Do strednej školy chodil v Modre, potom študoval na lýceu v Bratislave.
1844 - 1846 polytechnika (navštevoval prednášky z matematiky, fyziky a chémie), Viedeň
1847 - 1849 štúdium baníctva a geológie na Banskej a lesníckej akadémii, Banská Štiavnica

Narodil sa v učiteľskej rodine, ktorá sa neskôr presťahovala do Vrbového a potom do Modry. Pod vplyvom prednášok významného mineralóga prof. Viliama Haidingera a botanika prof. Endlichera ho zaujali prírodné vedy, ktoré rozhodli o jeho ďalšej životnej dráhe. Vynikal veľkým nadaním, pracovitosťou a láskou k prírodným vedám. Tie spolu s osobnými predpokladmi mu zabezpečili štipendium na Banskej akadémii v Banskej Štiavnici. Po ukončení štúdií nastúpil vo Viedni do Ríšskeho geologického ústavu. Robil výskum a geologické mapovanie v celej bývalej Rakúsko-uhorskej monarchii. Geologický výskum robil v rozličných krajinách bývalého Rakúsko-Uhorska, a to v Alpách, severovýchodnom Taliansku, Dalmácii, na Slovensku, v Čechách, Sedmohradsku, Haliči atď. V teréne študoval, botanizoval a zbieral geobotanické nálezy. Určil základnú vzájomnú spätosť Álp a Karpát a upozornil na rozdielnosti týchto dvoch vysokohorských sústav. Veľký význam má najmä jeho stratigafické členenie mezozoických súvrství.

Pre Slovensko majú veľký význam jeho bádania v Západných Karpatoch. Na základe geologických a geomorfologických zásad rozdelil Karpaty na flyšové pásmo, bradlové pásmo, pásmo centrálnych Karpát, neovulkanické pohoria, vnútorné kotliny a nížiny. Stratigraficky určil mezozoické a terciérne súvrstvia a vymedzil jednotlivé pohoria.

Jeho vedecká činnosť spadá do troch vedných odborov, a to geológie, fytopaleontológie a botaniky. Publikoval vedecké články a štúdie. Geologické pomery na Slovensku riešil vo viac ako dvadsiatich prácach. Ich vedeckou úrovňou sa stal najuznávanejším geológom monarchie druhej polovice 19. storočia najmä v oblasti fytopaleontológie. Študoval flóru triasových a jurských vrstiev na Slovensku, ale aj flóru kulmských bridlíc a karbónskych panví. V rámci štúdia stredočeského devónu sa venoval flóre srbských vrstiev. Ku koncu svojho života sa opäť vrátil k geologickému mapovaniu, a to v okolia Viedne. Svojím širokým rozhľadom položil základy novému výskumu v geológii, fytopaleontológii a botanike v strednej Európe.

V európskych vedeckých centrách sa zaujímal aj o múzejníctvo a patrí medzi zakladateľov múzea pri Ríšskom geologickom ústave. Jeho vedecké dielo obsahuje viac ako 270 vedeckých prác, napísaných v nemeckom a francúzskom jazyku, a mnoho geologických máp. Sú základným kameňom, na ktorom vedci budujú ďalší rozvoj vedy a čerpajú pri svojich prácach. Vedecké poznatky sprístupňoval ich publikovaním v časopise Sokol (1862 Geologicko-morfologická osnova polohopisu Slovenska; 1863 cestopis Z cesty chorvátsko-slovinsko-dalmatínskej) a v Letopise Matice slovenskej (1866 Stratená, časom tratiace sa vrelo na Slovensku). Popísal hydrogeologické pomery viacerých liečivých prameňov a zaoberal sa aj možnosťami zásobovať obyvateľstvo pitnou vodou.

Udržiaval úzke kontakty so slovenskými vedcami a kultúrnym a vedeckým životom na Slovensku. Zúčastnil sa Memorandového zhromaždenia v Martine aj národného diania pri zakladaní gymnázií a Matice slovenskej. Svoju písomnú pozostalosť poručil Národnému múzeu v Martine. Časť jeho veľkého herbára, ktorý daroval Matici slovenskej, je v SNM v Bratislave. Pre chudobných slovenských študentov zanechal študijnú základinu 15 tisíc zlatých.

Bol členom mnohých vedeckých spoločnosti a akadémií, člen korešpondent cisárskej akadémii vo Viedni, dopisujúci člen spolku Isis v Drážďanoch, Prírodovednej spoločnosti v Moskve, Záhrebe, Londýne, Benátkach a inde.

Za svoje vedecké výsledky a húževnatú prácu sa mu dostalo uznania už za života.

Pôsobenie:

1846 vstúpil do zamestnania do múzea c. k. Dvornej komory pre mincovníctvo a baníctvo, kde bol riaditeľom prof. Haidinger
1850 - 1892 pracovník Ríšskeho geologického ústavu (1872 vedúci geológ, 1877 námestník a 1885 riaditeľ; zo začiatku sa venoval geologickému mapovaniu v rôznych krajinách Rakúsko-Uhorska (v Dolnom Rakúsku, v Štajersku, v Korutánsku, v Kransku, v Čechách a na Morave). V roku 1858 začal geologicky mapovať západné Slovensko, Karpaty, Nízke Tatry a Spišsko-gemerské Rudohorie), Viedeň
1889 dvorný radca
1892 odišiel do výslužby

tvorba

Hlavné diela o Západných Karpatoch:

1856 Über den Einfluss der Bodens auf die Vertheilung der Pflanzen (práca publikovaná na pokračovanie v časopise Viedenskej akadémie vied)
1860 Geologische Übersichtsaufnahme des Wassergebietes der Waag und Neutra (o geológii povodia Váhu a Nitry)
1868 Bericht über die geologische Aufnahme im oberen Waag und Granthale (o geológii horného Považia a Pohronia)
1869 Bericht über die geologische Aufnahme der Umgebungen von Schmöllnitz und Göllnitz (o geológii Spišsko-gemerského Rudohoria)

Iné:

Beiträge zur Kenntnis der Flora der Vorwelt (svoje paleobotanické práce)
1871 vydal rozsiahle dielo o geológii Štajerska

Vyznamenania:

1862 zlatá medaila na svetovej výstave za výskumy a geologické mapy, pričom v tom čase bola anglická geológia na špičkovej úrovni
1892 vyznamenaný rytierskym krížom rádu Leopolda
Bol vyznamenaný viacerými vysokými radmi, členstvom mnohých akadémií vied, ako aj prírodovedeckých spoločností európskych štátov a pod.

Pocty:

Na jeho pamiatku udeľuje SAV za prírodovedné práce Medailu D. Štúra
1953 Na jeho počesť bol nazvaný slovenský geologický ústav v Bratislave „Štátnym geologickým ústavom Dionýza Štúra“.
Pri príležitosti 60. výročia smrti odhalili na jeho rodnom dome pamätnú tabuľu.

Zaujímavosti:

Nízke Tatry – meno im dal Dionýz Štúr. Roku 1860, keď konal v nich geologické mapovanie, nazval ich Nižnými Tatrami (Nižnie Tatry), lebo ležia južnejšie od vysokých Tatier. Potom ich Ján Hunfalvy roku 1863 zle preložil do maďarčiny ako Nízke Tatry. Tento názov sa nesprávne používa dodnes.

Bibliografia:

Ivan, Ľ.: Veľký slovenský geológ Dionýz Štúr. Bratislava 1943.
Ivan, Ľ.: Veľký prírodovedec Dionýz žiak slávnej banskoštiavnickej Akadémie. Bratislava 1953.
Ivan, Ľ.: Dionýz Štúr, život a dielo. Martin 1954. Práce Dionýza Štúra. Bratislava 1960.
Ivan, Ľ.: Nový, J. M.: Dionýz Štúr, bohatier vedy. Bratislava 1976.