Počas štúdia na gymnáziu pôsobil aj ako funkcionár školskej samosprávy.
Počas štúdia na právnickej fakulte Univerzity Komenského vstúpil do Komunistickej strany Československa.
Prispieval do ľavičiarskej kultúrno-politickej revue DAV (ktorú spoluzakladal V.Clementis) a tu sa aj zapojil do ľavicového Zväzu slovenského študentstva a stal sa vedúcou osoba Socialistického spolku akademikov.
Od marca 1934 písal do časopisu Šíp.
V polovici 30.rokov, za ČSR pracoval ako úradník.
Slovenské národné povstanie
Za Slovenského štátu vyvíjal ilegálnu činnosť – bol členom vedenia mestskej organizácie KSS v Bratislave, spolu s Karolom Šmidkem a Ladislavom Novomeským bol členom piateho ilegálneho výboru KSS.
V novembri roku 1940 bol spolu s ďalšími zhruba 100 komunistami uväznený v koncentračnom tábore v Ilave, onedlho nato však bol prepustený na podmienku.
22.mája 1942 bol zatknutý agentom ÚŠB pre podozrenie z protištátnych aktivít, v tomto prípade ho Krajský súd v Bratislave oslobodil v novembri 1943.
Počas SNP pôsobil ako podpredseda povstaleckej Slovenskej národnej rady v Banskej Bystrici (bol spolutvorcom a signatárom jej programu, tzv.Vianočnej dohody). V Zbore povereníkov mal na starosti povereníctvo vnútra a po potlačení povstania Nemcami sa cez Donovaly stiahol spolu s ostatnými partizánmi do hôr.
1945 - 1968
Vo voľbách v roku 1946 vyhrala voľby na Slovensku Demokratická strana so ziskom okolo 60%. V júni sa jednotnej fronte českých politických strán s podporou Husáka podarilo donútiť predstaviteľov DS k podpísania tzv. tretej pražskej dohody. Neskôr bol vymenovaný za predsedu Zboru povereníkov.
V roku 1950 Husáka odvolali z postu predsedu Zboru povereníkov, vo februári 1951 ho zatkla polícia a nasledoval vykonštruovaný súdny proces s „buržoáznymi nacionalistami“, ktorý sa uskutočnil v apríli roku 1954 v Bratislave. Husák bol v odsúdený na doživotie.
V roku 1960 mnoho väzňov, vrátane Husáka, aj zásluhou českých reformných historikov prepustili a v roku 1963 rehabilitovali.
V druhej polovici 60. rokov bol jednou z popredných osobností reformného prúdu. Podporoval obrodný proces roku 1968 a vystupoval ako spolupracovník Alexandra Dubčeka.
1968 - 1989
V apríli 1968 sa stal podpredsedom vlády
Po príchode intervenčných vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 sa zúčastnil moskovských rokovaní so sovietskou stranou.
Roku 1969 nahradil Dubčeka vo funkcii prvého tajomníka ÚV KSČ.
V roku 1971 sa stal generálnym tajomníkom ÚV KSČ, túto funkciu vykonával až do 17. decembra 1987, kedy na jeho miesto nastúpil Miloš Jakeš
v roku 1975, po abdikácii L.Svobodu so súhlasom Sovietov, bol zvolený za prezidenta ČSSR.
Znovuzvolený bol v rokoch 1980 a 1985.
V roku 1987 ho v najvyššej straníckej funkcii nahradil Miloš Jakeš.
Po študentských demonštráciách a spoločenských zmenách v novembri 1989, keď už bolo jasné, že definitívne padne železná opona a s ňou aj vláda jednej strany, 10.decembra vymenoval do funkcie „vládu národného porozumenia“ Mariána Čalfu a v ten istý deň odstúpil po 14 rokoch strávených na pražskom hrade.
|
