Po gymnaziálnych štúdiách v Ružomberku, Kremnici a Budíne vyštudoval Andrej Radlinský teológiu v Trnave. Venoval sa aj štúdiu jazykovedy.

Andrej Ľudovít Radlinský sa narodil v Dolnom Kubíne v uvedomelej slovenskej rodine. Jeho matka bola dcérou brata Antona Bernoláka, otec bol kubínskym richtárom. Mal jednu sestru a dvoch bratov, z ktorých mladší Štefan sa stal tiež kňazom a pôsobil v Dolnej Lipnici na hornej Orave.
Ako jazykovedec výrazne ovplyvnil vývoj spisovnej slovenčiny. V rokoch 1833 - 1834 študoval v seminári Collegium Emericanum v Bratislave. V roku 1841 získal doktorát z filozofie na peštianskej univerzite. Po vysvätení za kňaza vo Viedni v roku 1841 pôsobil ako kaplán v Budíne, Štefultove, Zlatých Moravciach a Banskej Štiavnici (1843 - 1849), odkiaľ musel tajne utiecť ako „pansláv“ v revolúcii roku 1848 do Viedne. Tu redigoval s Danielom Lichardom vládne Slovenské noviny a vydával časopis Cyrill a Method. V rokoch 1850 - 1861 pracoval v Budíne ako prekladateľ krajinského zákonníka. Spolu so Štúrom, Hurbanom, Hodžom a ďalšími má veľký podiel na vytvorení spoločného jazyka a zjednotení kultúrneho a literárneho života. Bol vedúcou postavou pri založení Matice slovenskej v Martine (1863) a Spolku sv. Vojtecha. Napísal a vydal vyše 40 kníh.

tvorba

Už ako štiavnicky kaplán začal vydávať Poklady kazateľského rečníctva (1848 - 1853), zbierky básní na nedele a sviatky. Vyšli z nich štyri zväzky. V 18 zväzkoch vydal zbierku 653 kázní svojho bývalého profesora vo Viedni Antona Palšoviča pod názvom Všenáuka kresťansko katolická ako aj Kázne sviatočné a príležitostné toho istého autora v troch zväzkoch. Keď Radlinský nastupoval do verejného života, kryštalizovala sa otázka spisovnej slovenčiny, v ktorej prezieraví rodoľubovia videli nenahraditeľný prostriedok na zachovanie života národa. Radlinský prijal Štúrovu opravenú slovenčinu, hoci pod tlakom Bachovej politiky istý čas taktizoval so "staroslovenčinou" spolu s Jánom Kollárom. Vypracoval pravidlá staroslovenčiny a vydal ich v knižke Pravopis slovenský s krátkou mluvnicí (1850). Staroslovenčina sa zaviedla aj do škôl. Pokladalo sa to za nevyhnutnosť, pretože Slováci nemali slovenské učebnice ani slovenských učiteľov.
V roku 1851 vydal zbierku ruských kázní Sobranije ruskich propovedej spolu s rusko-nemecko-latinským slovníkom, ktorý mal uľahčiť ich čítanie. Ako kňaz si uvedomoval dôležitosť cirkevného spevu pre zintenzívnenie náboženského života. Za pomoci Tichomíra Milkina, na základe Hollého spevníkov, vypracoval a v roku 1874 vo Viedni vydal spevník Wsseobená Sbierka cirkewných katolíckych pesniečiek slowenských. V rokoch 1852 - 1857 vyšlo 6 zväzkov Prostonárodnej bibliotéky. 1. zväzok obsahoval hviezdovedu, zemepis, prírodopis a fyziku, ale aj vianočné spevohry od Emmanuela Sasinka. Spolu s Jánom Palárikom redigoval týždenník Cyrill a Method (1. číslo - 14. marca 1850), ktorý prehlboval náboženské vedomosti, prebúdzal národné povedomie a propagoval spojenie kresťanských vyznaní na Slovensku. Od roku 1857 s ním splynuli Katolícke noviny. Význam časopisu stúpol, keď mal v rokoch 1859 - 1861 prílohu Priateľ školy a literatúry, ktorá združovala pracovníkov obidvoch vierovyznaní. Ako prvý zaviedol v literárnej časti prílohy rubriku o divadle. Poukázal v nej na výchovný význam ochotníckych predstavení, hodnotil dramatickú tvorbu a vyslovil potrebu stálej scény na Slovensku. V nemenej významnej literárnej prílohe Slovesnosť (1863-65) uverejňoval príspevky z histórie, ako aj literárnej a hudobnej kritiky. Z náboženského hľadiska je najhodnotnejšie Radlinského dielo Nábožné výlevy. Po prvom vydaní roku 1850 doteraz vyšlo ďalších 14 a bolo preložené do nemčiny a maďarčiny. Nábožné výlevy boli po dlhé desaťročia skutočnou encyklopédiou náboženských vedomostí. V nich si slovenskí katolíci dopĺňali základné náboženské vedomosti, prenikali do krás liturgie, posilňovali ducha modlitby, oduševňovali sa pri bohoslužbách spievaním chrámových piesní, poznávali cirkevné dejiny a na príkladoch svätých mužov a žien nachádzali povzbudenie v úsilí po kresťanskej dokonalosti. Okrem čisto náboženskej funkcie mala táto modlitebná kniha nesporný význam aj pre udržanie slovenského jazyka a zaslúžila sa aj o rozšírenie spisovnej slovenčiny v našom národe, rozdelenom na mnohé nárečia.
Popri rozvoji spolkov striezlivosti venoval Radlinský pozornosť zakladaniu nedeľných škôl. Nedeľnými školami vytváral záujem o národnú literature – v nich sa ľudia učili čítať a kupovať slovenské knihy. Získavali sa predplatitelia na vychádzajúce publikácie, Slovenské národné noviny a iné časopisy. Nedeľné školy boli príčinou založenia prvého slovenského kníhkupectva. Zriaďoval tiež knižnice, čitateľské a iné vzdelávacie spolky. So svojím priateľom Dobrianskym založil Ženský spolok a Slovenskú besedu, kde mal pospolitý ľud možnosť stretávať sa s miestnou inteligenciou. Pričinil sa o založenie prvého stáleho slovenského ochotníckeho divadla v Banskej Štiavnici. Zúčastnil sa na zhromaždení v Čachticiach (1847). Mnohými článkami požadoval rozvoj národného školstva, výstavbu železníc a tovární, aby sa tak dvíhala sociálna úroveň národa. Radlinský bol správcom výboru, ktorý sa postaral o postavenie pomníka Jánovi Hollému na Dobrej Vode (1854). Jeho zásluhou získala v roku 1863 obec Kúty jarmočné právo, čo bolo dovtedy výsadou miest. Znamenalo to značné zvýšenie blahobytu ľudu i obce. Kúty boli tiež prvou obcou, ktorá sa stala členom Matice slovenskej. V rokoch 1865 - 1867 sa postaral o obnovu farského kostola pomocou organizovania vlastných zbierok od veriacich. Roku 1874 založil Priemyselný spolok a sám pripravil jeho stanovy. Okolo Memoranda (1861) rozvinul široko založenú činnosť. Matica slovenská a slovenské gymnáziá mali v ňom priebojného propagátora i podporovateľa. Životným dielom Radlinského však bolo založenie Spolku svätého Vojtecha v Trnave v roku 1870. Spolok mal združovať kňazov, učiteľov, mládež, no najmä roľníkov a robotníkov z celého Slovenska, rozširovať medzi nimi nábožensko-mravnú vzdelanosť, praktický katolicizmus a navyše zveľaďovať základné školy. Tento základný program sa mal napĺňať vydávaním a rozširovaním príslušných kníh a periodík.

Historické danosti v Uhorsku a láska k slovenskému národu priviedli Radlinského aj na pole politiky. Roku 1849 bol členom vyslanectva u cisára vo Viedni, ktoré žiadalo uznanie Slovenska ako korunnej krajiny. Šarišskou akciou (1850) chcel spresniť východnú hranicu slovenského etnika. Mal aktívny podiel na parlamentných voľbách v rokoch 1861, 1865, 1869 v spolupráci zo svojim priateľom Alexandrom Dobrianskym. Jeho cesta na etnografickú výstavu v Moskve roku 1867 bola reakciou na rakúsko- maďarské vyrovnanie.

V roku 1861 vydal letopis Tatran s pestrým pedagogickým, vedeckým, zábavným i politickým obsahom. Stál pri zrode Pešťbudínskych vedomostí v roku 1861, od 1870 prestali vychádzať a ich pokračovaním sa stali Národné noviny vydávané v Martine. V roku 1871 vydal dielo pod názvom Školník obsahujúce hviezdovedu, zemepis, fyziku, zemeznalstvo, prírodopis, domáce a poľné hospodárstvo, ovocinárstvo, včelárstvo, hodvábnictvo a náuku o právach a povinnostiach občanských pre katolícke elementárne školy. Učebnica mala 316 strán a 12 strán obrázkov. Časť Fyzika pojednávala napríklad o vlastnostiach telies, o príťažlivosti, ťarche, ťažišti a rovnováhe, o sochore, vážkach, mincieri, kolovrate a iných z kolovratu poskladaných strojoch, o povetrí, plynoch, vode, liehu, svelte, teplote, hromovine, zvuku. Radlinský značne prispel k vytváraniu slovenskej fyzikálnej terminológie. V päťdesiatych až sedemdesiatych rokoch 19. storočia svojimi všestrannými schopnosťami zasahoval do hospodárskeho a literárneho života a má nezabudnuteľné zásluhy pri napomáhaní rozvoja slovenského školstva, najmä pri jeho záchrane. Jeho učebnica Školník bola významným prostriedkom pri pozdvihnutí vzdelanostnej úrovne slovenského národa.

Zomrel náhle vo veku nedožitých 62 rokov a pochovaný je v Kútoch. Pamätná tabuľa A. Radlinského sa nachádza na fasáde budovy Elkopu v Dolnom Kubíne, kde stál jeho rodný dom.