Narodil sa 21. mája 1968 v Humennom, ale vyrastal vo východoslovenskom Papíne. Po maturite vyštudoval na Filozofickej fakulte UK v Bratislave žurnalistiku. Pracoval ako reportér v denníku Smena a Sme, zomrel nečakane 18. januára 1999 v Bratislave, kde žil a pôsobil.

V januári 1989 mu vyšli prvé poviedky v Dotykoch, potom sa už literatúry nevzdal ani na chvíľu, pracoval naplno, akoby tušil, že mu osud vymedzil iba tri desaťročia. Literárna kritika sa zhodla na tom, že pil z tajomných studničiek magického realizmu a že do slovenskej literatúry vnášal poetiku Bulhara Jordana Radičkova. Do slovenskej literatúry však predovšetkým vniesol sám seba, svoj veľký talent a špecifické pankovčínovské videnie sveta. Bol akýmsi literárnym Marcom Chagallom z východného Slovenska. Bol spisovateľom s úžasnou fantáziou, zmyslom pre humor a s darom prirodzenej ľudskosti. Bol pánom spisovateľom, ktorý vždy hľadal človečinu;bol tým, ktorý vedel.
Roku 1992 potešil deti svojimi dobrodružnými príbehmi Mamut v chladničke, ešte toho istého roku pripravil veľmi príjemné prekvapenie aj pre dospelých čitateľov v podobe predvídavo nazvanej knižky Asi som neprišiel len tak. Ide vlastne o súbor próz, ktoré spájajú postavy i miesto deja, východoslovenská dedinka s exotickým názvom Rantaprapán. Svojím spôsobom ide o akýsi voľne koncipovaný román, vytvorený akoby zo sklíčok čarovnej mozaiky, kde je každý kamienok osobitý a osobitne čarovný. Udalosti a postavy v Rantaprapáne rámcuje odchod pána Šalamahu po rebríku do neba a na záver jeho symbolický pohreb.
V Pankovčínovom magickom svete niet obmedzení: aj tie najnepravdepodobnejšie veci a udalosti sa dejú celkom prirodzene. Pankovčín je typ spisovateľa, ktorý ctí hru, zábavu, zábavku, je hutný, a pritom poetický, ako čert krížu sa vyhýba nude. Pracuje s očarením: jednak to očarenie zo života a zo svojho okolia absorbuje, a súčasne ho dokáže plnými priehrštiami rozdávať. Tak sa v jeho textoch dejú divy a prelína sa sen s realitou, fantázia so skutočnosťou. Máloktorý z autorov má tak rád svoje postavy ako Pankovčín, veď si dáva aj záležať na ich perokresbe a výbere mien. Jednoducho maľuje štetcom, ktorý na jednej strane namáča do domácich slovenských prameňov, na druhej strane je poučený modernou svetovou prózou – najmä tou latinskoamerickou. Ak sa niečím ohraničuje, tak je to fantázia. Jeho čarodejnícko-čarovná rozprávka, taká harmonizujúca s našimi snovými predstavami, a pritom taká prítomná v realite neďaleko nášho bytia, pokračovala knižkou podobných próz Marakéš (1994). Ako sám vyhlásil: Marakéš nie je Papín: Marakéš je imaginárna dedina kdesi na východe Slovenska, ale nikto presne nevie, kde. Treba dodať, že Marakéš je vlastne Rantaprapán: príbehy sa tu odohrávajú v rovnakom fantazijnom priestore i postavy sú takmer totožné.
Po knižke Tri ženy pod orechom (1996), vernej Pankovčínovým dobrým zvykom, vyšiel roku 1997 súbor šestnástich poviedok Bude to pekný pohreb. V tomto súbore, ktorý je trochu menej kompaktný ako predchádzajúce diela, môžeme v Pankovčínovi spoznať aj výtvarníka a možno je dobre zapamätať si aj slová z poviedky Mucha: „...hľadel na skrine a steny olepené obrazmi, čo namaľoval a ktorým ani sám nerozumel, ale jedno vedel určite: takto to cítil a takto to potreboval vyjadriť.“
Roku 1997 nasledovala próza Polárny motýľ (priestor 3 x 4), rozprávajúca o študentských rokoch Patrika Danvela, ktorého stopy možno nájsť už v predchádzajúcich Pankovčínových dielach, jeho korene siahajú až do Rantaprapánu. Tu náš hrdina z malej internátnej izby „vie, čo je zmysel života: užiť si, žiť naplno a nehľadať nezmyselné nuansy tam, kde nie sú“. A tak si užíva svoje bratislavské študentské roky, hľadá svoju lásku i sám seba – a očakáva prílet svojho zázračného polárneho motýľa, ktorý ho vyslobodí z jeho ťažkostí a „upevní lásku“.
Roku 1998 sa Pankovčín predstavil poslednou knižkou, ktorej vydania sa dožil, K-85 s podtitulom Príbeh o prerušenej mravčej ceste. Táto novela so zrejmými autobiografickými prvkami odvodzuje svoj názov od lekárskej diagnózy, K-85 totiž značí: Pancreatitis chronica acuta exacerbans. Hrdinom, ktorý je poznačený akútnym zápalom pankreasu, je Jakub. Ešte predtým, než sa dostane do nemocnice – a nemocničné osudy jeho i spolupacientov sú ústrednou náplňou novely – ešte predtým celkom symbolicky zmaže cestu mravcom. Jeho žena Paulína mu mnohoznačne vyčíta: „Ako si im zmenil život. Ony nevedia, kto im to spravil. Predstav si, že aj nad nami je niekto oveľa-oveľa väčší ako my, zrazu ti takto prstom pretne tvoju cestu. Skríži ti plány, vyvolá chaos a zmätok, úplne od základu ti zmení život...“

Niekoľko dní pred tragickou a náhlou smrťou dokončil Václav Pankovčín román Lináres, na rok 1999 pripravoval výber zo svojej poviedkovej tvorby pod názvom Šicke me naše.