1952 - 1955 - JSŠ Zvolen
1959 - 1964 - VŠMU v Bratislave, Divadelná fakulta, odbor dramaturgia
1989 - docentúra
1998 - profesúra

Pôsobenie

1963 - 1969 - STV, Štúdio Bratislava, dramaturg literárno - dramatického vysielania
1967- 1971 režisér Činoherného súboru Divadelného štúdia v Divadle na Korze
1971 - 1976 dramaturg a režisér Novej scény v Bratislave
1988 režisér SND v Bratislave
10. - 11.01. 1990 riaditeľ STV
1993 umelecký šéf pražského Činoherného klubu


Vlasimír Strnisko pracoval v STV spočiatku ako dramaturg (spolupráca s režisérom Milošom Pietorom). V roku 1968 bol spoluzakladateľom slovenskej alternatívnej scény – Divadla na Korze a stal sa jej prvým umeleckým šéfom. Počas troch rokov existencie tejto scény inscenoval päť titulov (napr. Čakanie na Godota, Môj úbohý Marat).

Nesprávna informácia, že po zrušení Divadla na korze bol prvou inscenáciou V. Strniska Clavijo. 13.10.1973 premérovalo Divadlo SNP v Martine jeho inscenáciu Orkényho hry Keď sa mačky hrajú. 20. 4.1974 Nová scéna v Štúdiu Vampilovovu Nečakanú návštevu, potom nasledovala Goldoniáda na Novej scéne, Kováčikova Krčma pod zeleným stromom v Skopje...

Po zrušení Divadla na Korze (1971) predstavilo v roku 1973 Divadlo SNP v Martine inscenáciu hry Keď sa mačky hrajú, v roku 1974 uviedla Nová Scéna Vampilovovu Nečakanú návštevu a ďalšou hrou bola Goldoniáda. V roku 1976 sa Vladimír Strnisko uviedol na javisku so slávnou inscenáciou Goetheovej drámy Clavio (Nová scéna). Na Novej scéne spolupracoval predovšetkým s hercami generačne i názorovo spriaznenými (napr. Martin Huba, Marián Labuda, Magda Vášaryová, Stanislav Dančiak). Na javisku sa snažil uskutočňovať to, čo pokladal za zmysluplné: prostredníctvom divadelného textu a herca akési „stretnutie k očiste“, stretnutie s divákom, ktorý tomuto úsiliu rozumie.
Od prvých réžií prejavoval náročný postoj ku slovu, obrazu a hercom. Východiskom jeho práce je precízny dramaturgicko-režisérsky prístup. Väčšinou si dramatický text prispôsobuje (často už v preklade) potrebám svojej režijnej koncepcie. Výsledný tvar inscenácie je vždy dynamický, herecké kreácie sú výsledkom jemnej analytickej práce.
Strnisko spolu s dramaturgom Martinom Porubjakom nazvali svoj inscenačný štýl „groteskným realizmom“ napriek tomu, že sa pri formulovaní zámerov divadla bránili príklonu k vyhranenej estetike či presne vymedzenému programu. Ich krédom sa stala „autentická osobnostná interpretácia“.
V druhej polovici 80. rokov pôsobil ako hosťujúci režisér v pražskom Národnom divadle.
Vladimír Strnisko patrí k popredným osobnostiam súčasného slovenského divadelníctva. Jeho sestra Viera Strnisková je herečka, od r. 1962 členka SND v Bratislave.
Je ženatý s herečkou Annou Javorkovou, ale už s ňou nežije.

Ocenenia:

1977 Najlepšia inscenácia, Skopje, Krčma pod zeleným stromom, Svadba - v USA najlepší herecký výkon, najlepšia réžia, najlepšia inscenácia

tvorba

Významné inscenácie:

1981 Schiller - Úklady a láska
1982 Shaffer - Amadeus
1983 Ostrovskij – Aj hlupák sa spáli
1987 Moliere - Don Juan
1988 Tartuffe
1988 Gogoľ – Mŕtve duše

Významné inscenácie v SND:

1989 Erdman – Samovrah
1990 Hampton - Laclose - Nebezpečné vzťahy
1992 Sartre - S vylúčením verejnosti
1993 Canetti – Svadba

Hosťujúci režisér v Národnom divadle v Prahe

1990 Václav Havel – Záhradná slávnosť

Hosťujúci režisér v Divadle na Vinohradoch

1992 Corneille – Cid

moderná história