1931-1936 Základná škola v Zvolenskej Slatine
1936-1943 Gymnázium vo Zvolene
1943-1946 Právnická fakulta UK v Bratislave (štúdium nedokončil)
1946-1950 FAMU v Prahe, odbor filmová réžia

Pôsobenie
1950-1956 režisér dokumentárnych filmov v Československom štátnom filme
1951-1953 redaktor – režisér Vojenského mesačníka v Československej armádnom filmovom štúdiu Praha
1954-1956 vedúci Štúdia umeleckých dokumentov (od r. 1954 Štúdio dokumentárnych filmov)
1956 asistent, neskôr pomocný režisér v Štúdiu hraných filmov

tvorba

Stanislav Barabáš zaujíma v slovenskej kinematografii osobité miesto. Jeho význam spočíva najmä v hľadaní možností autorskej výpovede a v snahe konfrontovať domácu tvorbu s trendmi európskej kinematografie. Bol jedným z prvých študentov pražskej FAMU.
Nakrúcal dlhometrážne hrané, aj krátkometrážne dokumentárne filmy, režíroval ich, v mnohých prípadoch bol ich scenáristom či spoluscenáristom. Pre televíziu nakrúcal filmy, inscenácie, dramatizácie a televízne hry, ktorých bol režisérom i scenáristom.
Skôr ako nakrútil v roku 1961 svoj úspešný debut Pieseň o sivom holubovi (v r. 1963 s ním absolvoval FAMU), bol pomocným režisérom pri filmoch Štyridsaťštyri (r. Paľo Bielik, 1957), Posledný návrat (r. František Kudláč, 1958), Kapitán Dabač (r. Paľo Bielik, 1959).
Jeho prvý hraný film Pieseň o sivom holubovi znamenal hneď niekoľko estetických, aj tematických posunov v kontexte slovenskej kinematografie. Film reflektoval udalosti 2. svetovej vojny detským pohľadom na svet. Umožnilo mu to zbaviť sa ideológie, ktorá často zaťažovala filmy, vracajúce sa k tomuto obdobiu. Ďalšou inováciou bol spôsob kompozície príbehu, kedy namiesto jedného dramatického oblúka zvolil Barabáš v spolupráci so scenáristami Ivanom Bukovčanom a Albertom Marenčinom epizodickú výstavbu deja. Už vo svojom prvom filme sa pokúšal reagovať na povojnový trend európskej kinematografie nadviazaním na tradíciu filmovej moderny. Pieseň o sivom holubovi zarezonovala doma i v zahraničí (Osobitý čestný diplom na 22. MFF v Benátkach).

Svojím druhým filmom Trio Angelos (1963) sa pokúsil prakticky realizovať svoje názory vyslovené v diskusiách o situácii v slovenskom filme. Film zaznamenával postupný rozpad trojice akrobatov. Barabáš sústredil svoju pozornosť na spôsob, akým sa postavy vyrovnávajú so ­zložitou situáciou. V ďalšom ­filme Zvony pre bosých (1965) sa Barabáš vrátil do obdobia 2. svetovej vojny. V nehostinných podmienkach zasnežených hôr sledoval osudy dvoch partizánov, mladého nemeckého vojaka a jednej ženy. Nezaujímal ho konflikt medzi „dobrými” a „zlými”, ale absurdnosť, ktorej sú ľudia počas vojny vystavení. Film Tango pre medveďa (1966) znamenal žánrové a tematické odbočenie. Kým slovenskí a českí kritici diskutovali o novom pokuse inovovať slovenskú komédiografiu, na vtedajšom Viennale film získal čestný diplom a vyslúžil si nadšené prijatie divákmi a kritikou.
Po krátkom žánrovom „experimente” pokračoval Stanislav Barabáš v ceste, ktorú si vytýčil svojimi prvými filmami. Pre te­levíziu nakrútil svoje formálne prelomové dielo – adaptáciu Dostojevského poviedky Krotká (1968). Nepokojnú kameru Stanislava Szomolányiho, hudbu Zdeňka Lišku, vynikajúce herecké výkony Ctibora Filčíka a Magdy Vášáryovej spojil do „kinematografickej štúdie” vzťa­hu vopred odsúdeného na rozpad. Film získal hlavnú cenu na vtedajšom MFF Mon­te­ Carlo 1968 a započal tak trojročné úspechy slovenských televíznych filmov na tomto festi­vale.
Po augustových udalostiach v roku 1968 Barabáš vytušil, že nová situácia v krajine mu neposkytne umeleckú slobodu, ktorú by potreboval. V septembri 1968 emigroval do Rakúska, v októbri 1968 odišiel do Kanady, kde pôsobil v Kanadskom filmovom ústave. Od roku 1969 žil a pracoval pre televíziu striedavo v Mníchove, Baden Badene a nakoniec v Hamburgu. Nadviazal na úspechy filmu Krotká ďalšími adaptáciami literárnych diel (napr. Dostojevského Večný manžel, Strindbergovo Inferno). V Nemecku pôsobil predovšetkým v televízii, pripravil aj niekoľko dielov populárneho nemeckého detektívneho seriálu Tatort (Miesto činu).
Po roku 1989 sa pripravoval na umelecký návrat do vlasti. Ten mu však znemožnila náhla smrť v roku 1994.

Réžia
1953 Písně hrdinů
1961 Pieseň o sivom holubovi
1963 Trio Angelos
1965 Zvony pre bosých
1966 Tango pre medveďa
1969 Krotká
Der Ewige Gatte (Večný manžel)
1970 Jonasch
1971 Einfach – sterben (Voltairova smrť)
1972 Die Erbschaft (Dedičstvo)
1973 Das Blaue Hotel (Modrý hotel)
Inferno
1974 Der Schwierige (Čudák)
1975 Comenius
1978 Onkel Bräsig
1981 Fahrt nach Schlangenbad, Die
1982 Ich werde warten
Die Komplizen (Sprisahanci)
Tatort – Blaßlila Briefe (Bledofialové listy)
1984 Friedenmacher, Die
1985 Sonntag
1988 Tatort – Der Spuk aus der Eiszeit (Strašidlo z ľadovej doby)
1989 Tatort – Armer Nanosh (Úbohý Nanosch)
A temnota zahalila tem
1991 Tatort – Tiny