1878 - 82 gymnázium, Ružomberok
1882 - 83 gymnázium, Levoča
1883 - 86 gymnázium, Banská Bystrica.
Po vylúčení z národnostných dôvodov zo všetkých škôl v Uhorsku gymnázium ukončil 1888 v Přerove.
1888 - 98 Lekárska fakulta Karlovej univerzity, Praha
1923 habilitoval sa v odbore sociálneho lekárstva na bratislavskej univerzite
1935 dosiahol hodnosť univerzitného profesora

Narodil sa v pokrokovej rímsko-katolíckej richtárskej rodine. Ako 5-ročný začal chodiť do rímsko-katolíckej ľudovej školy. Okrem rodičov ho vychovávali učitelia, ale i verný a oddaný sluha Matej, ktorý ho učil orať, siať, kosiť, poháňať kone. V liskovskej dychovej kapele hrával na klarinete.

V 1878 ho otec zapísal do štvorročného piaristického gymnázia v Ružomberku. V škole mal veľké problémy, pretože sa vyučovalo po maďarsky, čo on nevedel. Piatu triedu gymnázia absolvoval v nemeckom jazyku v Levoči, ďalšie dve triedy absolvoval v Banskej Bystrici. Tu sa začalo prebúdzať jeho národné povedomie. V spoločnosti slovenských študentov recitovali Vajanského, spievali slovenské piesne, pripíjali na bratstvo, vernosť k národu. Pre národnostné nezhody medzi slovenskými a maďarskými študentmi musel prestúpiť do levočského gymnázia do 8. triedy. Doučoval mladších gymnazistov, aby si privyrobil. Vynikal v matematike, písal najlepšie literárne práce.

Keďže ho obvinili z panslavizmu, nepripustili ho k ústnej maturitnej skúške a vylúčili ho zo školy. Gymnázium dokončil v Přerove. Mal ťažkosti z učivom, pretože neovládal český pravopis a štylizáciu, nepoznal českú históriu a literatúru. Najťažšia bola gréčtina. Musel veľa čítať a učiť sa. Avšak spolužiaci ho mali radi, profesori boli trpezliví, pomáhali mu. Na maturite obstál zo všetkých predmetov, len z gréčtiny mal reparát. V Přerove sa stal uvedomelým Slovákom, tu rástla jeho túžba spojiť Čechov a Slovákov do jedného celku. Zbavil sa strachu z maďarizácie. Odišiel do Prahy študovať medicínu. Zapojil sa do hnutia Omladina. Spolu so slovenskými študentmi sa združoval v spolku Detvan. Tu sa zoznámil napr. s Kukučínom, s Tajovským, Nádašim, M. R. Štefánikom a pod. Pod vplyvom učenia profesora filozofie Tomáša Garrigue Masaryka dospel k presvedčeniu, že Slováci a Česi sa navzájom potrebujú a ich spolupráca môže byť veľmi prospešná nielen v kultúre a hospodárstve, ale i v politike. V duchu masarykizmu venoval pozornosť sociálnej otázke, vplýval na formujúce sa slovenské sociálnodemokratické hnutie.

Po promócii za doktora lekárstva zostal v Prahe ešte rok a špeciálnymi kurzami si dopĺňal lekárske vedomosti. Ako lekár organizovaním Československého Červeného kríža na Slovensku prispel k rozvoju zdravotníctva, k boju proti tuberkulóze a starostlivosti o zdravie detí.

Na jeseň 1899 si najal v Ružomberku byt a začal s lekárskou praxou. Stal sa spisovateľom, organizátorom a schopným politikom. Patril ku skupine okolo časopisu Hlas, ktorá kritizovala pasivitu a politickú prax martinského vedenia Slovenskej národnej strany, jeho konzervatívnosť a neplodné národovectvo. Ružomberok sa stal centrom slovenskej politickej aktivity, ktorá napokon prelomila pohodlnú taktiku pasivity Slovenskej národnej strany a zasiahla do parlamentných volieb. Usiloval sa o politickú aktivizáciu hlavne prostredníctvom drobnej práce medzi ľudom, ktorých sa vrátane robotníckej triedy usiloval vtiahnuť do boja za záujmy slovenskej buržoázie. Spolu s Pavlom Blahom založili a vydávali v Skalici mesačník pre literatúru, politiku a sociálne otázky časopis Hlas. Formulovali literárny, politický a ekonomický program mladej slovenskej inteligencie - hlasistov. Predložili program, ako pozdvihnúť slovenský ľud z poroby a biedy.

Pre búrenie a protištátnu činnosť bol v r.1906 uväznený v žalári kaštieľa sv. Žofie v Ružomberku. Odtiaľ ho na jeden rok premiestnili do Segedínu. Aj po prepustení z väzenia pokračoval v činnosti pre národ. Na oslavách 1. mája 1918 v Liptovskom Mikuláši v hlavnom prejave žiadal právo na sebaurčenie národov i pre slovenský národ, volebné právo, 8-hodinový pracovný čas. Zhromaždenie prvýkrát verejne vyjadrilo vôľu utvoriť spoločný štát Čechov a Slovákov. Za uvedenú aktivitu bol zatknutý a väznený v maďarskom meste Cegléde. Od polovice októbra bol prepustený, avšak pod policajným dozorom. Napriek tomu odcestoval do Prahy na zasadnutie Národného výboru. Okrem iných aj on podpísal manifest Národného výboru Lide československý, ktorý národom oznamoval, že máme svoju vládu, svoju samostatnosť a nezávislosť, svoju Československú republiku. Pokúšal sa vybudovať ústredný Národný výbor, ktorý by sa stal vedúcim orgánom protifašistického boja na Slovensku a v príhodnej chvíli by zabezpečil obnovu buržoáznej ČSR na predmníchovských sociálnych a politických základoch. Bol však neúspešný.

Bol jedným z vedúcich predstaviteľov agrárnej strany, bezvýhradný zástanca centralizmu a buržoázneho čechoslovakizmu.

Počas 2. svetovej vojny organizoval protifašistický odboj, stal sa jedným z dvoch predsedov povstaleckej Slovenskej národnej rady.

Zasiahol do života Slovenska pozitívne aj negatívne, no mimoriadne prospešne v rokoch 1918 – 1920, keď ako minister s plnou mocou pre správu Slovenska, vybavený naozaj rozsiahlymi právomocami, riadil začleňovanie krajiny do utvárajúceho sa česko-slovenského štátu. Myšlienky čechoslovakizmu šíril aj v zahraničí, čo dokumentuje korešpondencia amerických Slovákov a početné listy Milana Gettinga s podrobnými správami o autonomistickom hnutí uložené v archíve SNK.

Významne sa zúčastňoval na administratívnej a školskej reorganizácii Slovenska, vo funkcii ministra s plnou mocou pre Slovensko však okliešťoval možnosti svojbytného slovenského politického života.

Od roku 1888 publikoval v slovenských i českých periodikách (Národnie noviny, Slovenské pohľady, Katolícke noviny, Tovarišstvo 1, Národní listy) realistické žánrové obrázky zo života. V Hlase písal o Hviezdoslavovej lyrike, recenzoval Letopis Živeny 2, Vajanského Kotlín, slovenské i Tolstého ľudové poviedky a i.). V recenziách dogmaticky zdôrazňoval spoločensko-utilitárne a výchovné ciele umenia a etické kritériá,

Literatúru chápal ako celospoločenskú vec. Chcel, aby sa angažovala za pokrok a vytvorila nového ľudového hrdinu. Vo svojich názoroch však nerešpektoval špecifickosť umenia. Jednostranne zdôrazňoval didaktizmus, a tak podceňoval nielen poéziu slovenskej moderny, ale aj realistov, napr. Timrava, Jesenský. Voči Hviezdoslavovi a Vajanskému uplatňoval tiež najmä ideologické kritériá.

V ďalšej literárnej činnosti sa sústredil na zdravotnícku popularizáciu a na memoárovú literatúru, úzko súvisiacu s jeho politickou aktivitou. Jeho memoáre sú žánrovo nevyhranené: sčasti sú historicky dokumentárne, sčasti publicisticky vyhrotené, ale aj literárne štylizované. Spomienkové práce zachytávajú z vyhraneného – a tým neraz aj jednostranného – stanoviska buržoázneho politika slovenský spoločenský, politický a národný život za pomerne dlhé obdobie.

V rokoch 1935 až 37 prerušil politickú činnosť a vedecky a pedagogicky pôsobil na Lekárskej fakulte UK. Bol vymenovaný za bezplatného riadneho profesora sociálneho lekárstva a o rok na to za riadneho profesora (1936 – 1937). Na fakulte prednášal iba necelé dva roky, keď v roku 1937 odišiel na penziu. Napriek tomu jeho pôsobenie tu od prvých dní smerovalo k zriadeniu Katedry sociálneho lekárstva a Ústavu sociálneho lekárstva.

V jeho pozostalosti, uloženej v LAMS v Martine, sa nachádza celý rad prác, konspektov a prednášok, ktoré venoval problematike sociálneho lekárstva a časť z nich aj odprednášal na lekárskej fakulte. Jeho prácu na poli sociálneho lekárstva odzrkadľuje aj rozsiahla korešpondencia s mnohými českými profesormi, ktorí pôsobili na Lekárskej fakulte na Karlovej univerzite v Prahe, Masarykovej univerzite v Brne a na UK v Bratislave. Veľmi úzke kontakty mal s Dr. Františkom Hanzom, profesorom sociálneho lekárstva na Masarykovej univerzite v Brne, ktorý sa stal v 20-tych rokoch minulého storočia zakladateľom Štátneho liečebného ústavu V. Šrobára v Novom Smokovci vo Vysokých Tatrách. Veľmi dobré kontakty udržiaval so znamenitým českým lekárom Jánom Semerádom, ktorý bol istý čas štátnym tajomníkom na Ministerstve zdravotníctva a významnou mierou prispel práve na jeho podnet k zlepšeniu zdravotníckej starostlivosti na Slovensku v 30-tych rokoch 20. storočia. Kontakt s univerzitným prostredím udržiaval v 20-tych a na začiatku 30-tych rokov aj prostredníctvom odbornej publikačnej činnosti v Časopise pre zdravotníctvo, ktorého vydavateľom a redaktorom bol prvý prednosta Ústavu hygieny LF UK prof. Stanislav Růžička. Tento časopis vychádzal takmer paralelne s Bratislavskými lekárskymi listami, a pretože sa svojím obsahom dotýkal aj problematiky sociálneho lekárstva, bol pre neho veľmi vítaným periodikom. Od roku 1921 patril k jeho stálym domácim spolupracovníkom.

Pochovaný je v Bratislave na Ondrejskom cintoríne.

Pôsobenie
1894 - 95 predseda spolku Detvan
1898 - 1918 praktický lekár, verejný činiteľ a redaktor, Ružomberok; 1898 v spolupráci s P. Blahom začal vydávať časopis Hlas, jeho posledné dva ročníky (1902–04) už redigoval sám
1903 titulový redaktor Umeleckého hlasu
1907 spoluzakladateľ Ľudovej banky, Ružomberok
1913 - 15 spoluredigoval hlasisticky orientovaný časopis pre ľud Nové časy
1918 na manifestácii slovenského robotníctva v Liptovskom Mikuláši vyslovil požiadavku vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov
1918 - 20 minister s plnou mocou pre správu Slovenska a súčasne i minister verejného zdravotníctva a telesnej výchovy
1919 zrušil privilégiá Židov (trafiky a iné licencie) a v nariadení o udeľovaní kinematografických koncesií výslovne prikázal, že ten, kto sa o ne uchádza, nesmie byť Žid
1921 - 22 minister školstva a národnej osvety
1924 prvý predseda Šachového klubu Bratislava (teraz Šachový klub ŠK Slovan Bratislava)
1925 - 29 predseda Klubu agrárnych poslancov
1925 - 35 senátor za agrárnu stranu v Národnom zhromaždení
1935 - 37 pedagóg na LF UK v Bratislave
Od 1937 žil v Trenčianskych Tepliciach
1944 člen predsedníctva Slovenskej národnej rady
1944/45 počas SNP bol jedným z dvoch predsedov SNR
1945 člen delegácie SNR na moskovských rokovaniach o platforme novej vlády Národného frontu Čechov a Slovákov
1945 - 46 minister financií a člen vedenia Demokratickej strany
1945 - 50 poslanec NZ
1946 založil Stranu slobody a stal sa jej predsedom
1948 - 50 minister pre zjednotenie zákonov v Gottwaldovej vláde; poslanec Národného zhromaždenia; podporovateľ Benešovej politickej línie voči Slovensku
od 1948 člen Ústredného akčného výboru Národného frontu
1906 kandidoval do uhorského snemu

Stíhanie za politickú činnosť
1906 väznený v Ružomberku, 1907 – 1908 v Segedíne, 1918 internovaný v Cegléde

Ocenenia
1945 nositeľ Radu SNP I. triedy
1969 Rad republiky, in memoriam
a mnohé ďalšie vyznamenania

Pocty
1946 menovaný za čestného občana Prahy
25. - 26. 10. 2005 sa uskutočnila pod záštitou prezidenta SR Ivana Gašparoviča v Auditóriu maximum PraF UK medzinárodná konferencia venovaná životu a dielu významného slovenského politika, publicistu a národno-osvetového pracovníka, univerzitného profesora a lekára MUDr. Vavra Šrobára (1867 – 1950), ktorý sa významne podieľal na formovaní politických, ale i kultúrnych a vedeckých súradníc slovenskej spoločnosti v prvej polovici minulého storočia. Usporiadali ju Ústav politických vied SAV, Historický ústav SAV, Katedra slovenských dejín a Katedra všeobecných dejín FiF UK.

Šrobárova nadácia
Vznikla 16. 04. 2004. Jej cieľom je vytvárať priaznivé podmienky pre podporu zdravotnej starostlivosti pre deti s ochorením dýchacích ciest a pľúc, ktoré sú hospitalizované so zdravotnými ťažkosťami v Šrobárovom ústave detskej tuberkulózy a respiračných chorôb, n.o. - Dolný Smokovec. Keďže ústav vykazuje výborné výsledky v poskytovanej zdravotnej starostlivosti, nadácia slúži na podporné financovanie niektorých náročnejších výkonov v prospech pacientov, zároveň vytvára predpoklady pre spolufinancovanie nákupov drahších diagnosticko-liečebných prístrojov a v neposlednej miere sa spolupodieľa na dofinancovaní odborných podujatí, ktoré sú orientované na zabezpečenie spolupráce v rámci lekárov-pediatrov prvého kontaktu v SR.

tvorba

Próza a ostatná tvorba
1890 Dedinské rozprávky
1896 Či jest pravda na svete
1909 Ľudová zdravoveda (prvá slovenská učebnica sociálneho lekárstva)
1922 Pamäti z vojny a väzenia 1914 – 18 (monografia)
1928 Osvobodené Slovensko (monografia, prvý zväzok)
1937 Ľudová zdravoveda
1937 Svetlo v temnotách (pod pseudonymom Andrej Bielik)
1946 Z môjho života (monografia)
2004 Oslobodené Slovensko, Pamäti z rokov 1918 – 1920 (druhý zväzok; okrem spomienok obsahuje dobové správy a hlásenia, ale aj iných činiteľov, zápisnice, protokoly ministerských porád, návrhy, korešpondenciu, novinové články – dohromady množstvo dokumentárneho materiálu z politikovho osobného archívu; do tlače bol pripravený už v roku 1931, k čitateľom sa dostal až v roku 2004)

Nevydané dielo
Slovenské národné povstanie (1939–1945), monografia písaná formou memoárov

Divadelná hra
1891 Ako sa u nás žije (spolu s Nádašim)

Publicistika
1920 Boj o nový život
1920 Vláda ľudu v demokracii (spoluautor; písal ideovo-politické články, popularizoval názory E. de Laveleya)
1926 Politický problém Slovenska
1927 Československá otázka a hlasisti
Poznámky o presídlení prvej slovenskej vlády do Bratislavy dňa 2.2.1919. In: Pamätný spis Bratislava 1919-1934. Ed. Ovidius Faust, Bratislava 1934.

Články, spomienky, interwiev
Bratislava sídlom slovenskej vlády, článok pre Lidové noviny
Čo znamenal vpád Bély Kúna pre nás a pre Maďarov, článok
Dr.h.c. František Votruba, článok
Fedor Houdek, spomienka k 60. výročiu narodenia
Historický vývoj finančných úradov na Slovensku
Pôvod finančných prokuratúr 
Interwiev pre členov spolku Detvan, 1946
Interwiev pre denník Kassai Napló
Interwiev o spoločenskej situácii po r. 1948
Jednotný zväz čsl. mládeže – záruka jednoty Čechov a Slovákov, článok pre Smenu
Kto je synom národa?, krátka úvaha
Leták k voľbám do obce dňa 29.5.1938
Mistr Ján Hus
Na adresu pánu Granadierovi, článok o falšovaní slov. nár. dejín Vojtechom
Tukom
Pani Sedra
Posledný rozhovor s Masarykom
Rok od smrti Zdeňka Němce, článok pre Mladú frontu, 1946
Slovenské povstanie, úryvky z denníka
Stalin v mojich rozpomienkach, článok
Tomáš Tvarožek, posmrtná spomienka, 1945
Vladimír Makovický, spomienka pri príležitosti 60. narodenín
Vývoj slovenského národného sebavedomia a jeho vyvrcholenie v slovenskom
povstaní, fragment článku
Za Igorom Hrušovským, posmrtná spomienka, 1937
Za Jánom Herbenom, posmrtná spomienka, 1936
Čo znamená Masaryk …(interwiev pre rozhlas
Osudný omyl Bélu Kúna (článok)
T. G. Masaryk o pomeroch na Slovensku (článok)
Také prosím, aby ste …(článok o spojitosti husitstva so súčasným dianím)


Prednášky a príhovory
1920 Reč na rozlúčku pri odovzdávaní ministerstva pre Slovensko – príhovor
1921 prednáška Na pamiatku 100. narodenín Karla Havlíčka Borovského
1923 Považujem za zvláštnu česť - príhovor počas návštevy New Yorku
1932 Pamiatka Zborova - prejav na oslavách víťazstva čs. légií
1935 Politické a národné ideále. Slovenská politika a národné programy
Zahraničná revolúcia - prednáška na zakladajúcom zhromaždení Štefánikovej
spoločnosti v Brne
1935 Republika. Ústavná listina. Demokracia – prednášky
1935 Menom kúpeľnej správy - prejav pri návšteve E. Beneša v Trenčianskych Tepliciach
1937 Čs. Jednota, príhovor na zjazde učiteľov v Trenčíne
1937 prednáška na stretnutí osvetových zväzkov - O čs. jednote. O
demokracii. O novohumanizme
1945 Byl jsem potěšen …- príhovor pri odhalovaní pamätníka padlým vo Varnsdorfe
1945 Čo bola Matica v minulos­­ti - príhovor v MS
Rozpomienka na dr. P. Šámala (prednáška)
Ctení poslucháči, mám …, prednáška o vzniku ČSR
1949 príhovory pri príležitosti pomenovania gymnázia v Dvůr Králové menom P. O. Hviezdoslava