Eva Kostolányiová pochádzala zo skromných pomerov. V štrnástich rokoch odišla spolu so svojim bratom z rodnej Trnavy tancovať do SĽUK-u, kde pôsobila štyri roky a v roku 1957 tancovala v súbore sólo v programe Goralská krmča. Choreografiu mal na starosti J. Kubánek. V rokoch 1961 - 1967 bola speváčkou a tanečníčkou Vojenského umeleckého súboru kapitána J. Nálepku a v roku 1967 vystupovala ako sólistka Tatra revue v Bratislave, kde dostala svoju prezývku "slovenská Twiggy". V roku 1968 už vystupovala ako speváčka v slobodnom povolaní.
Pohybovú, hereckú a spevácku prípravu zo SĽUK-u využila Eva Kostolányiová vo svojej speváckej kariére, ktorú začínala v kapele Ľuba Beláka. Od roku 1970 spievala v orchestri Braňa Hronca (s E. Mázikovou a S. Sallingovou).
Speváčka v roku 1972 pôsobila v skupine Modus a založila si aj vlastnú skupinu Hej, ktorú viedol jej druhý manžel Andrej Šebo.
Eva Kostolányiová upútala kultivovaným prejavom, zaujímavo zafarbeným hlasom i repertoárom, v ktorom dominovali lyrické a melodické piesne Bábika - La Bambola (1968), Poď so mnou (1969), Až bude pokosená tráva a Keď si sám (1972), duetá s Michalom Dočolomanským Hala-hala, Haló tam a Smoliar z roku 1973. Duet s názvom Cítiš, krúti sa zem naspievala s P. Vaškom. K ďalším najznámejším piesňam Evy Kostolányiovej patria Iba básnik, Slepá láska, Neplač viac...
Umelecky pozoruhodnejčšie nahrávky vyšli na LP v roku 1973 (najmä Jesenný úsmev, Luna sype zo zástery, Ruka s kvetom, Povesť o skale, Kade chodieva láska).
Speváčka spolupracovala s viacerými textármi, okrem iných s I. Bázlikom, B. Droppom, I. Horváthom, T. Janovicom či K. Peterajom.
Spolupracovala tiež s Česko-Slovenským rozhlasom a televíziou, kde vystupovala v programoch Vyberte si pesničku či Malá televízna Hit-paráda.
V rozhlase nahrala Eva Kostolányiová približne 140 nahrávok, v roku 2002 vyšlo CD Zlatý kľúč (Slovenský rozhlas), na ktorom sa nachádza aj speváčkina posladná nahrávka More lásky a pôvodne zakázaná pieseň Kade chodieva láska.
V Slovenskej televízii účinkovala Eva Kostolányiová v muzikáli Mam’zelle Nitouche podľa operety F. Hervého, kde dostala dvojrolu (réžia Jozef Pálka, 1972). Predstavila sa tiež v hudobnej komédie s Ivanom Krajíčkom Buď fit! (réžia Karol Strážnický, 1973), v roku 1974 zaujala ako princezná v rozprávke Podkovičky za korunu (réžia Zora Bachnárová) či v groteske Keď si sám z roku 1975.
Zúčastňovala sa na hudobných festivaloch doma (Bratislavská lýra, Detvianska ruža, Oravské synkopy) i v zahraničí. V roku 1973 reprezentovala Eva Kostolányiová Česko-Slovensko spolu s Vladom Oravcom na festivale v írskom Castlebare, v roku 1972 sa zúčastnila na Bratislavskej lýre, kde ňou interpretovaná pieseň Farebný sen získala Cenu diváka a duet s Ľ. Novotným Zmysel nemých slov 2. miesto Ceny diváka. Na Bratislavskej lýre ´73 jej patrila strieborná lýra za duet Chvála humoru, ktorý zaspievala spolu s Karolom Duchoňom. O rok neskôr získala bronzovú lýru za pieseň Dobré ráno želám.
Vo veku 29 rokov zasiahla Evu Kostolányiovú zákerná choroba, proti krorej bola ona i lekári bezbranní.
Ocenenia:
1972 cena sympatií za pieseň Farebný sen (Bratislavská lýra)
1972 2. miesto ceny diváka za duet Zmysel nemých slov s Ľ. Novotným (Bratislavská lýra)
1973 strieborná Bratislavská lýra za pieseň Chvála humoru (s K. Duchoňom)
1973 4. cena za pieseň Tečie voda v Castlebare (Írsko)
1974 bronzová Bratislavská lýra za pieseň Dobré ráno želám
Prierez kariéry:
1956 - 1960 SĽUK
1961 - 1967 Vojenský umelecký súbor kpt. Jána Nálepku
1967 - Tatra revue
1967 - 1968 speváčka Mestského domu kultúry a osvety v Bratislave
1970 - Orchester Braňa Hronca
1972 - vlastná skupina HEJ
|
Vítam aktivitu projektu osobnosti.sk a páči sa mi. Častokrát totiž zanedbávame osobnosti vo vzťahu k svojej vlastnej histórií aj vo vzťahu k Slovensku. Cez osobnosti sa poznajú národy a štáty. Osobnosti sú ľudia, ktorí dokážu robiť nielen pre seba, ale aj pre okolie a navyše z ich práce čerpá celá spoločnosť.
Osobnosti sú ľudia, ktorí sa zapísali do dejín a sú autormi niečoho, čo je trvalé a nemá pominuteľnú hodnotu. Čas ukáže najlepšie, ako to vlastne v skutočnosti je. Pretože ozajstné osobnosti nezapadnú prachom.
Pre mňa
je osobnosťou Slovensko ako také. Myslím si, že Slovensko si zaslúži titul osobnosti. A na Slovensku sú to ľudia, ktorí nás takto reprezentujú.
Projekt Osobnosti.sk si veľmi vážim. Považujem za dobré, že vznikol a že sa etabloval v našom spoločenskom
prostredí. Naši ľudia sa takto pripomenú ďalším. Možno to budú pre niekoho vzory, ktoré budú chcieť dosiahnuť. Lebo títo ľudia pomaly, ale isto zaniknú.
Žijeme v dobe, kedy sa osobnosťami stávajú produkty mediálnych kampaní a hviezdy rôznych reality show. Naozajstný význam pojmu osobnosť degraduje. Skutočné osobnosti sú často krát v úzadí a málokedy poznáme práve ich názor na rôzne problematiky našej spoločnosti. Aj z týchto dôvodov vznikla asi pred troma rokmi myšlienka zrealizovať projekt Osobnosti.sk.
