Stanislav Háber: Narodil som sa, aby som písal

Spisovateľ Stanislav Háber sa čitateľom uviedol v roku 1995. Je tak prozaikom ako aj básnikom. V minulosti napísal niekoľko literárnych rozhlasových pásiem a dokumentárnych filmov. Píše preto, že to považuje za prirodzenú súčasť svojho života. V uplynulých dňoch mu vyšla zbierka básní Štvrťstoročie lásky, ktorú k výročiu zoznámenia napísal pre svoju manželku.

Najaktuálnejšou udalosťou vo vašej spisovateľskej činnosti je nová zbierka Štvrťstoročie lásky. Je to zbierka básní, ktoré ste počas polroka pravidelne písali pre svoju manželku. Kedy vznikla myšlienka, že tie básne vydáte v jednej publikácii?

Ani neviem, kedy tá myšlienka vznikla. Možno vznikla napísaním práve tej básničky Štvrťstoročie lásky, urobiť zbierku básní aj s týmto názvom. Aj keď ten názov bol trošku problematický, aby nevyznel ako klišé. Už som sa stretol s takými komentármi, že kedy bude polstoročnica lásky a podobne... Manželka sa mi priznala, že si ich sama chce vytlačiť a odložiť na pamiatku. Takže aj ona ma k tomu priviedla, že sa som si povedal, áno, treba skúsiť urobiť z toho knižku, či sa to podarí. A podarilo sa. Tvorba knižky a konkrétne zbierky je svojská alchýmia. Niekedy stačí zmeniť jednu vetu a tá knižka vyjde a niekedy neprídete na to, ktorú vetu máte zmeniť a knižka čaká v zásuvke.

Koľko básní obsahuje zbierka? Sú v knižke zaradené všetky básne, ktoré ste počas toho polroka pred vašim výročím napísali?

Nie sú tam všetky, je ich tam 81. Zrkadlovo je to 18. Toľko sme mali s manželkou, keď sme sa brali. Bol to trošku taký malý zámer, aby ich tam bolo 81, ale nie sú všetky, ktoré som jej napísal. Prihliadal som na to, aby zbierka oslovovala širšie publikum, aj keď je venovaná a písaná pre jednu osobu. Ľudská skúsenosť je prenosná, čo zažijem ja, zažijete aj vy, aj niekto iný, takže aby sa v tej skúsenosti našiel.



Aký je hlavný námet? Je to len láska k vašej manželke alebo sú v básňach premietnuté aj zážitky a udalosti z vášho spoločného života?

Myslím si, že keby ste urobili rozbor básní, nenašli by ste tam asi nič také intímne, detailné, čo sa týka len nášho súkromia. Sú to básničky, ktoré síce odrážajú nejakú trinástu komnatu každého manželského páru, ale sú postavené v tej rovine, že sa týkajú viacerých ľudí. Všetci prežívame aj starosti, hádky, aj spory aj dobré časy.

Knižka bola odprezentovaná verejnosti v utorok 20. mája v Divadle Andreja Bagara, malo to byť za prítomnosti pána prezidenta SR Ivana Gašparoviča a JE Jána Chryzostomca kardinála Korca. To je určite pocta pre autora aj jeho dielo, aj keď nakoniec sa prezentácie ani jeden z nich nemohol zúčastniť.

Otec kardinál mi už odprezentoval knižku Intimity, pred dvomi rokmi, čo bol veľmi pekný a silný zážitok, tiež v divadle v Nitre. Teraz mi dal opäť túto možnosť vzhľadom k tomu, že pozná moju tvorbu dlhé roky a svojho času ma zoznámil so sv. Matkou Teréziou, keď navštívila Slovensko v roku 1990. Aj keď otec kardinál mal hlavne záujem odprezentovať knižku Laca Zrubca „Zomrel dva razy“, o Sándorovi Petőfim, ktorý zomrel v skutočnosti pod svojím slovenským menom Alexander Petrovič na Sibíri. Pri tejto príležitosti mi ponúkol, že odprezentuje aj moju zbierku. Pána prezidenta pozval hlavný organizátor podujatia Dr. Peter Korec. Ivan Gašparovič účasť potvrdil a ospravedlnil sa až v deň prezentácie pre neodkladné povinnosti. Pocta to však bola aj tak, keďže nitrianske publikum je veľmi vnímavé. Chodievam do Nitry aj na besedy do Krajskej knižnice. Pre mňa mal význam aj vynikajúci prednes pána herca Jána Grešša, ktorý moju poéziu prezentoval takým spôsobom, až ma takmer rozplakal. Pri prezentácii som rozmýšľal, ako to vníma niekto iný. Snažil som sa počúvať akoby to neboli moje verše, ale určite sa mi nepodarilo úplne odosobniť.

Budete zbierku básní aj krstiť?

Beriem to tak, že už bola odprezentovaná, už ju viac krát prezentovať nebudem, aj keď predchádzajúca knižka Dva tóny, bola prezentovaná dva razy. Raz v divadle v Nitre a raz v Galérii cesty ku svetlu v Prahe, ktorá patrí úžasnému maliarovi Zdeňkovi Hajnému. Ten dokázal pri prezentácii mojej knihy spolu s moderátorkou podujatia a výbornou českou poétkou Jarmilou Moosovou vytvoriť fantastickú atmosféru, ktorá patrí k mojim súkromným zážitkom, na aké sa nikdy nezabúda.

Sám ste sa vyjadrili, že vás poznajú skôr čitatelia v Čechách. Keď to premietneme na Slovensko a záujem našich čitateľov, je zložité v tomto smere vydať zbierku básní u nás?

Vydať zbierku poézie je vždy problém, keďže človek nikdy nevie, či sa to podarí, či nie. Väčší problém je s prózou. Mám uzavreté štyri knihy próz a nie som schopný ich vydať cez rôzne vydavateľstvá aj napriek tomu, že som na dve dostal štipendium Literárneho fondu. Je to vždy otázka peňazí a zbierka básní nevyžaduje až také veľké finančné náklady, ak vydáte menej básničiek. Nebude ich osemdesiatjeden, ale bude ich osemnásť alebo dvadsať. Pri próze, ak máte dvestopäťdesiat stranový román, asi by ste ťažko stopäťdesiat strán vyhodili, to sa nedá. Existuje cesta, ako si spätne potvrdzovať, či má autor publikovať, lebo písať musím, na to som sa narodil. Je to odozva publika. Nie vždy sa človek dozvie, čo si čitateľ myslí. Chodievam však ochotne na všetky besedy, ak ma niekam pozvú. A už som sa dozvedel, že moja kniha pomohla čitateľovi vysporiadať sa s ťažkou životnou situáciou, či zmierila otca so synom. To sú pekné chvíle. Aj keď je situácia v próze zúfala a vznikajú zásuvkové diela nielen u mňa. V zásade píšem preto, lebo chcem iným ľuďom pomôcť. Aby sa v mojej skúsenosti našli a pochopili rôzne životné situácie, ktoré osud v toku času prináša.

Ako spisovateľ ste sa čitateľom predstavili pred trinástimi rokmi románom Sme samý lepší chlap. Čím bolo pre Vašu tvorbu charakteristické toto obdobie?

Prvý román, ktorý som napísal, mal štyristo strán, čo je dvadsať autorských hárkov, musel som ho napísať. A viac-menej s kratšími alebo dlhšími prestávkami, som ho tvoril pätnásť rokov. A je to vždy taký prvovýstup, ako keď horolezec skúša svoju prvú osemtisícovku. Jednoducho, na to sa nedá zabudnúť, ako som ho písal. V tej poslednej fáze sa mi stalo, že som prvých osemdesiatšesť strán pätnásť krát po sebe roztrhal, čo bola hlúposť. Prežíval som s tým strašné ťažkosti, ale nedá sa na to zabudnúť. Je to ako keď sa naučíte bicyklovať. Ďalšie romány človek prežíva každý po svojom. Môj najznámejší román Najvyšší a najnižší, ktorý sa učí na Petrohradskej univerzite v Rusku, som písal päť rokov. Bolo to už iné.

Čo dnešné témy? Vyberáte si témy nové, alebo na tie isté nahliadate po novom, z iného pohľadu, z nového uhla, ako plynie čas?

Povedali to mnohí autori predo mnou. Je to naozaj tak, že autor píše stále jednu a tú istú tému a ona si vyberá formy. Objavíte ju v básni, objavíte ju aj v próze. Každý má svoj vlastný príbeh či už píše zo svojej vlastnej skúsenosti alebo nie. Tvrdím, že autori, ktorí hovoria, že si vymýšľajú, aj napriek tomu, že si vymýšľajú, predsa v tom texte ich možno nájsť. Aj ja si mnohé veci logicky dotváram podľa daného príbehu, teda vymýšľam. Napísal som cyklus Príbehy mena, šlo o rozhlasové poviedky na každý deň v roku. Bolo to 366 poviedok a aj keď v tom roku nebol 29. február, aj ten som napísal. Cítil som sa ako Ezop, musel som vymyslieť 366 príbehov, z ktorých každý musel byť iný, nemohol som sa opakovať a písal som v prvej osobe, aj ako žena, aj ako muž. Bola to úžasná práca, možno v niektorých momentoch úžasnejšia ako tvorba románu. Pretože v románe máte jasné, o čom chcete písať, máte sujet vykolíkovaný, viete kde to skončí, aj akým spôsobom. Aj keď vás v niektorej chvíli prekvapí. Napríklad keď som písal svoj prvý román, tak sa mi na nejakej strane deväťdesiatsedem objavila postava, ktorá latentne tam bola, ale nepotreboval som ju opisovať, bližšie čitateľovi predstavovať. Potom kdesi v toku deja odišla, potom sa zasa objavila, tak ako to bolo pre dej potrebné. Až jedného dňa mi tá postava zomrela. A ja som nemohol písať ďalej, rozplakal som sa a držal som smútok, až sa ma manželka pýtala, čo sa stalo. Nakoniec som jej to povedal a jej reakcia bola taká, že som sa zbláznil. A mne bolo spätne ľúto, že tá postava mi zomrela. Manželka ma presviedčala, aby som to prepísal tak, aby nezomrela. Ale ona nemohla nezomrieť, to bolo jednoznačne dané, že musí zomrieť. Aspoň som ju potom v spomienkach vracal do deja, niekde som ju pripomínal. Oživiť som ju však už nemohol. Ten dej mi to nedovolil.

Spomínaný rozhlasový cyklus Dni mena vznikal v rokoch 2004 - 2005, okrem toho ste autorom literárneho pásma Londonov raj, ale aj dokumentárnych filmov. Deje sa v súčasnosti niečo aj v tejto sfére vašej tvorby?

V tomto smere sa nedeje nič nové. Mám syna, ktorý momentálne študuje vysokú školu, filmovú tvorbu. Prežívam to s ním, tie jeho filmy, snažím sa mu radiť, ale nakoľko som dobrým radcom by ste sa museli opýtať jeho. Ale na túto oblasť som už rezignoval, aj keď človeka to láka, keby boli nejaké možnosti, rád by som sa znova do toho pustil. Mám jeden román, nevydaný, ktorý je doslova filmovým scenárom a dovolím si tvrdiť, že by to bol dobrý film. A v rozhlasovej tvorbe momentálne takisto nepokračujem, pre iné vyťaženie. Aj keď rád na to spomínam. Londonov raj je v zlatom fonde Slovenského rozhlasu a reprízujú ho každý rok. Jacka Londona mám rád, jeho životopis ma fascinuje. Bol absolútne moderný autor aj pre súčasnosť. Vo svojej dobe bol v mnohom nedocenený a veľmi tým trpel.



Čo robíte keď nepíšete? Ako relaxujete, čo robíte vtedy? Čomu sa venujete?

Poviem vám to jednoducho, aj keď asi by som to mal i vysvetliť. Keď nepíšem, tak sa modlím.

Tak vysvetlite...

Pred rokmi som objavil fantastické umenie, pre mňa osobne veľmi obohacujúce, a to je umenie ustavičnej modlitby. A umenie ustavičnej modlitby má pre mňa čaro v tom, že nikdy sa nenudím. Nech mám akúkoľvek voľnú chvíľku, v akejkoľvek situácii, tak si ju dokážem vyplniť touto činnosťou a to modlitbou, ktorá je pre mňa veľmi dôležitá. Niekedy sa pristihnem pri tom, že sa modlím aj keď spím.

Najnovšia zbierka je napísaná a venovaná vašej manželke. Aké miesto vo vašom živote má rodina? Čo pre vás znamená?

Rodina znamená pre mňa všetko, lebo bez rodinného úspechu, ktorý predstavuje to, že človek dokáže žiť v pozitívnom zmysle, teda aby bol on spokojný, aby jeho blízki boli spokojní, aby zbytočne nikomu neubližoval a nikto neubližoval jemu, to je rovnováha v živote, ktorá je dôležitá pre človeka a pre jeho pôsobenie na svete. Neviem si predstaviť, že by som mal niečo dôležitejšie ako je moja rodina. Toto všetko ostatné, o čom sa rozprávame ako je tvorba, knižky, zamestnanie, záľuby, to je druhoradé. Prvoradé musí byť a aj je, ja si myslím, pre každého človeka, rodina. Prostredie, kde sa narodil, vyrástol, kde žije, pôsobí. Ani si neviem predstaviť, že by bolo niečo dôležitejšie.

Čo vás vie potešiť v živote alebo v bežnom dni okrem písania a chvíľ pri modlitbe a naopak, čo vám náladu nezlepší?

Odpoveď je tá istá. Rodina. Vždy vás vie potešiť svojim záujmom, svojou dobrou náladou, dobrou pohodou, ktorú dokáže vytvoriť, ale takisto vás vie zarmútiť, keď sú starosti a problémy. Najhoršie je to keď sú zdravotné problémy, lebo vtedy si nemôžete pomôcť s ničím. Tam je to na iných silách postavené, a to je potom veľmi ťažké pre každého človeka, každý to prežíva rovnako. My sme mali s manželkou veľmi silnú traumatizujúcu udalosť, s ktorou sme začínali svoj život. Bolo to zdravotné postihnutie nášho syna, ktorému nedávali lekári nádej, že bude žiť. Do značnej miery nás to poznačilo, aj stmelilo a utužilo. Všetko zlé je na niečo dobré, aj keď by bolo lepšie, keby to nebolo.

Dnes sa v spoločnosti často vedú diskusie o osobnostiach a celebritách. O tom, koho „zaradiť“ kam... Ako vy vnímate túto hranicu? Koho radíte k osobnostiam a aké sú vaše kritériá?

Každý človek je osobnosť. Vnímam túto diskusiu ako umelú. Celebrita vzniká medializáciou, čo je dvojsečné. Každý totiž vynáša navonok to, čo je v jeho vnútri. Stretol som sa, dokonca aj medzi mladými tvorcami alebo celebritami, ako ich nazývajú, s ľuďmi, ktorých osobne nepoznám a prekvapili ma svojím postojom k bulváru, k médiám a tomu, ako to vnímajú. Tam je vidieť, že nie každý považuje za podstatné, aby ho niekto medializoval s tým ako vyzerá, aké má svaly, ale s tým aké má výkony, čo má vo svojom vnútri. To sú rôzne veci. Myslím, že celebrita môže byť ktokoľvek, ale osobnosť asi nie, aj keď som povedal, že každý je osobnosť. Ale v tom pozitívnom slova zmysle.

Projekt Osobnosti.sk, pre ktorý sa rozprávame, vytvára ucelenú databázu o takýchto osobnostiach, ktoré môžu byť vzormi pre súčasné i ďalšie generácie. Ako vy hodnotíte tento portál?

Páči sa mi, lebo prináša prierez osobností cez dejiny a cez rôzne druhy činností. Tie osobnosti, ktoré sú medializované, sú väčšinou masovo medializované z jednej oblasti, a to z kultúrnej alebo športovej. Povie sa, že ten je výborný herec, ten je výborný režisér, ten je výborný možno spisovateľ, možno spevák. Je to jednoducho umelecká oblasť, ale my máme veľa spoločenských sfér, v ktorých máme neuveriteľné osobnosti, o ktorých vôbec nevieme. Preto sa mi páči tento projekt, prináša informácie aj o týchto osobnostiach, o ktorých rád čítam. Sú to lekári, sú to vedci, technici, vynálezcovia. Fascinujú ma takýto ľudia, lebo je jasné, že to nerobia pre slávu. Povedzme si otvorene, akokoľvek by som chcel skromne vyzerať vo vašich očiach, keď dám zbierku dokopy, dám ju vytlačiť, idem s kožou na trh, som svojím spôsobom exhibicionista. Dávam najavo svoje ego, ale títo ľudia to zrejme preto nerobia. Tá umelecká, literárna činnosť, je samozrejme na tom postavená, bez toho to nejde. Musíte osloviť publikum, aj keby tá odozva bola negatívna, keďže viackrát sa už v histórii stalo, že umelec bol pochopený dávno po smrti. Môžeme si písať len pre seba, do zásuvky nášho pracovného stola, môžeme byť veľkí umelci, ale bez publika to nejde. Aj keď boli tvorcovia, ktorí nevnímali svet okolo seba, ktorým nezáležalo na tom, či niečo vyjde alebo nevyjde. Ale portál Osobnosti.sk prináša aj takých menej egoisticky založených ľudí, ako sú umelci, takže preto sa mi páči.

Na záver nášho rozhovoru by som sa ešte predsa len vrátila k zbierke Štvrťstoročie lásky. Zaujalo ma, že ste povedali, že nie je zložité napísať básničku... Vy ste napísali jednu báseň na každý deň v priebehu pol roka. Aký rozsah majú tie básne?

Vidí sa mi, že písať prózu je oveľa ťažšie a vyžaduje si iné nasadenie, ale aj napísať dobrú básničku nie je niekedy jednoduché. Tie poetické záchvevy sú jemné ako kúsky zlata, ktoré ryžujete v mútnej a kalnej vode dravej rieky množstvá slov. V zbierke Intimity som napísal básničku, ktorá mala tridsať strán, ale dokážem napísať aj takú, ktorá má tri riadky, tri verše. Vždy je to o tej myšlienke, ktorá si vyberá svoju formu, ktorá sa potom nejakým spôsobom pretaví. Lebo napísať básničku ktorá má tridsať strán možno dokáže aj grafoman. Ide o to, či tá báseň niekoho osloví. Konkrétne táto básnička, ktorá má tridsať strán, ľudí väčšinou rozplače, lebo je venovaná mame. Moja mama zomrela, keď som bol mladý. Tie básničky v zbierke sú dlhšie aj kratšie. Prezradil by som vám o tejto knižke ešte jednu takú vec, ktorá mi došla až dodatočne. Že som možno urobil chybu, že som o tom niekde nenapísal. Pri pohľade na obálku vidíte fotografiu, ktorú som urobil sám. Je to fotografia Panny Márie z Modrého kostolíka v Bratislave tak ako ju vidím, keď sa modlím. Podaril sa mi taký záber. V Modrom kostolíku sa Panna Mária pozerá na človeka zo steny úplne inak ako na mojom zábere. Dal som ho na obálku, aj keď s rizikom, že svätý obrázok na obálke môže vyznievať všelijako. Ale zatiaľ sú reakcie pozitívne, len pôvod toho obrázku nie je nikde vysvetlený, čo je možno škoda.

Zlatica Mokrá | Osobnosti.sk