Základnú školu vychodil v rodisku, zmaturoval roku 1957 na Gymnáziu v Bratislave. Začal študovať na FF UK v Bratislave, no štúdium nedokončil.

Ako dvadsaťročný časopisecky debutoval poviedkou Do tohto domu sa vchádzalo širokou bránou v časopise Mladá tvorba.
Do literatúry vstúpil románom Narcis (1965), v ktorom na základe vlastnej životnej skúsenosti stvárnil osudy mladého človeka hľadajúceho osobnú nezávislosť a možnosti slobodnej tvorby. Pokračovaním tohto diela je román Britva (1967). Zobrazil v nom vzťah mladej dvojice, do ktorého rušivo zasahujú spoločenské problémy. V knihe poviedok Uhorský rok (1968) sa sústredil na hľadanie zmyslu života a postojov jednotlivca v čoraz väčšmi sa odcudzujúcej spoločnosti. Podobné úsilie prejavil aj v románe Šedé ruže (1969), ktorý je obrazom života mladého muža unikajúceho pred negatívnymi prejavmi spoločenského diania. V ďalšej próze Romaneto Don Juan (1971) umelecky vyrozprával pretrvávajúce zážitky z detstva a konfrontoval ich s vlastnými životnými skúsenosťami. Zbierka poviedok Hlboký mier (1976) tematicky čerpá zo života jednoduchých dedinských ľudí a je vyjadrením autorovho stotožnenia sa s ich spôsobom života. Román Hudba (1977) je obrazom zmeny postojov mladého človeka pod vplyvom hlbokého citového zážitku z úprimnej lásky a krásy hudby. Psychologickou sondou zo života súčasnej ženy je román Vernosť (1979), ktorý určitým spôsobom predznamenáva
predmet Slobodovho záujmu v 80. rokoch. Podobnou psychologickou sondou, tentoraz do života muža, je román Druhý človek (1981). Autor v ňom odhaľuje mnohé negatívne stránky súčasného života, najmä ľahostajnosť a nevšímavosť ľudí k tragickým osudom iných. Príbeh intelektuála z literárnych kruhov, hľadajúceho východisko z bludného kruhu problémov spoločnosti tzv. reálneho socializmu, stvárnil v románe Rozum (1982). Román Stratený raj (1983) tematicky čerpá z prostredia protialkoholickej liečebne, myšlienkovým odkazom o podstate ľudského života však široko presahuje mikropriestor tohto zvláštneho sveta. Knihy poviedok Dni radosti (1982) a Pánsky flám (1986) odkrývajú vnútorné stavy človeka v súčasnom svete. Zložitosť vzťahov muža a ženy v každodennom únavnom kolobehu života zobrazil v románovej novele Ursula (1987). Úvahy a eseje o živote, umení a literatúre zhrnul do knihy Pokus o autoportrét (1988), ktorá v mnohom osvetľuje autorove názory na umeleckú tvorbu a jeho tvorivé postupy. Voľným pokračovaním novely Uršula je próza Rubato (1990), v ktorej autor cez vzťah muža a ženy hľadá krásu v prostých veciach života. V románe Krv (1991) autor na pozadí spomienok z predchádzajúcich rokov života zobrazil udalosti, ktoré viedli k spoločenskému zvratu v novembri 1989. Obdobne ladené motívy zaznievajú aj v románe Jeseň (1994). Subjektívne a filozofujúce momenty sú prítomné aj v prózach Útek z rodnej obce (1992), Herečky (1995) a v nedokončenej knihe Pamäťi (1996).

Ako lyrik sa R. Sloboda prejavil básnickou zbierkou Večerná otázka vtákovi (1977) a ako dramatik hrou Armagedon na Grbe (1993), ktorá je viacvrstvovým príbehom o žene matke a jej životných zápasoch. Pre deti napísal príbeh zo života dedinského chlapca Hraničný kameň (1989).