Narodil sa v katolíckej rodine a pokrstený bol ako Ján Ignác Bella. Vďaka Ladislavovi Zábojskému mohol odísť študovať na katolícke gymnázium do Levoče. Tam mal na neho vplyv Leopold Dvořák, preto si pri birmovaní zvolil meno Levoslav a od vtedy ho používal. Posledné dva roky gymnaziálnych štúdií dokončil v Banskej Bystrici a zároveň navštevoval teologický seminár. Vďaka svojej činorodej povahe sa stal členom a zapisovateľom študentského krúžku ,,KOLO”. Duchovné ovzdušie v Banskej Bystrici bolo priaznivé voči slovenskému národnému životu a v 50. a 60 rokoch sa spájalo s osobnosťou biskupa banskobystrickej diecézy Štefana Moyzesa.
br>
Pri príležitosti založenia Matice slovenskej (1863) napísal omšu. Oslavy tisícročného výročia príchodu slovanských vierozvestov Cyrila a Metoda do Karpatskej kotliny sa stali podnetom na skomponovanie skladieb Staroslovienský otčenáš, Hospodine, Ejhľa kňaz veliký. Pričinením Štefana Moyzesa sa dostal do Viedne, kde dokončil štúdium teológie, stal sa organistom, dirigentom. Po skončení štúdia teológie vo Viedni sa Bella vrátil do Banskej Bystrice už ako uznávaná osobnosť. S nezlomnou energiou podporoval národné dianie, poukazoval na hudbu ako na jeden z dôležitých a nezastupiteľných prostriedkov národného uvedomenia a vzdelávania slovenského ľudu. Do vysvätenia za kňaza roku 1866 sa vďaka biskupovi Štefanovi Moyzesovi, mohol venovať výlučne hudbe. Po vymenovaní za prebendáta katedrálneho chrámu vyučoval spev a hudbu v teologickom seminári. Komponoval svetskú, vokálnu , inštrumentálnu a komornú hudbu. Udržiaval písomné kontakty s rakúskymi a nemeckými hudobníkmi.

Z Banskej Bystrice odišiel do Kremnice, kde dostal miesto mestského kapelníka. Kremnické obdobie charakterizoval takto: ,,S týmto zamestnaním sa začína moja profesionálna činnosť, ktorá obsiahla vedenie chrámovej hudby, školenie a výchovu nových síl pre zbor a orchester.”

V hospodársky i kultúrne upadajúcom meste zdvihol hudobný život na nebývalú úroveň. Založil orchester a veľký zbor ,usporadúval koncerty, dirigoval, hral v sláčikovom kvartete, venoval sa pedagogickej činnosti a predovšetkým komponoval.

Napriek intenzívnej práci, spoločenskému uznaniu nenachádzal vnútorné sebauspokojenie a rovnováhu. Kňazské povolanie cítil ako prekážku pre umelecký život. Svedectvom tejto duševnej krízy je symfonická báseň ,,Osud a ideál.” Hlboké rozpory umelca, človeka a zároveň kňaza vyriešil radikálne - vzdal sa kňazského povolania, opustil Slovensko a prijal miesto kapelníka v sedmohradskom meste Sibini. V Sibini prijal novú, protestantskú vieru a založil si rodinu. Stratil kontakt s vlasťou i so svetom a svoju skladateľskú činnosť obmedzil len na skladby pre potreby spoločenského života Sibine.

Po 40 rokoch odišiel zo Sibine a usadil sa vo Viedni. V Bratislave sa dočkal prvého uvedenia svojej jedinej opery ,,Kováč Wieland.” Bol mu udelený čestný doktorát bratislavskej univerzity. Aj na sklonku dlhého a plodného života sa venoval komponovaniu. Opäť sa vrátil ku slovenskému textu. Tu vynikli najmä kantáty Orol vták, Divný zbojník a Nokturno pre sláčikové kvarteto.

Jan Levoslav Bella zanechal svojmu národu hlboký skladateľský odkaz. Poukázal na miesto a úlohu hudby pri národnom sebauvedomovaní a kultúrnom rozvoji a svojím dielom vybudoval základy slovenskej národnej hudby.

Je pochovany v Bratislave na starom evanjelickom cintorine pri Kozej brane.