1842-44 ľudová škola v Partizánskej Ľupči, 1844-45 v Pitvarosi
1845-48 Gymnázium v Szarvasi, 1849-53 v Banskej Štiavnici, 1853-54 v Bratislave
1854-56 Právnická akadémia v Bratislave
1856-57 Právnická fakulta vo Viedni
1860 titul JUDr.
1862 advokátsky diplom

Pavol a Michal Mudroňovci sa narodili ako dvojičky v rodine učiteľa. Počas štúdií nadviazali kontakty s Ľ. Štúrom. J. M. Hurbanom, J. Kalinčiakom a M. Tomaškovičom.
Po skončení vysokej školy ich životné cesty rozdelili – Pavol odišiel do Turca a Michal do Bratislavy.

Po usadení sa v Martine sa Pavol Mudroň dostal do centra národno-kultúrnej a politickej práce. Pomáhal pripravovať memorandové zhromaždenie a bol jeho zapisovateľom. Stal sa iniciátorom založenia mládežníckeho spolku Slovenská omladina a Kníhtlačiarskeho účastinného spolku. Bol vydavateľom Národných novín (1883-1906 redakcia v jeho byte), zaslúžil sa o obnovenie Slovenských pohľadov, bol ich nakladateľom a od 1889 aj vydavateľom. Zúčastnil sa na založení a vedení martinskej Sporiteľne a Tatra banky, prispel k výstavbe Národného domu a múzea v Martine.

Ako vzdelaný advokát a dobrý rečník viedol rad majetkových a politických procesov. Obhajoval slovenských roľníkov a obce v komasačných a urbariálnych procesoch, stál v popredí súdnych sporov o zhabaný majetok Matice slovenskej, obhajoval národných činiteľov i predstaviteľov demokratických kruhov nemaďarských národností perzekvovaných maďarskými vládnucimi kruhmi.

Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní (1867) patril medzi vedúcich predstaviteľov slovenského národnodno-politického života, od roku 1877 stál na čele jedinej politickej reprezentantky slovenskej buržoázie - Slovenskej národnej strany. Spolu so Svetozárom Hurbanom-Vajanským, Jozefom Škultétym a Matúšom Dulom formuloval ciele slovenskej politiky, ktorej hlavným princípom zostávali štúrovské ideály, svojbytnosť slovenského národa a požiadavka Okolia.

Od 90. rokov začal zaujímať k spoločenským problémom pružnejšie stanovisko a pokúšal sa aktivizovať i organizačnú bázu národnej strany. Stál na čele príprav masových zhromaždení v slovenských mestách a dedinách. Ako vedúci slovenských delegácií sa bezvýsledne pokúšal intervenovať na panovníckom dvore a uhorských vládnych orgánoch v záležitosti slovenských národných a kultúrnych práv.

K základným princípom jeho politického účinkovania patrila idea slovanskej vzájomnosti, orientácia na slovanské Rusko, spolupráca s českým národom i s ostatnými nemaďarskými národmi Uhorska.

Prispieval najmä do Národných novín, vo svojich príspevkoch objasňoval rozličné právne normy, analyzoval spoločenské pomery, kritizoval uhorský štátny systém a cieľavedomý národnostný útlak, ale i sociálny útlak širokých más. Jeho pokus o drámu (Pád Rastica) i ďalšie pokusy o umeleckú literatúru zostali väčšinou v rukopisoch.

Pre svoju politickú a národno-kultúrnu činnosť bol vystavený perzekúcii uhorského štátneho aparátu: 1895 bol pre panslavizmus zbavený funkcie inšpektora turčianskeho a trenčianskeho seniorátu,v roku 1900 spolu s 22 ďalšími predstaviteľmi slovenského národného života v tzv. banskobystrickom procese odsúdený na 3 mesiace väzenia, 1907 pokutovaný za prípravu ľudových zhromaždení žiadajúcich uzákonenie všeobecného volebného práva.

Jeho pohreb sa stal manifestáciou proti politike maďarských vládnucich tried, nad hrobom sa s ním rozlúčil P. O. Hviezdoslav.

Busta Pavla Mudroňa sa nachádza v Národnej dvorane prvej budovy Matice slovenskej.

Pôsobenie
1857-59 vychovávateľ v Necpaloch
1859-62 advokátsky koncipient v Martine a v Duliciach
od 1862 advokát v Martine
1863 zakladajúci člen a tajomník Matice slovenskej
od 1872 predseda Slovenského spevokolu

Svetozár Hurban Vajanský v r. 1914 v Národných novinách vyslovil myšlienku, že v Pavlovi Mudroňovi „zhliadal a odrážal sa celý slovenský národ s celým svojim bytím, charakterom, túžbami, snahami, utrpením i bôľmi, nádejami i radosťami. Jeho duši, jeho srdcu nebolo nič cudzieho, čo sa len zďaleka týkalo slovenského národa, slovenskej národnosti, slovenského jazyka, práv a celého duševného i hmotného života národného“