Juraj Sinay: Nové poznanie môže posunúť spoločnosť dopredu

Funkciu rektora zaraďuje k práci, ktorá ho baví. Je vyštudovaný strojár, absolvoval aj viacero študijných pobytov v zahraničí. Od roku 2002 do roku 2005 vykonával funkciu prezidenta Slovenskej rektorskej konferencie. Za silnú stránku vysokého školstva na Slovensku považuje motivovaných študentov, slabých stránok je však podľa neho oveľa viac. Školné považuje za efektívnu súčasť akademických nástrojov, ale musí byť však zavedené v súčinnosti so sociálnou sieťou pre študentov. Kedysi bol vrcholový športovec, vo svojom voľnom čase sa venuje lyžovaniu a rodine. Rektor Technickej univerzity v Košiciach, prof. Juraj Sinay.

Je dnes pôsobenie univerzity technického typu zložitejšie u odborov ekonomického či právnického zamerania?

Ešte pred niekoľkými rokmi by som konštatoval, že technické univerzity sú istým spôsobom vo vzťahu k záujmu študentov znevýhodnené. Súčasná doba ako aj rozvoj znalostnej ekonomiky dáva dobré predpoklady na rozvoj študijných programov technického zamerania. Je to podmienené predovšetkým tým, že vzrástol záujem zahraničných investorov o Slovenskú republiku a tým aj o absolventov technických univerzít v Slovenskej republike. Záujem o našich absolventov vzrástol aj u firiem v zahraničí.

O ktoré študijné programy je najväčší záujem? Nemyslíte, že existuje podstatný rozdiel medzi tým, čo školy ponúkajú a čo požaduje trh práce?

Pokiaľ by som sa orientoval na študijné programy našej Technickej univerzity v Košiciach a zohľadnil by som trendy v rámci akademickej obce Slovenskej republiky ako aj v rozvoji našej spoločnosti, tak je zrejmé, že sa záujem mladej generácie len pomaly mení v prospech technických študijných odborov aj keď istá tendencia je zrejmá. Ešte stále pretrváva väčší záujem o študijné programy ekonomického, spoločensko-vedného a umeleckého zamerania. Príchodom zahraničných firiem a tým aj vytvorením atraktívnych pracovných miest pre našich mladých ľudí sa začína meniť aj povedomie smerom k technickým a prírodovedným študijným programom. A či existuje podstatný rozdiel medzí tým čo ponúkajú školy a tým čo požaduje trh práce? Na to je v rámci technických odborov odpoveď jednoduchá. Ak tento rozdiel bude existovať, budú strácať vysoké školy nielen potencionálnych študentov, ale aj partnerov v priemysle a to určite nie je cieľom žiadnej dobre manažovanej vysokej školy. Problém však vidím v tom, že mladá generácie nestíha ešte v plnej miere sledovať trendy v rozvoji trhu práce. Ako príklad si dovoľujem uviesť skutočnosť, že firmy hľadajú na škole konštruktérov a my nie sme v stave ich požiadavky splniť.

Aké vlastnosti má mať rektor univerzity? Čisto hypoteticky, môže podľa Vás vykonávať funkciu rektora manažér, ktorý nepôsobil v školstve?

Manažérsky spôsob riadenia univerzity, čo je bežné napríklad v USA, uplatnili niektoré krajiny Európskej únie vo svojej legislatíve. Podľa mojich skúsenosti, v krajinách, kde je dlhá história univerzitného školstva tieto možnosti neboli v širokej miere úspešné. Poznám príklad z Rakúska, kde na jednej tradičnej univerzite pôsobil vo funkcii rektora veľmi úspešný manažér z priemyslu len jedno funkčné obdobie, potom sa jej akademická obec vrátila k profesorovi pôsobiacom na tejto univerzite už niekoľko rokov.
Rektor univerzity by mal byť osobnosť, ktorá má skúsenosti zo všetkých oblasti akademického života, rešpektuje samosprávnosť v rámci riadenia školy s citlivým podielom demokratického centralizmu, bol sám úspešným vedcom a manažérom vedeckých tímov a má dobré komunikačné schopnosti a to tak smerom do vnútra univerzity ako aj, a to vzhľadom na verejno-právny charakter vysokých škôl v Slovenskej republike, smerom navonok. Musí mať zmysel pre globalizáciu vedeckých a vzdelávacích činnosti a to na základe vlastných aktivít pred tým, ako sa stal rektorom univerzity.

Aká bola Vaša osobná motivácia zotrvať po skončení štúdia na vysokej škole? Oplatí sa dnes pracovať v školstve?

Počas štúdia som pôsobil na materskej katedre ako pomocná vedecká sila a mal som možnosť poznať kolektív katedry a hlavne jej vedúceho prof. Szuttora. Jeho osobnosť a prostredie katedry ma priviedlo k poznaniu, aká je zaujímavá vedecká práca, ako je vzrušujúce hľadať zákonitosti pri konštruovaní strojov a ich časti a ako je pri tejto práci dôležité pracovať v týme, kde sú tieto atribúty samozrejmé.
Vzhľadom na moju životnú filozofiu, ktorá vychádza z toho, že nové poznanie môže posunúť spoločnosť dopredu, som presvedčený o tom, že talentovaní mladí ľudia by mali po štúdiu ostať na akademickej pôde a formou doktorandského štúdia ďalej rozvíjať svoje skúsenosti, zručnosti a poznanie. Nie som však zástancom toho, aby ostali celý svoj tvorivý aktívny život len na univerzite. Aspoň nie v oblastiach technického zamerania. Praktické skúsenosti získané v praxi sú v oblasti aplikovaného výskumu a inovačných riešeniach ako aj pri efektívnom vzdelávaní veľmi dôležité.

Aké sú z Vášho pohľadu slabé a silné stránky slovenského vysokého školstva?

Začnem v opačnom poradí, lebo som večný optimista. Za silnú stránku vysokého školstva na Slovensku považujem motivovaných študentov s dobrým prírodovedným základom, schopných zapáliť sa pre získavanie vedomostí, pomerne prísne podmienky na splnenie podmienok stanovených študijnými poriadkami, t.j. dodržanie konkrétnych dĺžok štúdia, pomerne vysoký počet miest pre ubytovanie v internátoch - zatiaľ za dostupné ceny.

Slabých stránok je však viac. V prvom rade je to zastarané vybavenie laboratórií ako aj nedostatočné aplikácie moderných audiovizuálnych techník v posluchárňach, vysoký priemerný vek vysokoškolských učiteľov, alebo presnejšie vedcov v každej kategórii, nedostatok praktických skúsenosti niektorých učiteľov predovšetkým v oblasti aplikovaných vied, obmedzená pripravenosť niektorých vysokých škôl poskytnúť kompletné študijné programy v cudzom jazyku, rovnaká kategorizácia vysokých škôl a tým obmedzené možnosti pre zdravú konkurenciu, jedinečný vysoký podiel vysokých škôl univerzitného typu na počet obyvateľov a v súčasnej dobe ešte stále výrazný podiel maturantov, neovládajúcich cudzí jazyk, čim je obmedzená ich pripravenosť na realizáciu mobilít. Jednou z podstatných nevýhod nášho vysokoškolského systému je obmedzená spolupráca s podnikateľským sektorom alebo opačne podnikateľského sektora s vysokými školami. Niektoré zo slabých stránok, ale určite nie všetky, sú dôsledkom dlhodobého poddimenzovaného financovania vysokých škôl čiastočne aj z verejných financií, ale hlavne z financií z privátneho sektora.

Študovali ste aj v zahraničí. Ako vnímate postavenie slovenských univerzít v Európskom priestore? Sme v niečom lepší ako iné krajiny?

Mal som to šťastie, že som mohol pôsobiť, nie ako študent ale ako vedec, na niektorých vysokých školách v zahraničí v západnej Európe a že som sa mohol ako jeden z prvých Slovákov habilitovať na univerzite v Nemeckej spolkovej republike v roku 1991 a následne pracovať ako hosťujúci profesor až do roku 2000. Za základe mojich skúsenosti som presvedčený o tom, že v rámci akademickej obce Slovenskej republiky máme dostatok motivovaných študentov a vedeckých osobnosti, ktorí budú schopní, po postupnom zmierňovaní dôsledkov slabých stránok nášho vysokého školstva, vytvoriť podmienky pre dobrú konkurencieschopnosť slovenských vysokých škôl. Program MINERVA, ktorý schválila vláda Slovenskej republiky v tomto roku k tomu vytvára dobré podmienky.

Ako sa podľa Vás dá zvýšiť úroveň univerzitného vzdelania?

Odpoveď na túto otázku je obsiahnutá v definovaní slabých stránok nášho vysokého školstva, ktoré musia byť efektívnymi opatreniami minimalizované alebo postupne odstraňované. K tomu by som ešte priradil realizáciu inštitucionálneho hodnotia kvality vysokých škôl formou evalvácie Európskou asociáciou univerzít a následne objektívne diverzifikovanie vysokých škôl na základe vykonanej komplexnej akreditácie a podľa toho upraveného financovania ich činnosti. Nemyslím si, že by všetky naše vysoké školy mali vykonávať výskumnú činnosť v rámci všetkých vedných odborov na špičkovej, konkurencieschopnej úrovni. Na to nebude mať Slovenská republika nikdy dostatočný objem finančných prostriedkov. Súčasne si nemyslím, že vykonávanie kvalitnej vzdelávacej činnosti vysokými odbornými školami alebo školami univerzitného typu na úrovni I. príp. aj II. stupňa štúdia by malo byť považované za menej hodnotné. Skúsenosti zo zahraničia toto moje presvedčenie len podporujú.

Vláda sa v tomto volebnom období neúspešne pokúšala zaviesť školné. Myslíte, že poplatky za štúdium by niečo vyriešili?

Aj keď sa vyznačujem vysokým podielom sociálneho cítenia v mojom konaní ako vrcholového manažéra univerzity, som presvedčený o tom, že školné môže byť efektívnou súčasťou akademických nástrojov. Myslím tým predovšetkým podporu účinnosti motivačných faktorov mladých ľudí. Viem si prestaviť, že prostriedky zo školného môžu byť, za účinnej spoluúčasti študentov, efektívne využívané na neustále zlepšovanie podmienok štúdia t.j. de facto vrátené študentom! Školné však nesmie byť považované za náhradu verejných financií vynakladaných na činnosť vysokých škôl. A čo je najdôležitejšie, musí byť zavedená taká sociálna sieť pre študentov, aby boli vytvorené podmienky pre štúdium každého talentovaného mladého človeka, bez ohľadu na jeho sociálne pozadie. Aj v tomto smere môže byť školné považované za zdroj pre uplatnenie princípu solidarity ako súčasť verejného záujmu na príslušnej vysokej škole.

Po neprijatí školného ste sa vyjadrili, že zamietnutím zákona pokračuje protiprávne vyberanie peňazí za štúdium od externistov. Nemyslíte si, že sa táto situácia dá riešiť aj inak ako zavedením školného?

Určite áno, ale podľa mňa by to nebolo systémové opatrenie, pokiaľ zákon o vysokých školách nebude osobitne definovať štatút externého študenta. Existujú modely v niektorých štátoch Európskej únie, kde sa zo štátneho rozpočtu vyčlenia prostriedky pre bezplatné štúdium istého, štátom definovaného počtu študentov v niektorých študijných programoch a rôznych formách štúdia, a všetci ďalší záujemcovia o štúdium, nad takto stanovený počet, uhrádzajú školné. Aj toto by mohlo byť isté systémové opatrenie, ktorého priaznivcom však nie som.

Aký je Váš osobný postoj k tohtoročným a minuloročným protestom študentov stredných a vysokých škôl? Keby ste boli študentom Vy, pridali by ste sa k nim?

Demokratický charakter vysokých škôl musí mať priestor na slobodné vyjadrenie názorov akademickej obce. Pre mňa je dôležitý predovšetkým dialóg medzi všetkými účastníkmi vo vnútri akademickej obce ako aj smerom navonok. Preto som nikdy neodmietol diskusiu so študentmi v rámci Slovenskej republiky ako aj v rámci našej Alma mater. Práve naopak, snažil som sa vysvetliť slabé a silné stránky zavedenia školného. Len na efektívnu diskusiu so snahou hľadať výsledok akceptovaný obidvomi stranami je treba aj istý podiel schopnosti vžiť sa do myslenia partnera a následne, predložením niektorých návrhov na možné riešenie, dosiahnuť spoločný cieľ. Je známe, že je veľmi jednoduché kritizovať, ale efektívne je, aby sa po kritike objavili návrhy riešení. Jedno ma však teší, že hlas študentov prispel tiež k tomu, že vláda SR prijala strategický plán rozvoja konkerencieschopnosti Slovenskej republiky MINERVA a že sa oblasť vedy, výskumu, inovácii a vzdelávania objavila v Národnom strategickom rámci SR pre roky 2007 až 2013.
Protestné akcie študentov stredných škôl si dovolím nekomentovať. Myslím si, že žiaci stredných škôl vo všetkých krajinách vyspelého sveta sa usilujú byť úspešní predovšetkým v rámci štúdia, k čomu ich predurčuje aj ich vek.

Angažovali ste sa v niečom počas Vášho štúdia na strednej či vysokej škole?

Keďže som začal študovať na Vysokej škole technickej v Košiciach v školskom roku 1968/1969, zažil som priamo aktivity študentov v súvislosti so vstupom vojsk Varšavskej zmluvy do vtedajšej Československej socialistickej republiky. Absolvoval som štrajkové obdobie ako člen Zväzu vysokoškolákov Slovenska. Avšak ako vrcholový športovec som sa venoval počas štúdia predovšetkým dvom činnostiam a to štúdiu a vrcholovému športu. Na ostatné aktivity ako napr. diskotéky som veľa času nemal.

Nezdá sa Vám, že reformy súčasnej vlády akoby obchádzali oblasť kultúry a vzdelania?

V oblasti vysokého školstva sa vykonalo v rámci reforiem veľa užitočných opatrení. Zužovať reformy len na zavedenie školného alebo otázku finančného zabezpečenia vysokého školstva nie je podľa môjho názoru správne a ani korektné. Od roku 2002 platí u nás vysokoškolský zákon vyznačujúci sa modernými európskymi atribútmi ako je napríklad systém treťo-stupňového štúdia v rámci Bolonskej deklarácie, vytvorenie inštitútu Správnych rád, definovanie právnej subjektivity vysokých škôl s delegovanými právomocami na jej subjekty, vytvorenie sústavy nových študijných odborov. Bol prijatý nový zákon o vede a technike, ktorý vytvoril rovnoprávnejšie prostredie medzi inštitúciami vedy a techniky a tým aj pre vysoké školy. Každý rok sa zvyšuje rozpočet vysokých škôl, aj keď je možné diskutovať o tom, či je zvyšovanie dostatočné. Príklady krajín, kde vysoké školy sú podstatne viac reformované potvrdzujú však, že pre úspešné zavádzanie reforiem v oblasti vedy, výskumu, vzdelávania a kultúry, je potrebné oživiť ekonomiku príslušnej krajiny teda zaviesť predovšetkým ekonomické reformy. Dôležite je však dodržať efektívny časový odstup priebehu týchto reforiem. Ak budem dlho čakať na výsledky ekonomických reforiem môže sa stať, že efektívne ukončenie reforiem v druhej oblasti už nebude celkom účinné.

Aké máte skúsenosti s implementáciou zákona o vysokých školách z roku 2002, ktorý zrušil fakultám právnu subjektivitu? Bol to správny krok?

Odpoveď na túto otázku som už formuloval v predchádzajúcich odpovediach. Samozrejme, ako rektor vysokej školy zastávam názor, že vysoká škola v podmienkach Slovenskej republiky by mala byť jediným právnym subjektom s delegovanými právomocami na jej jednotlivé súčasti. Rozsah delegovaných právomoci je súčasťou samosprávnych demokratických rozhodnutí v rámci vysokej školy. Je zaujímavé sledovať v tejto súvislosti názory rektorov vysokých škôl, ktorí predtým vykonávali funkciu dekanov fakúlt. V tejto súvislosti je zaujímavé vrátiť sa do obdobia v roku 1990 – spoločnej Československej republiky - kedy bol prijatý progresívny zákon o vysokých školách č. 171/1990 a spomenúť si na to, ako sa dostala do neho oblasť právnej subjektivity fakúlt. Totiž pred platnosťou tohto zákona existovali vedľa vysokých škôl aj samostatné fakulty. A to sa automaticky previedlo do znenia zákona formou právnych subjektov vysokých škôl a fakúlt. Nie som si istý, či v tom čase bol veľa krajín v Európe s takýmto usporiadaním riadiacich činnosti. Kolegovia v Českej republike tento stav odstránili formou nového zákona o vysokých školách niekoľko rokov pre nami.

Ako reagujú študenti na možnosť poberať od tohto roku motivačné prospechové štipendiá? Koľkí študenti budú takéto štipendiá poberať na Vašej univerzite? Aké kritériá musí študent splniť, aby štipendium dostal?

Pozitívne, len sú samozrejme nedočkaví v tom zmysle, že by radi vedeli kto bude vlastne poberateľom motivačného štipendia. To plne chápem. Počet študentov je určený vyhláškou, ktorá hovorí o 10 % z celkového počtu študentov. Na Technickej univerzite v Košiciach to bude približne tisíc študentov. Vykonávacie pokyny Ministerstva školstva hovoria o tom, že kritéria si stanovia fakulty jednotlivých škôl sami. Teda rektorovi vysokej školy v zmysle týchto odporúčaní neostáva pravdepodobne nič iné ako rozdeliť finančné prostriedky na jednotlivé fakulty podľa počtov študentov a bude len na fakultách ako prostriedky rozdelia. Domnievam sa však, že rozdelenie na fakulty nebude v rámci univerzity správne. Môže dôjsť a pravdepodobne aj dôjde k tomu, že študent s tým istým priemerom v rámci celej univerzity nedostane tú istú finančnú čiastku alebo ju dokonca vôbec nebude môcť dostať. Je to dané tým, že počet študentov na jednotlivých fakultách ohodnotených kreditmi a následne známkami v tých istých skupinách známok nie je a nemôže byť rovnaký!

Kedy budú podľa Vás univerzity akceptovať pri prijímacích skúškach výsledky nových maturít?

Okamžite ako sa potvrdí ich relevantnosť so skutočnými vedomosťami študentov.

Úprimne, stretli ste sa ako rektor s prípadmi korupcie na škole?

Konkrétne nie. Keby tomu tak bolo, tak okamžite zasiahnem! Ako rektor musím trvať na dôkazoch a nemôžem konať na základe indícii. Mám však dojem, že či študenti alebo možno v niektorých prípadoch ich rodičia, nemajú dostatok odvahy poukázať konkrétne na možná prípady korupcie. Viem sa vžiť do ich myslenia, ale v plnom rozsahu pre mňa ako rektora, platí kde nie žalobcu niet obhajcu!

Čoraz viac študentov odchádza študovať do zahraničia, najmä do Čiech. Je to v poriadku?

Myslím si že áno. Často počúvam, že je to na škodu slovenského vysokého školstva a celej našej spoločnosti. Nemyslím si to. V pomere k celkovému počtu študentov na vysokých školách v SR je to asi desať percent, čo považujem za úplne prirodzenú mobilitu. Podobne je to aj v iných krajinách Európy prípadne sveta mimo niektorých ázijských krajín! Z jednej mojej skupiny, ktorú som učil na Bergskej univerzite vo Wuppertali/NSR odišlo študovať do zahraničia asi tridsať percent. Dvaja z tejto skupiny sú dnes v službách známeho nemeckého koncernu na vedúcich manažérskych funkciách na Slovensku.

Za vážnejšie však považujem to, že po ukončení štúdia si slovenskí absolventi hľadajú prácu mimo Slovenskej republiky. Preto som presvedčený o tom, a uviedol som to už v jednej odpovedi, že je dôležité aby sme vytvorili také podmienky na trhu práce v našej republike, aby sa slovenskí absolventi prípadne aj ako zamestnanci svetových firiem vracali na Slovensko. V tejto oblasti je ešte čo robiť! Na druhej strane mám vždy vynikajúci pocit, keď sa stretávam so slovenskými absolventmi našich alebo českých vysokých škôl ako úspešnými predstaviteľmi významných svetových koncernov v rámci globalizovaných trhov práce.

Ste vyštudovaný strojár. Máte popri vykonávaní funkcie čas rozvíjať aj svoje odborné znalosti?

Žiaľ veľmi nie. Vyznávam totiž zásadu, že to čo človek robí v hlavnom pracovnom pomere to má robiť poriadne. A pre mňa je teraz hlavným pracovným pomerom funkcia rektora. Mám však výhodu a dobrý pocit, že sa mi podarilo vybudovať na Katedre bezpečnosti a kvality mojej domovskej Strojníckej fakulty vlastnú vedeckú a odbornú školu, teda mojich žiakov, ktorí pokračujú v trendoch, ktoré sme spoločne, pred mojim nástupom do funkcie rektora Technickej univerzity, formulovali a rozvíjali. Sám sa snažím mať prednášky v každom semestri aspoň v jednom predmete, čo sa mi nie vždy v plnom rozsahu darí realizovať, vediem doktorandov a som rád, že úspešne. Stále som aktívny na štátnych skúškach a pokiaľ mi to čas dovolí zúčastňujem sa aktívne vedeckých konferencii. Dúfam, že v tomto školskom roku budem môcť prijať pozvanie našej partnerskej vysokej školy v NSR vo Wismare a budem môcť týždeň prenášať Teóriu rizík nemeckým študentom a tým sa trošku vrátiť pred rok 2000, kedy som bol zvolený za rektora TU.

A čo rodina? Máte čas na blízkych a na svoje záľuby?

Moja dcéra Katarína žije svoj profesionálny a súkromný život v Nemecku a mám dojem, že je spokojná. Ešteže existujú telefóny, ktoré nám umožňujú byť v neustálom kontakte, hlavne keď to dcéra považuje za potrebné. Samozrejme využívam na stretnutie a rozhovory s ňou aj moje časté pracovné cesty do Nemecka a veľmi sa tešíme, keď príde domov. Manželka, ako úspešná manažérka, si za 31 rokov života s najprv vrcholovým športovcom, potom trénerom, neskôr vedcom, ktorý sa snažil byť čo najviac v zahraničí a teraz vrcholovým manažérom univerzity, zvykla na to, že často musí riešiť rodinné záležitosti sama. Snažím sa však, hlavne teraz, voľný čas tráviť doma v jej spoločnosti. Bez toho, aby som kompenzoval pracovné povinnosti, by som asi nebol v duševnej pohode a preto považujem moje angažovanie sa v športe aj teraz za realizovanie môjho koníčka. Stále som činný v rámci svetovej lyžiarskej federácie FIS a vyzerá to tak, že sa opäť zapojím do činnosti Slovenského lyžiarskeho zväzu, vediem náš extraligový basketbalový klub, som členom správnej rady hokejového klubu HC Košice a keď mám trošku času idem lyžovať, najradšej do rakúskych Álp, ale aj svahy Plejsov sú mi veľmi blízke. Keď k tomu priradím príjemné spoločenské akcie a zahraničné služobné cesty, tak mi na viac už žiaľ času neostáva. K mojim koníčkom počítam aj vykonávanie povinnosti rektora a tieto robím veľmi rád. Dúfam len, že ma nesklame to najdôležitejšie a to je zdravie!

Michal Feik | osobnosti.sk