František Hečko sa narodil v mnohodetnej vinohradníckej rodine neďaleko Trnavy v Suchej nad Parnou. Otec, Ján Hečko, prišiel o majetok, pretože sa proti vôli svojich rodičov oženil s chudobnou sirotou Rozáliou Branišovou. Mladí manželia sa usadili v osade Vlčia dolina, kde obrábali niekoľko menších vinohradov. František sa narodil na majetku svojho zámožného deda. František mal vrúcny vzťah najmä ku svojej matke, ktorá sa s obetavou láskou starala o sedem detí. Štedro im rozdávala svoju nehu, ktorú vo svojej mladosti pre nepriazeň osudu nepoznala. Vystriedal viacero zamestnaní – bol hospodárskym adjunktom, prednostom revízneho oddelenia Úverových družstiev v Bratislave, redaktorom Hospodárskeho obzora, Roľníckych novín a iných. Pôsobil v Matice slovenskej v Martine. Žil vo Vozokanoch, Radošine, Svätom Jure aj Martine. Obľúbil si Oravu, odkiaľ pochádzala jeho manželka, spisovateľka Mária Jančová. Písal články národohospodárskeho, ľudovýchovného, družstevníckeho a kultúrneho charakteru. Podobne ako Samuel Jurkovič mnoho rokov pred ním, aj on sa v medzivojnovom období intenzívne venoval rozvoju družstevníctva na Slovensku.
V jeho poézii sa objavujú osobné i sociálne problémy obyvateľov slovenskej dediny. Citlivo vníma problémy vysťahovalectva a problémy vojnovej doby. V zbierke Slovanské verše (1946) každému slovanskému národu venoval jednu báseň. O svojej básnickej tvorbe sa neskôr vyjadril: „Poézia bola pre mňa veľmi uzulinká v páse, vzdušná, páperová... Verše už nepíšem, ale poézia mi bola školou, v ktorej som sa vyučil za prozaika.“
Prvý román začal písať v prvej polovici štyridsiatych rokov. Pôvodne mal byť krátkou rozprávkou o spisovateľovej matke Rozálii. Vo vysielaní Slovenského rozhlasu ju chcel uverejniť básnik Ján Kostra. Jeden zážitok však prerástol do druhého a ten do ďalšieho. Po päťročnej namáhavej práci bolo kapitol až šesťdesiat. Ján Kostra mu navrhol trojdielny román nazvať Červené víno.
Červené víno (1948) je jeden z najslávnejších a najobľúbenejších slovenských románov. Román bol preložený do viacerých jazykov a stal sa v sedemdesiatych rokoch minulého storočia aj predlohou pre úspešný trojdielny televízny film. Autor zachytáva na troch generáciách rodiny Habdžovcov plasticky západoslovenskú dedinu vo vinohradníckom kraji. Naviac je dielo autobiografickým románom, pretože postavy Urbana Habdžu a Kristíny mali svoje prototypy v rodičoch autora. František Hečko sa ukrýva v postave Marka. Rozsiahly generačný román je zároveň aj románom spoločenským - postavy sú presne zakotvené vo svojej spoločenskej vrstve a autor ukazuje napredovanie alebo zánik tej-ktorej spoločenskej vrstvy (napr. zánik patriarchálneho sedliactva alebo zbedačovanie drobných gazdov). Takmer celým dielom sa nesie láska Urbana Habdžu a Kristíny, neskôr láska Marka a Magdalény, ale aj mnohých iných dvojíc Lásku chápe autor podobne ako expresionisti – ako vášeň. Je pudová, ale aj oddaná a nežná. Láska je zosobnená v každej forme – materinská, súrodenecká, starorodičovská, manželská i mimomanželská. Autor zachytáva vypuknutie 1. svetovej vojny, odchod otcov a synov na front. Zachytí správy o prvých ranených a zabitých. Dej sa neodohráva na bojisku, ale ukazuje reakciu dediny na vojnu. Okrem nesmiernej biedy, ktorá vládne na slovenskej dedine počas vojny, je tu zachytený aj vznik 1. ČSR, príchod legionárov a vojakov so zbraňou domov, rabovačky a nepokoje, ktoré sprevádzali vznik nového štátu. Tragika sa tu strieda s humorom, láska s nenávisťou, rezignácia s vitalitou. Pôsobivosť jednotlivých obrazov znásobuje živý, expresívny jazyk a Hečkov bravúrny rozprávačský talent.
Ďalšie diela Františka Hečka poznamenala metóda tzv. socialistického realizmu. Premietla sa do románu Drevená dedina (1951) s tematikou kolektivizácie na slovenskom vidieku, ako aj do prvého dielu nedokončenej románovej trilógie o vojnovom slovenskom štáte Svätá tma (1958). A to je príčinou, že po roku1989 viacerí kritici začali podceňovať celé predchádzajúce Hečkovo literárne dielo. Podnetné sú aj autorove besednice a fejtóny. Vždy v nich vedel nájsť vhodné výrazové prostriedky, aby prenikol pod kožu dedinskému človeku a súčasne živým pohľadom priblížil problémy na vidieku aj čitateľovi v meste.
František Hečko zomrel predčasne – 1. marca 1960. Napriek tomu, že sa mu nedostalo žiadneho literárneho vzdelania, bol majstrom pera a znalcom ľudských duší. Dokázal jedinečne opísať človeka spätého s pôdou, jeho minulosť, prítomnosť i budúcnosť, s hlbokým prienikom do skutočnosti, v ktorej sa narodil a dozrieval.
Písal aj pod pseudonymami Elena Rubačová, Marek Habdža, Rastislav Zvončiansky či Štefan Čulek. Spolu so svojimi bratmi - prekladateľom a básnikom Víťazoslavom a prekladateľom a teoretikom umeleckého prekladu Blahoslavom bol členom ojedinelého umeleckého triumvirátu slovenskej literatúry a kultúry.
|
Vítam aktivitu projektu osobnosti.sk a páči sa mi. Častokrát totiž zanedbávame osobnosti vo vzťahu k svojej vlastnej histórií aj vo vzťahu k Slovensku. Cez osobnosti sa poznajú národy a štáty. Osobnosti sú ľudia, ktorí dokážu robiť nielen pre seba, ale aj pre okolie a navyše z ich práce čerpá celá spoločnosť.
Osobnosti sú ľudia, ktorí sa zapísali do dejín a sú autormi niečoho, čo je trvalé a nemá pominuteľnú hodnotu. Čas ukáže najlepšie, ako to vlastne v skutočnosti je. Pretože ozajstné osobnosti nezapadnú prachom.
Pre mňa
je osobnosťou Slovensko ako také. Myslím si, že Slovensko si zaslúži titul osobnosti. A na Slovensku sú to ľudia, ktorí nás takto reprezentujú.
Projekt Osobnosti.sk si veľmi vážim. Považujem za dobré, že vznikol a že sa etabloval v našom spoločenskom
prostredí. Naši ľudia sa takto pripomenú ďalším. Možno to budú pre niekoho vzory, ktoré budú chcieť dosiahnuť. Lebo títo ľudia pomaly, ale isto zaniknú.
Žijeme v dobe, kedy sa osobnosťami stávajú produkty mediálnych kampaní a hviezdy rôznych reality show. Naozajstný význam pojmu osobnosť degraduje. Skutočné osobnosti sú často krát v úzadí a málokedy poznáme práve ich názor na rôzne problematiky našej spoločnosti. Aj z týchto dôvodov vznikla asi pred troma rokmi myšlienka zrealizovať projekt Osobnosti.sk.
