Juraj Turzo sa narodil na Lietavskom hrade. Jeho otec zomrel keď mal sedem rokov. Po štúdiách doma bol v službách rakúskeho arcivojvodu Ernesta, od roku 1585 sídlil v Bytči, len v čase nepokojov býval na Lietavskom alebo Oravskom hrade. Venoval sa správe svojich rodových panstiev Bytča-Hričov, Orava, Lietava a sobášmi získaných majetkových dielov v panstvách Ostriež, Zvolen a Dobrá Niva a hradu Tokaj, ktorý získal za vojenské a politické zásluhy v službách Habsburgovcov.

Po smrti prvej manželky Žofie Forgáčovej sa oženil s Alžbetou Coborovou. Z ich vzťahu sa zachovali listy plné lásky, ktoré si vymieňali počas jeho častej neprítomnosti. Juraj Turzo mal osem detí. Bol mimoriadne vzdelaný - hovoril latinsky, grécky, nemecky, maďarsky, slovensky a dorozumel sa aj chorvátsky - v gréčtine dokonca písal básne. Z Bytče urobil stredisko humanistickej vzdelanosti. Podporoval umenie, školy a kostoly. Na koncertoch vystupovali hudobníci pozvaní z Viedne. V roku 1610 povolil konanie slovenských bohoslužieb v Krupine. Slovenčina bola veľmi používaná na jeho panstvách v úradnom styku. Keď boli jeho majetky ohrozené, nechal poklady presunúť z bytčianskeho zámku na bezpečný hrad Lietava. Spolu so šperkami tam uložil aj archív a celú svoju knižnicu. Práve tá zasluhuje veľkú pozornosť – obsahovala viac ako 800 zväzkov kníh. Obsahovala diela akými boli napr. Dejiny Perzie od Petra Bizara, Históriu Rimanov od Alexandra Appianiho, História Ameriky od Jakuba LeMoyna, diela Sokratove a Aristotelove, knihy Erazma Rotterdamského, Homérova Odyssea, Ezopove Bájky, Múnsterovu Kozmografiu, objemné Základy medicíny od Leonarda Fuchsa.
Počas povstania Štefana Bočkaia ostal verný cisárovi, preto mu bočkaiovské vojsko spustošilo panstvá na Orave, v Lietave a Bytči. Turzova reakcia bola rýchla a krutá: niekoľkých dedinčanov dal obesiť a dedinu podpálil.

Zúčastnil sa na viacerých protitureckých bojoch - 1590 pod Ostrihomom, 1593 pri Stoličnom Belehrade, 1594 na oslobodení hradov Hajnáčka, Modrý Kameň a dobývaní Ostrihomu 1601. Vo víťaznej bitke bitke pri Székesfehervári (Stoličnom Belehrade) bol vážne zranený.
Ako 31-ročný sa stal radcom kráľa Rudolfa II. V roku 1602 sa stal hlavným veliteľom preddunajských vojsk a hlavným kapitánom novozámockej pevnosti.
Vlastnil tri panstvá na Slovensku : Bytčianske, Lietavské a Oravské. V r. 1607 pribudlo aj výnosné Tokajské panstvo s hradom. Toto panstvo sa stalo strediskom obchodu s vínom. Vrchol Turzovej životnej kariéry znamenala jeho voľba za uhorského palatína v decembri 1609. Túto hodnosť dostal po smrti Štefana Ilešházyho. Palatín bol po panovníkovi prvý muž v krajine s rozsiahlou politickou, vojenskou, finančnou a súdnou mocou. Jeho plat bol 1000 zlatých ročne. Mal právo vyniesť rozsudok smrti aj nad osobami šľachtického pôvodu. Jeho povinnosťou bolo byť spravodlivým sudcom bez ohľadu na pôvod a postavenie osôb. Všetkými prostriedkami mal ochraňovať bezbranných - tak, ako to bolo zakotvené v prísahe, ktorú skladal pred snemom.
Alžbeta Báthoryová bol prvý závažný prípad, ktorý mal vyriešiť. Zrejme sa mu to nepodarilo podľa predstáv príbuzných obetí, ani podľa predstáv panovníka. Báthoryová sa pred súd nikdy nedostala. Báthoryovú prežil len o dva roky. Zomrel, keď nemal ani 50 rokov. Z jeho ôsmych detí bolo sedem dcér a jediný syn - Imrich. Imrich zomrel v roku 1621 a s ním vymrel rod Turzovcov. Manželka bývalého palatína zomrela v roku 1627.
Po Štefanovi Illéšházym bol druhým najvýznamnejším predstaviteľom protestantizmu na Slovensku a v Uhorsku. Udržiaval styky s významnými zahraničnými protestantmi a univerzitami, podporoval zakladanie evanjelických fár, škôl a gymnázií a študentov študujúcich v zahraničí. Roku 1610 zvolal Žilinskú synodu, na ktorej bola vytvorená organizácia evanjelickej cirkvi v Preddunajsku zriadením troch superintendencií a prispel aj k vytvoreniu organizácie evanjelickej cirkvi v Predtisí (Spišské Podhradie).
Bol podporovateľom humanistickej vzdelanosti, v jeho službách pôsobili viacerí humanistickí vzdelanci. Okrem iných jazykov, on a celá jeho rodina ovládali aj slovenčinu. Jeho najbližší spolupracovníci a radcovia boli zväčša zemani slovenského pôvodu. Ako palatín sa pri sporoch v Banskej Bystrici a Krupine postavil za záujmy Slovákov (slovenských mešťanov) a vo svojich vlastnoručných listoch mestám používal vyjadrenia „nostra natio Slavica“ alebo „naša slovenská nácia“. Možno pod jeho vplyvom aj v niektorých snemových uzneseniach po roku 1606 sa používa štátoprávny pojem „natio Slavica“

Pôsobenie
Od 1585 oravský dedičný župan
Od 1598 kráľovský radca
Od 1599 hlavný kráľovský pohárnik a hlavný stolník
Od 1601 kapitán preddunajského vojska a súčasne hlavný veliteľ novozámockej posádky 1606 gróf
1609 palatín