Mária Mračnová: Rada sa vraciam na STU

Štvrtá na olympiáde v Montreale. Na Majstrovstvách Európy v atletike získala bronzovú medailu. Bola držiteľkou československého i slovenského rekordu. Veľkú časť svojho aktívneho života spojila s našou univerzitou. Dnes zastáva funkciu podpredsedníčky Slovenského olympijského výboru a predsedníčky Slovenského atletického zväzu – PaeDr. Mária Mračnová. Rektor STU Vladimír Báleš jej pri príležitosti životného jubilea udelil Plaketu Slovenskej technickej univerzity za mimoriadne výsledky v oblasti rozvoja športu na univerzite.

Čo pre Vás toto ocenenie znamená?

Je to pre mňa veľké vyznamenanie, pretože Slávia SVŠT ako telovýchovná jednota je moja materská ustanovizeň, v ktorej som začínala v roku 1964 a o päť rokov neskôr som nastúpila na Chemickotechnologickú fakultu ako pedagogička na Katedru telesnej výchovy. Vedenie univerzity mi v tom čase umožňovalo zariadiť si výučbu tak, aby som stihla aj výkonnostný rast, aj účasť na vrcholných podujatiach, ako boli majstrovstvá Európy a olympijské hry. Po skončení kariéry v 1978 roku som sa už mohla naplno venovať študentom. Boli to pre mňa tie najkrajšie roky. Organizovali sme vysokoškolskú ligu, chodili na letné i zimné telovýchovné kurzy a teraz, keď stretnem bývalých študentov, teší ma, že majú na to obdobie veľmi pekné spomienky a to i napriek tomu, že v tom čase mnohokrát frflali.

Udržujete ešte kontakty s univerzitou a s našimi pedagógmi?

Určite áno. Vždy sa rada vraciam na katedru a stále sa cítim členkou toho kolektívu. Dokonca na stenách ešte stále visia niektoré moje vyznamenania a ocenenia. Stretávame sa v tom peknom malom kolektíve, najmä počas mikulášskych športových súbojov študentov a pedagógov fakulty, na ktoré sa vždy snažím priniesť z olympijského výboru rôzne suveníry, publikácie alebo tričká, ktoré sú potom použité ako ceny pre študentov. Na rekonštrukciu atletického štadióna na Mladej garde venoval Slovenský atletický zväz štyri milióny korún.

Bolo pre Vás náročné získať pre univerzitu tieto peniaze?

Bolo to náročné najmä v tom, že v Bratislave nie je vždy jednota v športovom a v atletickom hnutí. Komplikované bolo predovšetkým presadiť tento projekt na Mladú gardu. Štadión Interu tiež veľmi vážne potrebuje rekonštrukciu dráhy, a práve v tom spočíval súboj „Bratislava proti Bratislave“. Na Interi sa síce organizujú medzinárodné podujatia, ale vzhľadom na to, že z roka na rok ich úroveň upadá a ustúpili už aj z medzinárodnej scény, snažila som sa nasmerovať investície na rekonštrukciu práve na Mladú gardu, ku ktorej mám navyše citový vzťah z minulosti. Túto myšlienku bolo potrebné podporovať a živiť najmä v začiatku, keď ešte Slovenská technická univerzita nemala projekt prestavby štadióna prepracovaný natoľko, aby mohla uvoľniť peniaze. Takže prvé milióny išli najmä na odštartovanie rekonštrukcie. Myslím si, že najťažšie je začať, potom sa už peniaze dajú vždy nejakým spôsobom zohnať. Zrekonštruovaný športový areál na Mladej garde sa môže
stať liahňou nových reprezentantov.

Ste spokojná so stavom, v akom sa toto športovisko nachádza v súčasnosti, alebo počítate ešte s ďalšími zmenami?

Základ športoviska je už urobený, vymenil sa celý trávnik a kompletne sa prebudovala nová dráha. Minulý mesiac sme zo SAZ uvoľnili ďalších 400 000 korún na dovybavenie areálu prekážkami, štartovými blokmi a doskočiskom tak, aby tu mohol športový život naplno fungovať. Na prácu atletického oddielu bude ešte potrebné vybudovať šatne, stabilnú stráž, správcovskú činnosť, ale dôležitý je aj marketing, ktorý by zabezpečoval organizovanie podujatí a najmä aktívnu propagáciu, aby areál využívali nielen atléti, ale aj študenti univerzity a jej zamestnanci. Atletika je základom pre ostatné športy a považujem za dôležité, aby sa všetci mohli zapojiť do športového života. Spestrením univerzitného športovania by mohol byť súboj „Techniky“ a Univerzity Komenského, ako to bolo za našich čias. Určite by sme pritiahli aj študentov z internátu a mohlo by z toho vzniknúť krásne podujatie. Postupným otváraním nových štadiónov v Dubnici (v roku 2001), potom v Trnave a vlani v Nových Zámkoch sa viditeľne zlepšuje výkonnostná atletika, ale najmä buduje sa širšia základňa, z ktorej sa rodia športové talenty. Dnes už máloktorý mladý človek pôjde trénovať na „škvaru“. A práve v tom je zmysel nášho zväzu, aby sme postupne školám pomáhali budovať umelé dráhy, kde vstupná investícia je síce vyššia, ale sú menej náročné na údržbu a vydržia aj viac ako 30 rokov bez rekonštrukcie.

Úroveň akademického športu v súčasnosti stagnuje. Prečo sú akademické majstrovstvá, podľa Vás, dnes menej populárne ako v minulosti?

Stále tvrdím, že Chemickotechnologická fakulta vždy bola a je v popredí medzi fakultami v ponímaní dôležitosti výučby telesnej výchovy. Učitelia neboli špecializovaní na určitú oblasť športu, ale robili všeobecnú telesnú výchovu. Dnes je štúdium náročnejšie napríklad v tom, že študenti si mnohokrát chodia privyrábať, aby mohli študovať, a neostáva im dostatok času na šport. Profesionálni športovci idú na ľahšie fakulty a tretiu príčinu nedostatočného športovania vidím v tom, že za telesnú výchovu nie sú kredity a rušia sa hodinové dotácie na telesnú výchovu a šport. Za takýchto podmienok sa aj to málo študentov, čo kedysi športovalo, pomaly vzdáva tejto činnosti. Okrem toho atletika je dennodenná drina a dnešná mladá generácia radšej ide ľahšou cestou úniku k počítačom a k televízii. Veľmi dobre prepracovaný systém univerzitného športu majú napríklad v Spojených štátoch amerických.

Ako hodnotíte, ako predsedníčka Slovenského atletického zväzu, súčasnú úroveň atletiky?

Slabšia úroveň atletiky v súčasnosti je zapríčinená viacerými faktormi. Po prvé zažili sme generačnú výmenu atlétov, skončil sa systém podpory centier mládeže, a aj keď v SAZ sme tento projekt znova naštartovali, potrvá niekoľko rokov, kým sa dostavia výsledky. Úroveň športu je daná aj podmienkami podpory zo strany Ministerstva školstva SR, pretože 90 % nášho rozpočtu tvoria štátne financie, a na druhej strane problematickým zúčtovávaním financií, ktoré ide proti športu. Napríklad v sobotu a v nedeľu (v sezóne je to každý týždeň) organizujeme
preteky po celom Slovensku. Potrebujeme k tomu okolo 30 rozhodcov. V piatok ich musíme nahlásiť do sociálnej poisťovne. Ak náhodou dvaja ochorejú a v sobotu potrebujem ďalších, čo s nimi? A takéto administratívne kroky absolvujeme každý týždeň. Do našej praxe vážne zasahuje aj problematika verejného obstarávania, časté kontroly na rôznych úrovniach nás zdržujú od aktívnej činnosti, a neraz sa dostanú na povrch aj účelové „kauzy“, ktoré športu škodia. Rovnako ani pravidlá sponzorstva na Slovensku nie sú prospešné športu a väčšina z nich je určená na kolektívne športy. Financovanie športu je robené od stola, ľuďmi bez praktických skúseností s organizovaním športových podujatí. Aj z týchto dôvodov je ťažké robiť šport na Slovensku. Ďakujem za rozhovor

Iva Šajbidorová | SPEKTRUM - časopis STU, október 2006