Eva Siracká: Energiu mi dodáva aktívny život

O vzniku myšlienky založiť Ligu proti rakovine, o jej aktuálnych aktivitách, pripravovaných programoch, ale aj o blížiacich sa Vianociach a osobných želaniach sme sa rozprávali s prezidentkou Ligy proti rakovine na Slovensku – s doktorkou Evou Sirackou.


Pri hľadaní dátumu nášho stretnutia som sa dozvedela, že odchádzate do Lyonu, kde sa mali hodnotiť výsledky práce dvojročného projektu Európskej únie EUROCAN PLUS. O akú konferenciu išlo?

EUROCAN PLUS je jedným z najväčších projektov Európskej Únie, ktorý mal za úlohu zistiť situáciu vo výskume rakoviny v Európe a navrhnúť riešenie na jeho koordináciu, nakoľko sa ukazuje, že je roztrieštený, neúčinný, často duplicitný a niekedy aj zbytočným plytvaním peňazí a navrhnúť riešenie pre jeho koordináciu a financovanie.

V akom postavení ste sa ho zúčastnili Vy?

Tento projekt mal 11 pracovných skupín, ktoré riadila vedecká komisia. Bolo pre mňa cťou, že za Slovensko som bola nominovaná do tejto komisie a že som bola prizvaná aj k spolupráci v skupine, ktorá sa zaoberala kvalitou života onkologických pacientov. Je známe, že odo dňa diagnózy rakoviny je celý život pacienta sprevádzaný myšlienkou na túto chorobu a je spojený s obrovským množstvom rôznych problémov. Zistilo sa, že tejto veľmi závažnej oblasti sa doteraz venovalo veľmi málo pozornosti, v niektorých štátoch prakticky žiadna. Urýchlenému riešeniu sa bude treba venovať nielen globálne, ale špeciálne v rôznych vekových skupinách pacientov, ktorí vyžadujú rozdielny prístup – deti, mladiství, dospelí, starší a veľmi starí. Tu je treba vytvoriť celoeurópsku spoluprácu na výskume ich potrieb a hľadaní nových iniciatív v oblasti psychosociálnej onkológie.

Projektom zameraným na život onkologických pacientov venuje pozornosť aj Liga proti rakovine, v akom stave sú tieto projekty?

Sú to projekty, ktoré vzbudili veľký záujem aj u našich európskych partnerov. Posielame deti s onkologickými chorobami do letných táborov, ktoré financujeme už 9 rokov. Prednedávnom sme oslávili 3. výročie existencie Domova pre rodičov detí s onkologickými chorobami. Jeden sme vybudovali v Bratislave a jeden v Banskej Bystrici. Touto pomocou umožňujeme rodičom alebo príbuzným, ktorí sprevádzajú deti počas liečby, aby nemuseli spávať na zemi a pomáhame im prekonať ťažké chvíle v peknom prostredí. Domov v Bratislave sme pred rokom museli pre veľký záujem rozšíriť o ďalšie byty. Ďalším projektom je organizovanie rekondičných pobytov pre ženy po liečbe rakoviny prsníka, ale aj iných skupín pacientov, ktorí sú organizovaní v svojpomocných skupinách.

Priniesol projekt EU nádej, že sa zlepšením výskumu nájdu cesty k zníženiu úmrtnosti na rakovinu v Európe?

Po dôkladnej analýze existujúcich prekážok v koordinácii výskumu, ktorý sa netýka iba základného, klinického a epidemiologického výskumu, ale aj výskumu ďalších kategórii kontroly rakoviny, sa pripravuje dokument s návrhmi, ktorý bude predložený do Európskeho parlamentu a Európskej komisie a samozrejme aj s návrhmi na jeho financovanie. Financovanie výskumu je veľmi zložitá záležitosť a je potešiteľné, že mnohé významné a bohaté charitatívne organizácie v Európe, akými sú aj Ligy proti rakovine, prispievajú značným dielom k jeho pokroku. I my sa môžeme pochváliť, že z nášho rozpočtu ide dosť peňazí na výskum na Slovensku. Veľmi nás potešilo, keď sa pri analýze podpory výskumu v Európe v poradí charitatívnych organizácií umiestnila Liga proti rakovine na 19. mieste.

Ligu proti rakovine poznajú však ľudia aj v súvislosti s inými aktivitami.

Samozrejme, my máme aj iné programy. Našimi prioritami sú výchova, informovanosť, prevencia a psychosociálna podpora onkologických pacientov. Za tých osemnásť rokov, čiže od roku 1990, keď sme Ligu proti rakovine založili, sme presadili množstvo nových projektov, a tak sme sa aj, nerada používam to slovo, zviditeľnili aj v očiach partnerov v Európskej únii. Pretože vidia, že hoci sme na tom s príjmami nie až tak dobre, tak sa snažíme vo všetkých týchto oblastiach prispievať k tomu, aby sa incidencia a úmrtnosť na rakovinu na Slovensku, a tým aj v Európe znížila.

Práve v súvislosti s psychosociálnou podporou onkologických pacientov sa pokúšate na Slovensku presadiť nový projekt. Mohli by ste nám ho priblížiť?

My teraz asi vysoko zabodujeme tým, že sme sa dostali do skupiny tých krajín západnej Európy, kde sa budujú takzvané Onkologické centrá pomoci. To sú centrá, kam môžu prichádzať pacienti, ich príbuzní, ale aj verejnosť a kde môžu získavať informácie a sú im poskytnuté rôzne služby. Týchto centier v západnej Európe pomaličky pribúda. My sme sa rozhodli, že tento projekt presadíme aj tu. Budeme prvým takýmto centrom nie len na Slovensku, ale aj v strednej a východnej Európe, čo nás teší.

Vráťme sa teraz späť k roku 1990, keď ste založili Ligu proti rakovine. Ako vznikla táto myšlienka. Predsa len založiť takúto organizáciu, či len pohrávať sa s ideou na jej založenie vyžaduje odvahu...

Keď som chodila na rôzne kongresy, zistila som, že v programe bol Ligám proti rakovine vždy vyhradený určitý priestor, v ktorom prezentovali výsledky svojej práce. Pri návrate z jedného takého kongresu v roku 1986 som našla francúzsky časopis Vivre, v ktorom sa písalo o dohode, ktorú podpísali hlavy všetkých štátov západnej Európy na spoločnom programe, ktorý sa nazval „Európa proti rakovine“. Keďže projekt potreboval peniaze, tak sa odborné kruhy obrátili na Ligy proti rakovine, ktoré boli veľmi solventné, aby pomohli tento program financovať. Keď som to čítala, tak som si hovorila, že síce nepatríme do západnej Európy, ale že by niečo také mohlo byť aj u nás. Pokúšali sme sa teda takúto organizáciu založiť, čo vtedy nebolo možné, pretože tieto organizácie boli ekonomicky nezávislé, a to v časoch socializmu nebolo možné. No keď sa politická situácia zmenila, rozhodli sme sa v Ústave experimentálnej onkológie SAV, kde som vtedy pracovala, skúsiť to a poslali sme prihlášku do Európskej asociácie, kde sme boli s veľkým nadšením prijatí, lebo Československo bolo prvým štátom, ktorý sa do tohto programu pridal.

Začínali ste veľmi skromne, čo sa týka financií, určite bolo zložité získať si dôveru verejnosti a presvedčiť ju, že získané peniaze pôjdu skutočne na osvetu, výskum a podporu ľudí trpiacich na rakovinu.

Snažili sme sa presvedčovať verejnosť, že financie, ktoré budeme zbierať nejdú do nejakých čudných fondov, kde nikto nevie, čo sa s nimi robí. Veľmi sme pracovali na tom, aby sme boli transparentní, aby nám ľudia dôverovali. Trvalo to nejakú dobu, pretože dôverčivosť ľudí k týmto aktivitám, možno aj dnes, je nízka. Ale tým, že Liga proti rakovine za roky svojej existencie neustále informuje verejnosť, kam peniaze dáva, aké projekty máme, ktoré sú skutočne unikátne, rastie aj dôvera ľudí v našu organizáciu.

Myslíte si, že sa za tých takmer osemnásť rokov existencie Ligy proti rakovine zmenilo vnímanie pojmu rakovina a tiež samotného ochorenia vo vedomí širokej verejnosti?

Myslím, že sa nám podarilo odstrániť to tabu, že ľudia sa už nechovajú ako tie čínske opičky, ani počuť, ani vidieť, ani rozprávať, keď počujú slovo rakovina. Je to aj tým, že od začiatku našej existencie vydávame obrovské množstvo letákov, brožúr, robíme výchovné kampane, jednoducho sa snažíme ľudí presvedčiť, o dôležitosti prevencie. Máme Linku pomoci, kde sa môžu poradiť, máme teraz aj webovú stránku, kde sa pacienti neustále dopytujú na rôzne veci. Počas tých osemnástich rokov sme konštatovali, že informovanosť verejnosti je, bohužiaľ, dosť zlá. Človek by mal dojem, že v čase globálneho prístupu k informáciám cez internet by pacienti mohli byť viac informovaní. Bohužiaľ, na internete sa objavujú aj nie veľmi seriózne informácie o rakovine, o jej liečbe a mnohé takéto rôzne správy, ktoré majú obvykle v rukách nejakí šarlatáni, to je veľmi ťažko kontrolovateľné.

Komu Liga proti rakovine pomáha predovšetkým, ako vyzerá ten prvotný kontakt s pacientom?

Pacienti nás vyhľadávajú a obracajú sa na nás s problémami, ktoré patria v prvom rade do rúk lekára. Ale sú aj ľudia, ktorí neradi chodia k lekárovi, tak si najskôr informáciou u nás chcú overiť, či by mali vyhľadať lekára. My im poradíme, my neliečime, my nediagnostikujeme, to všetko je v rukách lekárov, odborníkov v onkológii. Ktorí týmto pacientom môžu dať spoľahlivé informácie. Snažíme sa, aby sa zlepšila komunikácia lekár – pacient. Je to problém na celom svete, nie len na Slovensku, že lekári nemajú vždy na pacienta čas, pretože sú enormne zaťažení povinnosťami a pacient a jeho rodina je potom v takom informačnom vzduchoprázdne a hľadá, kde by mohol tieto informácie získať. A aj v tomto im pomáhame prostredníctvom linky, webovej stránky a našimi publikáciami.

Ako vyzerá bežný pracovný deň prezidentky Ligy proti rakovine?

Ja mám jednu zlú vlastnosť, a to že vstávam veľmi skoro ráno, o pol šiestej, ale je to taký zvyk. Keď človek vstane ráno skôr, tak sa nemusí veľmi ponáhľať. A asi som aj takým vzorom zdravej životosprávy, že raňajkujem a raňajkujem v pohodlí a zdravo. Potom idem do práce. Mnohí mi hovoria, že v tomto veku už by mal človek odpočívať. Aj ja túžim po tom, aby som už mohla odpočívať a venovať sa tomu, čo je mojím koníčkom a na čo bohužiaľ nemám veľmi veľa času.

A čo je tým vašim koníčkom?

Veľmi rada pracujem v záhrade, bývam v starom rodinnom dome, kde je stále čo opravovať a zlepšovať. Máme tam záhradu, o ktorú sa s manželom staráme a hovoríme si, že to je naše fitnescentrum. Po takých víkendoch, keď chceme dohnať to, čo sme za týždeň zanechali, si hovoríme, že takto asi vyzerá každý, kto trávi vo fitnescentre hodiny, dvíha činky a pracuje na svojich svaloch. Tiež by som si priala, keby som mohla prečítať všetko to, čo som si kedysi zaumienila, na čo nie je vždy čas. Rovnako chodiť do prírody, pretože máme radi turistiku, a kým človek vládze, tak by rád chodil na túry.
A obávam sa, že raz, keď skončím s touto činnosťou v Lige, a ja dúfam, že keď pomôžem vybudovať Národné onkologické centrum, že potom si s dobrým pocitom budem môcť povedať, že som túto kariéru ukončila vybudovaním niečoho užitočného.


Vy vyzeráte ako človek, ktorý neustále vplýva na svoje okolie pozitívnou náladou, aj napriek množstvu povinností a aktivít z vás vyžaruje energia. Kde ju čerpáte?

Mám dojem, že človek musí byť neustále v pohybe. Niekedy to sledujem u mojich spolužiačok, s ktorými sa stretávame pravidelne na takom babinci a vidím, že tie moje spolužiačky, ktoré veľmi skoro zostali v domácnosti a venovali sa len tomu pocitu, že už nemusia pracovať, strácajú energiu. A prejavuje sa to potom možno aj na zdraví, na mobilite, na čulosti, či psychickej, či fyzickej. Myslím si, že udržiavať organizmus, ak tomu nebráni nejaká choroba, treba, aby sa ten motor nezadrhol, aby stále pracoval.

Takže vaša rada je udržiavať sa stále v nejakej činnosti, v pohybe...

Možno mám to šťastie, že mi to bolo geneticky dané, aj keď moja maminka zomrela 69 ročná na rakovinu, ale otec mal 93 rokov, keď zomrel. Dôležité je snažiť sa udržať si optimizmus. Mňa v začiatkoch, keď sme zakladali Ligu proti rakovine dosť trápilo, keď som sa stretávala s negatívnymi reakciami ľudí, ktorí sa na túto prácu pozerali podozrievavo. Ale potom som si povedala, že človek sa nesmie nechať znechutiť, ale mať pozitívne myslenie. To je veľmi dôležité.
Čo ma ale nesmierne trápi a čo je ťažké presadiť v tejto spoločnosti, je pocit celospoločenskej zodpovednosti, ktorá u nás ešte nie je na takej úrovni ako vo vyspelých západných krajinách, kde si už mnohí skutočne uvedomili, že rakovina je jeden obrovský zdravotný aj ekonomický problém, ktorý treba nejako riešiť s pomocou celej verejnosti.
A ešte je tu jeden jav, ktorý už na západe neexistuje. Ak sa v týchto krajinách etablovala organizácia, ktorá už má tradíciu a niečo urobila, jej práca nie je trieštená tým, že popri nej vzniká množstvo rôznych iniciatív, nadácií a občianskych združení, ktoré majú riešiť tieto problémy. Aj keď tých problémov je veľmi veľa, nie je dobré, keď sa sily trieštia, ten konečný výsledok nemusí byť taký efektný.

Čo je pre Vás takým pozitívnym impulzom v pracovnom dni, v živote, ktorý vás posúva dopredu?

Impulzom je to, keď máte okolo seba ľudí, ktorí sú nadšení prácou a ktorí chcú pomôcť, aby sa všetky tie projekty rozbehli správnym smerom. Mám veľmi dobrých spolupracovníkov, ktorí skutočne pracujú niekedy až nad rámec svojich ľudských síl, lebo tej práce je naozaj veľa a hlavne, keď sa robia naše kampane, vtedy je vidieť, že vydávajú zo seba maximum.
Pozitívne je, keď dostávate listy od ľudí. Veľmi ma teší keď ma na ulici zastavia ľudia, ktorých nepoznám a povedia mi, že ma poznajú z televízie a že robíme veľmi záslužnú prácu, v ktorej mi držia palce. A to je dobrý pocit, keď vás niekto osloví a poďakuje za prácu, ktorú robíte, alebo ktorú robí Liga proti rakovine. A to nahrádza tie momenty, keď som si hovorila, že čert mi bol dlžen, niečo také zakladať, pretože boli aj také momenty. Ale keď potom vidíte to uznanie a radosť z toho, čo sa urobilo, tak na to zlé aj zabudnete.

Vašu prácu ocenila aj Svetová lekárska asociácia, keď Vás zaradila medzi 65 popredných lekárov sveta. Ako vnímate takéto uznanie?

Prekvapilo ma to, pretože si myslím, že takých lekárov vo svete je obrovské množstvo. Ale asi po rozhovoroch s viacerými navrhnutými lekármi, ktoré robila Svetová lekárska asociácia, títo odborníci zhodnotili aj to, čo som sa snažila celý život robiť. To, že som bola prvou ženou na Slovensku, ktorá začala pracovať v radiológii, že som možno priniesla aj nové výsledky do výskumu a že som sa snažila založením Ligy proti rakovine zmeniť postoj ľudí k tejto chorobe. Možno to všetko zhodnotili aj vzhľadom na úvodné slová jedného dokumentu, v ktorom sa píše, že lekári sú neospevovaní hrdinovia, ktorí sa snažili svojím prístupom, humanizmom, etikou a aj vedou prispieť k tomu, aby sa tento život trošku zmenil.

Ako vašu prácu a nespočetné aktivity vníma vaša rodina? Určite sú na vás hrdí.

Už si zvykli, dokonca aj manžel mi minule povedal, že asi trpím nejakou infekčnou chorobou, ktorá sa preniesla aj na neho, čo sa týka práce v Lige proti rakovine. Pretože manžel, ktorý celý život pracoval v onkológii, či v klinike, či vo výskume, angažuje sa v Linke pomoci, spolupracuje na množstve projektov. Ale na druhej strane si myslím, že rodinu neokrádam o pekné spoločné chvíle. Máme taký zvyk, že o piatej hodine, keď prídem z práce, niekedy skôr, niekedy neskôr, ale každý deň pestujeme tzv. „happy hour“. Sadneme si, vypneme, nalejeme si pohár vína a rozprávame, čo sme v ten deň zažili. Myslím, že toto by sa malo pestovať v rodinách, aspoň na chvíľku si sadnúť a porozprávať, zabudnúť na problémy. Možno tento náš zvyk vychádza aj z mojich pozitívnych zážitkov z detstva. Mala som veľmi pekné detstvo, mali sme krásny rodinný život. To bolo v časoch, keď sa nikto až tak veľmi neponáhľal, nechodili sme s kľúčom na krku, mali sme doma mamu, ktorá nás čakala, spoločne sme s mamou a otcom doma obedovali, spoločne sme večerali. Bohužiaľ, tie časy sa zmenili, ale toto by sa malo v rodinách pestovať.

Ako ste povedali, dnes je situácia iná. Ťažko si predstaviť rodinu, ktorá sa večer stretne za spoločným stolom a vychutnáva si spoločné chvíle. Rodičia sú zaneprázdnení a dnešným deťom by takéto „posedenia“ asi tiež veľmi nevoňali. Dnes dávajú prednosť skôr počítačom, programom v televízii...

Možno, čím je človek starší, tým je taký veľmi múdry a rád by dával rady druhým, ale keď to analyzuje, ako sa správal vo svojom produktívnom živote, zisťuje, že tiež to nebolo vždy najideálnejšie. A možno čím je človek starší, tak sa vracia do minulosti a hodnotí to aj z toho pohľadu, čo ste mohli urobiť lepšie, čomu ste sa mohli vyhnúť. S vekom stúpa múdrosť, ale nie je dobré, keď sa snažíme v tomto veku reformovať svet a všetko okolo seba, lebo to ľudia nemajú radi. Mali by sme byť tolerantní.

Blížia sa vianočné sviatky, práve obdobie, keď si človek dokáže nájsť najviac času na rodinu. Ako toto obdobie vnímate vy?

Musím vám povedať, že predvianočné obdobie je pre mňa hektikou, pretože koncom roka sa robia rôzne stretnutia, benefičné koncerty, konferencie, milé stretnutia, na ktoré som pozývaná, rôzne závery činnosti, človek sa toho musí zúčastňovať. A potom si tak hovoríte, `panebože nech už je tých 14 dní pred Vianocami, aby som stihla nakúpiť darčeky, aby som mohla začať vianočné pečivo piecť, lebo to je tradícia, dom musí voňať vianočným pečivom, aby som v kľude kúpila kapra...`

Pripravuje aj Liga proti rakovine vianočné podujatia?

My vianočné podujatia nerobíme. Tradične sme ale pozývaní na benefičný koncert, ktorý pre nás pripravuje náš dlhoročný partner. A je to veľmi milé, že výťažok z tohto večera venujeme na podporu programu pre deti s onkologickými chorobami. No a teraz už začíname pracovať na príprave Dňa narcisov, pretože to potrebuje niekoľkomesačnú prípravu.

Aké sú vaše osobné ciele ako prezidentky Ligy proti rakovine?

Aby som sa v zdraví dožila ešte ďalších rokov, to je taký môj cieľ. A čo sa týka prezidentky Ligy proti rakovine, hľadať vhodného nástupcu, ktorý by celú túto moju prácu prevzal a veľmi by som si priala, aby som našla niekoho takého, kto by mohol v tejto práci pracovať ešte lepšie ako ja.

Máte aj nejaké konkrétne predstavy o tomto človeku, hľadáte ho už alebo ste si ho už vyhliadli?

Myslím, že roky sa človek touto myšlienkou zaoberá a dúfam, že sa to podarí, pretože sme organizáciou, ktorá sa nemôže zastaviť, ktorá musí ísť ďalej a ktorá by mala pracovať na nejakom ďalšom zlepšení. Aj keď je tu potreba tímovej práce, na čele toho tímu by mal byť niekto, kto by sa toho celého ujal.
Všetci ma presviedčajú, aby som to nenechala, ale niekedy keď je sobota, nedeľa, taký pekný víkend, tak si hovorím, že by som takýto krásny víkend mohla tráviť každý deň.

Nechýbala by vám vaša práca, aktivita? Hovorili ste, že človek by mal byť stále v pohybe.

Nemyslím, že by som sa úplne zastavila, určite by som sa snažila pomáhať pri projektoch, kde je treba aj trochu tých odborných znalostí. Neviem to teraz posúdiť, to ukáže čas.

Zlatica Mokrá