|
Spisovateľ Stanislav Háber nevidí na písaní nič výnimočné. Má pocit, že písať dokáže každý. V Krajskej knižnici Karola Kmeťka v Nitre na besede so študentmi rozprával aj o tom, ako sa môže stať z pilota spisovateľ.
Báseň na každý deň
Spisovateľ a publicista Stanislav Háber oslávil minulý týždeň spolu s manželkou 25. výročie zoznámenia. „Posledný polrok som jej každý deň písal básničky. Posielal som jej ich do práce. Bola z toho veľmi dojatá. Hovorila mi, že jej nemusím písať každý deň báseň. Ale ja som chcel. Tvorba nie je pre mňa niečím, čím sa potrebujem vystatovať na verejnosti. Najdôležitejšie je robiť šťastnými svojich najbližších,“ rozpráva spisovateľ. Zbierka sa volá Štvrťstoročie lásky.
Či sa však do nej zmestia všetky básne, ešte nevie. „To závisí od finančných prostriedkov.“ Stanislav Háber plánuje vydať zbierku do mája. „Vtedy bude Ján Chryzostom kardinál Korec prezentovať knihu Ladislava Zrubca Zomrel dva razy o poetovi Sándorovi Petôfym. Dostal som od kardinála možnosť prezentovať pri tejto príležitosti aj svoju knihu, pokiaľ ju stihnem vydať.“
Tento rok by mal vyjsť aj jeho najnovší román Oskar ide do neba. Bude to už jeho jedenásta vydaná kniha. Zopár ich pre nedostatok financií leží ešte v šuflíku.
Z pilota novinár a spisovateľ
Na otázku, kedy začal písať, odpovedal Stanislav Háber v momente. „Písal som vždy. Poéziu som publikoval od šiestich rokov. Vymýšľal som si sám pre seba rozprávky. Doteraz ich mám odložené.“ Preto mu príde čudné, že niekto písať nevie. „Mám pocit, že to dokáže každý. Ja v tom nevidím nič výnimočné.“ Prvú knihu, ktorú napísal, Sme samý lepší chlap, po sebe niekoľkokrát prepísal. „Prvých 86 strán som 15-krát roztrhal. Viete si predstaviť, koľko papiera som zničil? Vtedy ešte neboli počítače,“ prezrádza spisovateľ, ktorý študoval za pilota nadzvuku. Po ťažkej havárii, keď strávil v nemocnici takmer dva roky, sa dal na písanie a „novinárčinu“.
Písať knihy vraj začal preto, lebo chcel pomôcť ľuďom. Chcel im povedať, na čo v živote prišiel, podeliť sa o skúsenosti. Darí sa mu to, hoci spätná väzba medzi spisovateľom a čitateľom býva vzácna. „Jedna učiteľka mi povedala, že jej môj román Najvyšší a najnižší v živote veľmi pomohol.
Vysvetlil jej to, čo ona sama prežila, ale nevedela pochopiť. Vďaka môjmu románu sa jej podarilo vysporiadať so strašnou tragédiou.“ Román Palko Hrchov zas vraj pomohol zmieriť otca so synom.
(17.03.2008; Nitrianske noviny; roč. 17, č. 11, s. 9; KR)
|
Vítam aktivitu projektu osobnosti.sk a páči sa mi. Častokrát totiž zanedbávame osobnosti vo vzťahu k svojej vlastnej histórií aj vo vzťahu k Slovensku. Cez osobnosti sa poznajú národy a štáty. Osobnosti sú ľudia, ktorí dokážu robiť nielen pre seba, ale aj pre okolie a navyše z ich práce čerpá celá spoločnosť.
Osobnosti sú ľudia, ktorí sa zapísali do dejín a sú autormi niečoho, čo je trvalé a nemá pominuteľnú hodnotu. Čas ukáže najlepšie, ako to vlastne v skutočnosti je. Pretože ozajstné osobnosti nezapadnú prachom.
Pre mňa
je osobnosťou Slovensko ako také. Myslím si, že Slovensko si zaslúži titul osobnosti. A na Slovensku sú to ľudia, ktorí nás takto reprezentujú.
Projekt Osobnosti.sk si veľmi vážim. Považujem za dobré, že vznikol a že sa etabloval v našom spoločenskom
prostredí. Naši ľudia sa takto pripomenú ďalším. Možno to budú pre niekoho vzory, ktoré budú chcieť dosiahnuť. Lebo títo ľudia pomaly, ale isto zaniknú.
Žijeme v dobe, kedy sa osobnosťami stávajú produkty mediálnych kampaní a hviezdy rôznych reality show. Naozajstný význam pojmu osobnosť degraduje. Skutočné osobnosti sú často krát v úzadí a málokedy poznáme práve ich názor na rôzne problematiky našej spoločnosti. Aj z týchto dôvodov vznikla asi pred troma rokmi myšlienka zrealizovať projekt Osobnosti.sk.
