Medicínu vymenil za štúdium herectva na bratislavskej Hudobnej a dramatickej akadémii a popri nej začal študovať aj právo.

Ján Jamnický sa narodil v rodine evanjelického kňaza. Jeho staršia sestra zomrela ako maličká na zápal pľúc, preto sa o neho matka veľmi bála a nerada ho púšťala von. Útočiskom sa mu stal svet kníh. V osemnástich rokoch odišiel do Bratislavy študovať medicínu. Na fakulte sa zoznámil so svojou budúcou ženou, herečkou Vilmou Březinovou, ktorá ho priviedla i k divadlu (manželstvo sa neskôr rozpadlo).
Po štúdiách nastúpil do SND (1932). Debutoval postavou Petra v hre Pohoršenie v svätofloriánskej doline od slovinského dramatika Cankara. Jamnický bol vyhľadávaným predstaviteľom hrdinských a intelektuálne náročných postáv, akými boli napríklad Trofimov z Višňového sadu, lord Graham z Vejára lady Windermerovej, Saint Just z Dantonovej smrti. Jedným z Jamnického najväčších hereckých triumfov bola úloha Kreonta. Kritika oslavovala orátora a i jeho pohybovú kultúru. Divákov zaujala jeho vysoká štíhla postava, výrazná tvár a oči, čisto znejúca slovenčina, úsporný javiskový pohyb s dôrazom na výrazné gesto. Kritici zasa oceňovali jeho dôslednú snahu hľadať hĺbkovú psychologickú motiváciu postáv.
Ján Jamnický sa od začiatku zaoberal divadlom i po teoretickej stránke. Pravidelne cestoval a zbieral skúsenosti pozorovaním zahraničných divadelných scén. V roku 1936 bol v Moskve, odkiaľ sa vrátil poučený inscenáciami Tairova a Mejerchoľda. Šéf Činohry SND J. Borodáč ho preto postupne zamestnával aj ako dramaturga a jeho znalosť cudzích jazykov zasa využíval pri prekladoch divadelných hier. Čoskoro sa Jamnický začal systematicky venovať réžii. Pre SND pripravil 25 inscenácií a postupom času sa už herectvu venoval len sporadicky. Ako prvý akcentoval na javisku symboliku vyjadrovania ľudských osudov. Umenie bolo pre neho prostriedkom ako ukázať cestu od nízkych vášní k naplneniu duchovného poslania človeka. Tomu zodpovedala aj strohá, takmer prázdna scéna a práca s hercami, ktorá smerovala od realistickej drobnokresby k štylizácii a podriadenosti ich výkonov celkovému vyzneniu hry. Výrazná bola tiež Jamnického práca s veršovaným textom, kde vyzdvihoval jeho poetickú silu.
Ako režisér nachádzal priaznivú odozvu najmä u divákov mladšej generácie ale aj podporu začínajúcich hercov, akými boli napríklad Mikuláš Huba, Gustáv Valach, František Dibarbora a Ladislav Chudík. Prvým výrazným úspechom bola inscenácia Ibsenovho Rosmersholmu (l940), kde podčiarkol symboliku postáv a ťarchu dobovej beznádeje.
Po skončení druhej svetovej vojny, keď činoherný súbor SND začal znovu hrať, Jamnický sa k režijnej práci už nevrátil. Hrával v televíznych filmoch a inscenáciách, pôsobil ako recitátor v rozhlase. Jeho spôsob prednesu v mnohom ovplyvnil ďalších slovenských interpretov poézie. Zdôrazňoval hudobnú stránku a melodickosť slovenskej reči a vytvoril novú javiskovú reč.
Pripravil koncepciu divadelného zákona a podieľal sa aj na príprave zákona o poštátnení Slovenského národného divadla. Patril k členom prípravného výboru pre založenie Vysokej školy múzických umení. Po oslobodení bol tri roky zamestnaný ako režisér a scenárista Československého filmu. Pôsobil aj ako pedagóg na Vysokej škole múzických umení a na pražskej bábkarskej katedre Divadelnej akadémie múzických umení.
Od roku 1953 bol v predčasnom dôchodku, ktorý iba občas prerušil účasťou v recitačných pásmach slovenskej poézie (Čo vatru nietili, Slovenské ľudové balady, O krvi). V nich potvrdzoval, že stále patrí medzi najsugestívnejších interpretov poetického slova. Pravidelne tiež spolupracoval s rozhlasom.
Ján Jamnický zomrel pri jednom zo svojich výstupov na obľúbené tatranské končiare. Príčina smrti zostala záhadou. Ani lekári totiž nedokázali určiť, či ňou bola smrť podchladením alebo čin človeka, ktorý sa pre ňu rozhodol dobrovoľne. Pochovaný je v Bratislave.

Pôsobenie:

1932 herec činoherného súboru SND
1937 - 1944 pedagóg na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave
1949 - 1952 pedagóg na Vysokej škole múzických umení
Pedagóg na pražskej bábkarskej katedre Divadelnej akadémie múzických umení

Ocenenia:

1967 titul zaslúžilý umelec
1970 titul národný umelec
1991 Rád T. G. Masaryka III. triedy, in memoriam

tvorba

Výber z divadelných rolí

1932 Nikolaj Nikolajevič Jevreinov: ja+ja+ja=Ja; Hudobná a dramatická akadémia v Bratislave
1932 Ivan Cankar: Pohoršenie v svätofloriánskej doline (Peter); Činohra SND
1932 Bjornstjerne Bjornson: Nad našu silu (pastor Bratt); Činohra SND
1933 Anton Pavlovič Čechov: Višňový sad (Trofimov); Činohra SND
1933 Oscar Wilde: Vejár lady Windermeerovej (lord Cecil Graham); Činohra SND
1933 Ján Palárik: Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch (barón Kostrovický); Činohra SND
1935 Jonáš Záborský: Najdúch (Gejzík); Činohra SND
1938 Ján Palárik: Inkognito (básnik Jelenský), Činohra SND
1940 Jonáš Záborský: Najdúch (Gejzík); Činohra SND
1940 Sofokles: Antigona (Kreón); Činohra SND
1940 Georg Büchner: Dantonova smrť (Saint Juste); Činohra SND
1949 Alexander Sergejevič Gribojedov: Útrapy z rozumu (Čacký); Činohra SND

Výber z divadelných réžií:

1940 Henrik Ibsen: Rosmersholm; Činohra SND
1940 Moličre: Mizantrop; Činohra SND
1941 Ivan Stodola: Keď jubilant plače; Činohra SND
1941 Alexander Vasilievič Suchovo-Kobylin: Smrť Tarelkina/Smrť Tanierika; Činohra SND
1942 Friedrich Schiller: William Tell; Činohra SND
1943 Moličre: Zdravý nemocný; Činohra SND
1943 Peter Zvon: Tanec nad plačom; Činohra SND
1944 Ivan Stodola: Komédia; Činohra SND

Filmografia:

1947 Varúj...! (správca)
1948 Vlčie diery (Marián)
1949 Katka
1966 Siedmy kontinent
1967 Sedem svedkov (6. svedok)
1970 Rozsudok (doktor)

Dabing:

1968 Sladký čas Kalimagdory (dr. Medek)