1774 - 1778 gymnázium, Ružomberok
1778 - 1780 ako seminarista študoval rétoriku, filozofiu a poetiku na Emerciáne, Bratislava
1780 - 1782 filozofia na Štefáneu, Trnava
1782 - 1784 katolícka teológia na univerzite, Viedeň
1784 - 1787 generálny seminár, Bratislava

Pochádzal zo slovenskej zemianskej rodiny, známej ako Brnulovci, Brnolákovci. Na ideové formovanie jeho osobnosti pôsobili najmä osvietenecké prúdy viedenského centra, kde sa stal oddaným stúpencom jozefínskych osvieteneckých reforiem a snažení.

Základný význam majú jeho jazykovedné práce, ktoré mali rozhodujúci vplyv na jazykové kodifikačné úsilie bernolákovcov o nový spisovný jazyk, tzv. bernolákovčinu. Ovládal viacero cudzích jazykov, od klasických po moderné. Mal široké znalosti z jazykovedy, zo všeobecných dejín, ekonomiky, filozofie, medicíny, prírodných vied, estetiky, hudby a politiky. Zásluhou toho bez problémov pripravil do tlače 270-stranový bibliografický súpis základnej teologickej literatúry, doplnený praktickou literatúrou z iných spomínaných vedných odborov pod názvom Nova bibliotheca theologica selecta (Nová vybraná bohoslovecká knižnica).

Pod jeho vedením sa zriadilo v roku 1792 Slovenské učené tovarišstvo so sídlom v Trnave a tiež Spoločnosť na pestovanie slovenského jazyka.

Okrem literárnej činnosti sa venoval najmä dopĺňaniu, redigovaniu a prepisovaniu Slovára, ktorý však vyšiel až po jeho smrti zásluhou kanonika Juraja Palkoviča. Jeho cieľom bolo dať slovenčine normatívny slovník. Vylučoval zo slovnej zásoby slová, ktoré pokladal za neslovenské alebo vulgárne a namiesto nich navrhoval slovenské slová alebo tvoril nové slová. Hojne slová aj odvodzoval, a to bez ohľadu na to, či sa odvodeniny aj používali. V Slovári je veľmi bohatá synonymika, asi 1200 - 1500 prísloví a porekadiel, bohatá a živá frazeológia, početné ľudové, meštianske a vojenské piesne. Pre nás má toto dielo význam najmä svojím synonymickým a frazeologickým materiálom a ako svedok hodnotenia vtedajšej kultúrnej slovnej zásoby.

Do dejín slovenského národa sa zapísal ako prvý kodifikátor spisovnej slovenčiny (1787) ako národného spisovného jazyka. Jeho historický prínos a priekopníctvo je v tom, že vedome nadväzoval na súčasné ekonomicko-spoločenské vývinové tendencie a slúžil začínajúcemu sa procesu formovania novodobého slovenského národa. Bernolákom kodifikovaná spisovná slovenčina, tzv. bernolákovčina, aj keď sa nepresadila ako celonárodný spisovný jazyk, vychádzala zo živej reči, z úzusu vzdelancov - západoslovenčiny, pričom ju tvorivo rozvíjal a dopĺňal.

K spracovaniu otázok slovenského pravopisu pristupoval s pomerne širokým rozhľadom po domácej (slovenskej i českej) a sčasti aj európskej jazykovednej problematike a viac ráz sa odvolával aj na stav v staročeských pamiatkach a v slovenských nárečiach. Na pravopis sa pozeral ako na grafické zachytenie hovorenej reči. V metodickom postupe sa odzrkadľuje dobový racionalistický prístup k riešeniu problémov. Kriticky odhaľoval a smelo zamietal viaceré pravopisné omyly starších gramatikov a usiloval sa nájsť nový, jasnejší a správnejší spôsob písania. Dominantnou zásadou bolo, aby sa pravidlá písania a tlače vyvodzovali z výslovnosti, preto sa usiloval očistiť slovenský jazyk od českých výrazov. Skúmal funkčnosť a potrebnosť jednotlivých grafém v pravopise. Do slovenského pravopisu vniesol premyslenú systémovosť a účelnosť. Hláskový systém budoval na západoslovenskom vokalizme.

V morfológii zavádzal do slovenského pravopisu tie isté tvary, ktoré sa používajú dodnes. Na obohatenie jazyka využil neologizmy – nové synonymá. Z pravopisu odstránil archaizmy pochádzajúce z češtiny. V gramatike uzákonil veľa stredoslovenských prvkov. Hlavné zásady Bernolákovej kodifikácie spočívali v odstránení rozdielu v písaní i – y; mäkkosť ť, ď, ň, ľ sa vždy označovala; všetky podstatné mená a iné výrazy, ktoré sa vzťahovali na osoby, sa písali veľkým písmenom; predložky s, z sa písali podľa výslovnosti; hláska j sa písala ako g, cudzie q, x sa písalo ako kw, ks gz; zaviedol ako pravidelnú skupinu šč. Novú podobu spisovnej slovenčiny zdôvodnil a kodifikoval v latinsky písaných jazykovedných dielach.

Nový spisovný jazyk bránil vo svojich polemických spisoch, adresovaných najmä J. I. Bajzovi, ktorý sa pokúsil kodifikovať spisovnú slovenčinu pred ním.

Pôsobenie:

tvorba

Prvotina:

1782 Divus rex Stephanus, magnus Hungarorum apostolus (Jasný kráľ Štefan, veľký kráľ Uhrov

Bibliografia: