Hana Gregorová, rod. Lilgová sa narodila v roku 1885 v Martine a vyrastala v kultivovanom prostredí rodiny martinského farbiara v centre slovenskej kultúry na prelome 19. a 20. storočia.
Slovenská spisovateľka, osvetová pracovníčka a ochotnícka herečka navštevovala základnú školu vo svojom rodisku. Ďalšie vzdelanie si dopĺňala ako samouk. Od roku 1907 pôsobila postupne v Nadlaku, Prešove a v Martine. V roku 1907 sa v Nadlaku vydala za spisovateľa Jozefa Gregora Tajovského a usadili sa v Bratislave. Po jeho boku sa často vyslovovala aj k aktuálnym politickým problémom. V ich dome sa stretávali slovenskí i zahraniční literáti.
Hana Gregorová mala tiež veľmi blízky vzťah k českej kultúre a s mnohými osobnosťami českého kultúrneho a verejného života si vytvorila celoživotné priateľstvá.
Po vzniku ČSR bola redaktorkou Slovenského východu, od roku 1921 žila v Bratislave a po manželovej smrti v roku 1940 odišla za dcérou Dagmar do Prahy, kde sa venovala literárnej tvorbe a zapojila sa do protifašistickéhoo odboja.
Prvé prózy uverejňovala časopisecky. V roku 1911 debutovala prekladom románu K. Mikszátha Dáždnik svätého Petra. Vlastný knižný debut vydala v roku 1912. V zbierke krátkych próz Ženy zobrazovala zložité osudy žien v spoločenskom živote. Kriticky sa k dobovým sociálnym nerovnostiam vyjadrila aj v zbierkach noviel Môj svet, Pokorní ľudia a Zo srdca.
Obraz malomeštiactva a emancipačných snáh na poprevratovom Slovensku priniesla v románoch Vlny duše a Čas nezastavíš. Vo svojich prózach a románoch zobrazila osudy slovenských žien všetkých spoločenských vrstiev, ich duševné stavy, rozčarovania v láske i v manželstve a ich nespravodlivé spoločenské postavenie v prvej tretine 20. storočia.
Hana Gregorová sa ako spisovateľka venovala aj tvorbe kníh pre deti. V roku 1922 vydala knihy rozprávok Kytka a O Zorke, čo každému svieti. Nasledovali Oddané srdiečka, Rozprávočky z rádia alebo Pavko v Prahe z roku 1933.
Samostatne vyšli jej cestopisné črty Svet je tak krásny, kniha o osudoch slovenských žien Slovenka pri krbe a knihe, kde zobrazila pohnuté osudy výnimočných slovenských žien a posmrtne jej v roku 1979 vyšla kniha Spomienky. Edične ju pripravila jej dcéra Dagmar Prášilová. Objavujú sa v nej spomienky na starý Martin, Lilgovský dom, osobnosti akými boli Vladimír Hurban či jeho otec S. H. Vajanský, maliar Milan T. Mitrovský, Andrej Halaša, Jozef Kohút či Anna Ivanková, Tatiana Štefanovičová, Margita Paulíny-Tóthová a mnohé ďalšie mená. Opisuje svoje manželstvo s Tajovským, krízy i návraty dvoch osobností, ktoré si boli blízke i rozdielne, ale vždy v nich nakoniec zvíťazili úcta a porozumenie. Z českých osobností predstavuje Františku Plamínkovú, Mílu Sísovú, spomína Mariu Majerovú, Annu Ziegloserovú, Alberta Pražáka, Otakara Březinu, F. X. Šaldu.
Ako ochotnícka herečka sa Hana Gregorová venovala divadelnej činnosti v rokoch 1903 - 1913. V roku 1903 svárnila postavu Hany v Urbánkovej hre Škriatok, Zuzky v Hollého Márnotratnom synovi a zahrala si Martu v Raupachovom Mlynárovi a jeho dieťati. O rok neskôr sa predstavila ako Paulína v hre Zuzkin pán kaprál od K. Costu a ako Sajdáčka v Mariši bratov Mrštíkovcov. V roku 1905 sa na ochotníckych doskách ukázala ako Otília v hre Manžel vo dvoch exemplároch a Katarína v Kríži pri potoku od E. Peškovej a tiež ako Žofia v hre Víno od G. Gárdonyiho. Bola tiež Pepkou v hre Lumpacivagabundus od J. N. Nestroya, Nyolou v Radúzovi a Mahuliene od J. Zeyera. V roku 1908 si zahrala postavu Matky v rovnomennej hre manžela Jozefa Gregora-Tajovského, ktorý ju sám režíroval.
Hana Gregorová sa angažovala aj v ženskom hnutí, vyvíjala úsilie o emancipáciu žien, zdôrazňovala potrebu ich vzdelávania. Po roku 1945 bola predsedníčkou Zväzu slovenských žien. Zomrela vo veku 73 rokov.
Zaujímavosti:
Dcéra Hany Gregorovej, Dagmar Gregorová-Prášilová (zomrela 23. septembra 2004 v Prahe vo veku nedožitých 89 rokov) vo svojej knihe „Gregorovský dům“ (1995) spomína:
„… A teraz, z odstupu rokov, keď minulé časy vystupujú celkom plasticky, prichádzam na to, že mamička vlastne prežívala život inak ako otecko. Bola rozhodne menej realistická, viac romantická, snivá, rada čítala romány, donekonečna vedela o nich debatovať s priateľmi, bola dušou bratislavskej umelecko-literárnej spoločnosti, kým otecko najradšej vysedával doma, alebo sám na brehu Železnej Studničky a chytal rybenky v tichu prírody, najviac ak v susedstve iného mlčanlivého rybára. Boli to vlastne dve rozdielne povahy…“
|
Vítam aktivitu projektu osobnosti.sk a páči sa mi. Častokrát totiž zanedbávame osobnosti vo vzťahu k svojej vlastnej histórií aj vo vzťahu k Slovensku. Cez osobnosti sa poznajú národy a štáty. Osobnosti sú ľudia, ktorí dokážu robiť nielen pre seba, ale aj pre okolie a navyše z ich práce čerpá celá spoločnosť.
Osobnosti sú ľudia, ktorí sa zapísali do dejín a sú autormi niečoho, čo je trvalé a nemá pominuteľnú hodnotu. Čas ukáže najlepšie, ako to vlastne v skutočnosti je. Pretože ozajstné osobnosti nezapadnú prachom.
Pre mňa
je osobnosťou Slovensko ako také. Myslím si, že Slovensko si zaslúži titul osobnosti. A na Slovensku sú to ľudia, ktorí nás takto reprezentujú.
Projekt Osobnosti.sk si veľmi vážim. Považujem za dobré, že vznikol a že sa etabloval v našom spoločenskom
prostredí. Naši ľudia sa takto pripomenú ďalším. Možno to budú pre niekoho vzory, ktoré budú chcieť dosiahnuť. Lebo títo ľudia pomaly, ale isto zaniknú.
Žijeme v dobe, kedy sa osobnosťami stávajú produkty mediálnych kampaní a hviezdy rôznych reality show. Naozajstný význam pojmu osobnosť degraduje. Skutočné osobnosti sú často krát v úzadí a málokedy poznáme práve ich názor na rôzne problematiky našej spoločnosti. Aj z týchto dôvodov vznikla asi pred troma rokmi myšlienka zrealizovať projekt Osobnosti.sk.
