prvé básnikove zbierky mali skôr kontemplatívny či meditatívny ráz. Boli výsledkom jeho pozorovania prírody, sveta, človeka, ale aj zákonov života a tieto pozorovania následne Janko Silan premenil do modlitieb a kontemplácií. Ako básnik vedel rozlišovať a zaujať prorocký postoj voči tomu, čo sa dialo v spoločnosti. Prorocký rys sa začal objavovať v jeho diele až v povojnových zbierkach Piesne zo Ždiaru a Úbohá duša na zemi, v ktorých ešte stihol vyjadriť svoje názory na spoločenské procesy po vojne.
Po vysviacke za kňaza, v júni 1941, vystriedal niekoľko kaplánskych miest (Ždiar, Liptovský Hrádok) a od roku 1949 pôsobil na fare vo Važci. Pre svoj jednoznačný postoj k vládnucej ideológii bol po roku 1948 marginalizovaný, prenasledovaný a kontrolovaný Štátnou bezpečnosťou. Janko Silan sa nikdy sa nezmieril s tým, že sa upierajú práva cirkvi, biskupom, kňazom, kresťanom. Vo svojom postoji k vládnucej ideológii bol neoblomný a nekompromisný. Veľmi ťažko niesol, keď nemohol slobodne tvoriť. Ďalšie básne mu vyšli až počas obdobia krátkeho politického uvoľnenia v rokoch 1968 – 1969. Vystupoval v nich ako ostražitý kritik spoločenských pomerov, ktoré nevedú k Bohu. Pokojný tón kontemplatívnych básní vystriedal zápal a horlivosť. V tejto úlohe volil vhodný jazyk, ktorý obsahoval ostré apokalyptické biblizmy či štipľavé, expresívne alebo výsmešné výrazy:

„... sme z vôle ľudu, ktorý všemocný je
dnes v bezmocnosti svojej, v ktorej žije
len sebe. Služobníci vymreli...
Bo páni, spravujúc sa iba pudmi,
už rozum stratili a bočia od kostola...
Veď podľa Pavla brucho bohom ich,
ich brucho vlastné navek vekov vraždí,
a to je najstrašnejšie, že už všade
namiesto hlavy vládne pohlavie,
prorokov nieto, čo by tejto vláde
sa vzopreli, keď núti k oslave
otroctva hmoty, ktorá jedovate
si podmanila mysle mľandravé”
(z básene Druhá elégia)

V kritických spoločenských básňach Janko Silan predstavuje Boha ako toho, ktorý sa smeje besniacim národom. Humor používa ako prostriedok na odhalenie idolov a zrúcanie modiel. Prichádza k slovu tam, kde človek zápasí o svoju slobodu a zároveň má vnútornú slobodu. Básnik sa vysmieva, ironizuje a paroduje zbytočné úsilie bojovať proti Bohu. Na paródiu využil i tzv. proletársku poetiku:

„Veselo prechádzam i troskami
prístavov, dedín, miest
a obsypávam si ich bozkami.
Buď zrúcaninám česť!”
(z básne Veselo prechádzam i troskami)

Vo svojich básňach sa venoval odhaľovaniu lží, ktoré podsúvala socialistická spoločnosť, vyžaruje z nich silná angažovanosť autora, cítiť z nich skôr bolesť a zodpovednosť ako revoltu. Jeho slovo nemalo slúžiť hnevu a nenávisti, bolo mu cudzie moralizovanie, nevidel svet, spoločnosť a jednotlivca len čierno-bielo. Jeho spoločenská poézia bola skôr prejavom solidarity so svojím národom. Autor bol prednášateľom modlitieb za súčasný svet, viedol k jednote a vzájomnej láske:

„A buďme svätí.
I komunista
je môj brat
a dozaista
i demokrat,
lebo ja som tu kňaz,
lebo ja verím v lásku ku všetkým...”
(z básne Ja plačem pre všetkých)

Ďalším znakom v tvorbe Janka Silana bola prorocká črta, ktorá sa prejavovala citlivosťou na čas, cestu a hodnotu nášho národa a na zásahy Boha v priebehu dejín. Vďaka reflexii minulosti bol básnik schopný vnímať dôležité znamenia súčasnosti a odkrývať ich zmysel, čím vnášal svetlo aj do budúcnosti. Videl nielen zlobu ideológie komunizmu, ale aj jeho koniec.
Okrem literárnej tvorby sa Janko Silan venoval aj prekladateľstvu. V roku 1943 preložil z latinčiny kresťanské hymny pod názvom Hymny 1-2. Z nemčiny preložil Rilkeho zbierku O tebe spieva zem (1943) a spolupodieľal sa na preklade Lippertovej knihy Človek Jób hovorí s Bohom (s Pavlom Straussom,1948).
Poézia i osobný život Janka Silana odzrkadľujú spôsobom, akým sa vyrovnával so súčasnosťou. Básnik zomrel 16. mája 1984 vo Važci.
V roku 1990 dali rodáci zo Sily podnet na umiestnenie pamätnej tabule na jeho rodičovský dom. Odhalená bola 18. novembra 1990 za účasti významných osobností cirkevného a literárneho života. V rokoch 1995 - 1998 vo vydavateľstve Lúč vyšli Silanove básnické i prozaické práce pod názvom Súborné dielo Janka Silana (red. J. Pašteka).

Ocenenia:

1936 Cena Júliusa Zeyera za debut „Kuvici“

tvorba

1936 Kuvici (debut)
1938 Requiem za Andreja Hlinku
1939 Rebrík do neba
1941 Slávme to spoločne
1941 Tak umieral básnik Paľo Oliva (spolu s M. Šprincom)
1942 Svätoboj
1943 Kým nebudeme doma
1943 Piesne z Javoriny
1945 Aj generáli plačú
1947 Piesne zo Ždiaru
1948 Úbohá duša na zemi
1966 Triptych I
1996 Triptych II
1996 Tri návštevy
1967 Sám s vami (výber z tvorby, spolu s C. Krausom)
1968 Triptych III: Dve bolesti, jedna radosť
1969 Triptych IV: Tri balady
1969 Oslnenie
1980 Katolícke piesne z Važca
1984 Ja som voda
1990 Piesne z Važca (výber zo zbierky Katolícke piesne z Važca, zostavená M. Chudom)
1991 Dom opustenosti (próza; dielo, dokončené už v roku 1970)

Ukážka z tvorby:

TVÁR (z knihy Dom opustenosti)
Prvá nech je bez mena. Tvár tvoja, Blahoslav, tvár básnikova, tvár bez mena. S tebou som málo chodil po mestách a dedinách. S ním, s hrobárom, viacej. A vždy to tak bývalo: on rozprával ľuďom o veciach, a keď bol ustatý, stíchol. A bolo treba, mne začať hovoriť. Tak sme sa striedavo rozprávali a tíchli a bolo to nádherné. Lebo napokon všetci sme už boli dojatí a tichí ako veci.
A ty si písaval sem do Novej ženy o tvárach, ktoré si stretal. A ešte o koľkých si chcel to isté povedať, že sú obdivuhodné, nenapodobiteľné, krásne a nezabudnuteľné. Ako všetko, čo vychádza z rúk Božích. Ach, koľké si chcel chváliť, že sú dobré a Božie, koľké? Ale ty už o nich iba mlčíš. O všetkých.
Ja ťa vystriedam. Rád a vďačne.
Na prvom mieste nech je tvoja tvár, tvár básnikova, tvár bez mena.
Koľkí to už povedali, že na tebe boli len oči. Tie veľké čierne oči. Pamätáš? Iba oči. Môj Bože, to je nevýslovné. Ten pohľad tvojich očí. Preto ťa nazvali básnikom, že z teba sa stali iba oči. A pravdu mali. Lebo ty si všetko videl a uznal a pochopil a miloval. Tak je to. Pravda, je to bloyovské, do neba nevchádza sa ani zajtra, ani napozajtra, ani o desať rokov, ale ide sa tam dnes, keď sme chudobní a križovaní. Ty si tam vchádzal denne, ty, vidiac a vediac toto. Tak nebo v tebe rástlo, lebo sa rozhojňoval kríž, nám ešte taký nepochopiteľný a temný, a žiaril a vyjasňoval všetko. V tebe, pokým si sa nestal celkom jasom, znovu, zorou, ktorá po tme prichádza a osvetľuje a v slnku sa stráca. V Bohu. Môj Bože, teraz už cítim: videnie je počiatok večnej blaženosti. Potom je vedenie. Potom je láska. U teba všetko a naraz, básnik vidiaci, lebo už vidíš bez očí, bez tých veľkých čiernych očí, básnik vidiaci. A teraz už bez očí. A teraz už nie v zrkadle a v podobenstvách a krásnych obrazoch, ale tvárou v tvár.
Ale ja tak som si vždy vravel: oči na tebe boli len ústa. Chvejivé a poblednuté pery. Pamätáš? Iba ústa. Môj Bože, to je najnevýslovnejšie. To slovo tvojich úst, tie všetky slová tvojich úst, ktoré sú večné, ako si sám vydal o nich svedectvo. Vidíš, to je to: Rilke spieval o tom, ako sa ženy prihovárajú básnikovi: „Odchádza s nami nekonečna hlas, ty však buď ústa, nech ich počúvame, ty buď, ty hovoriaci náš.” A tebe sa všetky veci takto prihovárali, všetky veci na nebi a na zemi. A ty si ich slávil a ty si bol ich ústami a ty si im hlásal, čo sú, lebo nevedeli. Aj keď vedeli, z pokory sa báli priznať svojmu pravému menu. Len ty si im ho našiel. Lebo z teba sa stali už len ústa. A tie ťa urobili básnikom. Už hľadieť nebolo treba, keď takto dokonalé Slovo Božie bolo v tebe. Veď ani anjeli sa nepozerajú, bo sú celkom v Bohu ponorení a Boh je v nich. Tak všetko vidia. Anjeli sú len ústa Božie. Pejú. Svojmu Bohu to spievajú, čo on je a aký je. Hosana na výsostiach!
Otec, Syn a Duch Svätý. Najsvätejšia Trojica. Po vlasoch pohladiť a po líci. To je láska. Dar. Tam na hlave srdce nemáme. Ale Duch Svätý je všade. Veje, kde chce. Vidíš, taký si bol nežný, že si sa túlil k všetkému a tešil, tešil. A zajedno si bol so všetkým na nebi a na zemi. Je to možné? Ach, básnikov vždy tak zrovnávali s bláznami, bo zjednocovali v mene lásky a viali k všetkým veciam bez rozdielu s posolstvom spásy.
Oči, vlasy, ústa – to je tvár.
Tak si povedal. Tak, čo je Tvár.
Otec a Syn a Duch Svätý. Ten, ktorý je Najsvätejšia Trojica.
Tú si všade hľadal v nás a mimo nás.
Úsmev je vraj milosť Božia. To tiež patrí k tvári!
Aby bola živá.
A ty, keď si sa víťazne usmial, kto mohol nezbadať, že ty si živý chrám a Otec a Syn a Duch Svätý v ňom prebývajú?

Preklady:

1943 Hymny 1-2
1943 Rilke: O tebe spieva zem
1948 P. Lippert: Človek Jób hovorí s Bohom (spolu s P. Štraussom)