Eugen Suchoň prežil celú svoju mladosť v Pezinku. Ako mladý študent sa zapájal do kultúrneho a športového života mesta. V roku 1921 založil Športový klub, pre ktorý skomponoval skladbu Pochod pezinského športového klubu. V roku 1923 založil salónny orchester, ktorý uviedol Predohru k Figarovej svadbe. Ako dirigent v ňom uviedol žánrovo pestrú hudobnú literatúru reprezentovanú dielami Kéllera, Franza von Suppé, Čajkovského i Mozarta a Beethovena. Začína sa obdobie jeho skladateľskej tvorby. Z tohto obdobia sa zachovalo aj niekoľko desiatok jeho olejomalieb.
Počas éry nemého filmu hrával na klavíri pri predstaveniach v modranskom a pezinskom kine. Pôsobil ako korepetítor u tanečného majstra Tyrolera. Nedeľné omše sprevádzal hrou na organe.
Na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave začína tvoriť profesionálne. Prvou skladbou, ktorú tu skomponoval pod vedením profesora Kafendu bolo Prelúdium As dur. Štúdium ukončil absolventskou prácou Sláčikové kvarteto. V Bratislave nadviazal priateľstvá s intelektuálmi nielen z kruhov hudobných, ale aj z kruhov spisovateľských a výtvarníckych – spoznáva sa s Jánom Smrekom, Martinom Benkom, Ľudovítom Fullom, Jánom Mudrochom, Petrom Matejkom či Jankom Alexym, s básnikom Jánom Kostrom, Ladislavom Novomeským, ale i s literárnym kritikom a teoretikom Alexandrom Matuškom.
Cestu do sveta otvorila Suchoňovi jeho Baladická suita, k čomu prispelo i notové vydanie skladby v nakladateľstve Universal Edition vo Viedni. Dielo v klavírnej verzii nahrala na platňu Líza Fuchsová a o týždeň uviedol Baladickú suitu Bratislavský symfonický orchester pod taktovkou Karla Nedbala. Bola uvedená v Drážďanoch, Berlíne, vo Viedni, Rotterdame, Freiburgu, v Utrechte, Bukurešti, Sofii, v Budapešti, Záhrebe, Bazileji a v ďalších európskych mestách. Napokon sa vrátila na koncertné pódium Českej filharmónie, ktorá ju uviedla v januári 1946 s dirigentom Jozefom Vincourkom. V máji toho istého roku reprezentovala Baladická suita spolu s Concertinom pre klavír a orchester od Jána Cikkera a I. symfóniou Alexandra Moyzesa slovenskú hudbu na prvej Pražskej jari.
Krútňava – 1. slovenská národná opera
V rokoch 1940 - 1943 sa Eugen Suchoň skladateľsky odmlčal. Pomýšľal na operu a dlhší čas sa pokúšal hľadať námet sám, no bez výsledku. V jeseni roku 1940 pozval vtedajší vládny komisár SND Dr. Dušan Úradníček básnika Jána Smreka, literárneho vedca Andreja Mráza a skladateľa Eugena Suchoňa na stretnutie a postavil ich pred neľahkú úlohu - vytvoriť slovenskú národnú operu.
Suchoňovi bolo od samého začiatku jasné, že slovenská národná opera je vec privážna na to, aby sa dala vytvoriť jednoducho na objednávku. Nerezignoval, ale všetky pokusy o vytvorenie libreta postupne stroskotávali. K nájdeniu libreta mu napokon dopomohla náhoda. V roku 1941, cez veľkonočné sviatky, ktoré trávil v kúpeľoch Korytnica, sa v rukách skladateľa ocitla útla novela Mila Urbana Za vyšným mlynom. V Urbanovej novele našiel príbeh, ktorý sa odohráva na slovenskej dedine po prvej svetovej vojne. Námet mu bol veľmi blízky, lebo prejavy dedinského spôsobu života mal možnosť pozorovať už v rodnom Pezinku. Jeho zámerom bolo napísať modernú operu s námetom zo slovenskej dediny, nie však v duchu verizmu či naturalizmu. Opera mala využiť dve vrstvy hudobného prúdu - nadreálny rámec mal poukazovať na to, že dej sa odohráva vo fantázii človeka-tvorcu, reálny rámec mal predstavovať realitu v pravom zmysle slova.
Premiéra opery Krútňava sa uskutočnila 10. 12. 1949 v SND v Bratislave. Libreto napísal spolu s Eugenom Suchoňom Štefan Hoza, sólista Opery SND v Bratislave. Na naštudovaní diela sa podieľali dirigent Ladislav Holoubek, zbormajster Josef Petr, pražský režisér Karel Jernek, scénu a kostýmy navrhol Václav Vích. Tance naštudovala Elena Holéczyová, hlavné postavy stvárnili Štefan Hoza, Margita Česányiová a František Zvarík. Už na jar roku 1950 súbor Opery SND uviedol Krútňavu na Pražskej jari. V januári roku 1979 bola opera Krútňava predstavená divákom v meste Lansing v štáte Michigan v Spojených štátoch amerických. Majster Suchoň dostal okrem početných pozvaní na tlačové besedy aj ponuku prednášať na jednej z najväčších amerických univerzít o svojom najnovšom teoretickom diele - Akordika od trojzvuku po dvanásťzvuk.
Dielo Eugena Suchoňa je súčasné a zároveň už klasické. Tvorí mohutný nosný pilier slovenskej hudobnej kultúry. Eugen Suchoň je nielen tvorcom prvej slovenskej národnej opery, ale spolu s Alexandrom Moyzesom a Jánom Cikkerom je aj zakladateľom veľkej epochy slovenského hudobného umenia. Vo svojej tvorbe bol inšpirovaný slovenskou ľudovou melodikou. Ako jeden z prvých slovenských skladateľov prenikol na zahraničné koncertné pódiá a operné scény. Svojimi hudobnými skladbami sa stal známy nielen po celej Európe, ale aj v USA, Japonsku, Austrálii a na Blízkom východe. Vytvoril okolo 100 hudobných diel, z ktorých najväčšie uznanie získali opery Krútňava a Svätopluk.
Je pochovaný v Pezinku. Návrh na jeho pomník vytvoril akademický sochár Alexander Ilečko z Grinavy.
Pôsobenie:
1932 - 1937 učiteľ spevu na Československej odbornej škole pre ženské povolania
1933 - 1941 učiteľ hudobnej teórie a obligátneho klavíra na Hudobnej a dramatickej akadémii pre Slovensko v Bratislave
1933 - 1938 tajomník Československej jednoty hudobných stavov pre Slovensko
1938 - 1941 tajomník Hudobnej a dramatickej akadémie v Bratislave
1941 - 1948 profesor kompozície na Štátnom konzervatóriu v Bratislave
1945 - 1948 tajomník, neskôr predseda Umeleckej a vedeckej rady
1945 - 1976 predseda Slovenského ochranného zväzu autorského
1946 - 1948 člen festivalového výboru Pražská jar
1947 - 1950 profesor Katedry hudobnej výchovy na Pedagogickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave
1948 - 1982 člen predsedníctva Zväzu slovenských skladateľov
1948 - 1983 predseda hudobnej sekcie ZČSSP
1949 - 1950 predseda Prípravného výboru Slovenskej filharmónie
1950 - 1960 profesor na Katedre hudobnej výchovy na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave
1951 - 1971 člen výboru pre školstvo a kultúru pri Povereníctve školstva
1960 - 1974 profesor na Katedre hudobnej vedy na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, predseda skúšobnej komisie pre skladbu na VŠMU v Bratislave
1963 - 1970 predseda festivalového výboru Bratislavských hudobných slávností, predseda Hudobného leta v Trenčianskych Tepliciach a v Piešťanoch
1966 - 1969 viceprezident medzinárodnej organizácie pre ochranu autorských práv so sídlom v Paríži
1971 - 1975 podpredseda Komisie pre štátne ceny pri Predsedníctve vlády ČSSR
1971 - 1982 poslanec Slovenskej národnej rady
1972 - 1982 predseda Zväzu slovenských skladateľov a koncertných umelcov
1975 člen - korešpondent Akadémie umení NDR, Berlín
Ocenenia:
1936 Cena Slovenskej krajiny za scénickú hudbu Kráľ Svätopluk
1936 Bellova cena mesta Bratislavy za Baladickú suitu
1941 Štátna cena I. stupňa za Baladickú suitu
1951 Štátna cena I. stupňa za operu Krútňava
1951 Štátna cena II. stupňa za hudbu k filmu Boj sa skončí zajtra
1954 Štátna cena II. stupňa za Metamorfózy
1958 titul Národný umelec pri príležitosti 50. narodenín skladateľa
1960 Štátna cena I. stupňa za operu Svätopluk
1964 Cena Mikuláša Schneidera-Trnavského
1967 Pamätná medaila SND za zásluhy o rozvoj slovenskej národnej scény
1968 Rad práce za umeleckú a kultúrnopolitickú činnosť
1968 Čestné občianstvo mesta Pezinok
1968 Čestné občianstvo mesta Piešťany
1968 Čestné občianstvo mesta Trenčianske Teplice
1969 Čestný člen Ochranného zväzu autorského v Prahe
1969 Čestný doktorát Univerzity Komenského v Bratislave
1972 Pamätná medaila Janáčkovej akadémie múzických umení v Brne
1973 Štátna cena I. stupňa za Symfonickú fantáziu na tému BACH
1978 Rad víťazného februára za mimoriadne zásluhy v oblasti kultúry pri príležitosti 70. narodenín skladateľa
1978 Pamätná medaila mesta Bratislavy za zásluhy o výstavbu
1978 Zlatá medaila VŠMU v Bratislave
1979 Talichova medaila Slovenskej filharmónie, udelená pri príležitosti 30. výročia založenia SF
1981 Herderova cena, Hamburg - Viedeň
1981 Výročná cena vydavateľstva OPUS za muzikologické dielo Akordika od trojzvuku po dvanásťzvuk
1982 Zlatá medaila Monnaire de Paris (Parížska mincovňa)
1988 Rad republiky pri príležitosti 80. narodenín skladateľa
1991 Národná cena Slovenskej republiky za celoživotné hudobné dielo, hlboko spojené so základnými hodnotami slovenského národného charakteru
|
1929 Bačovské piesne pre barytón (bas) a klavír
1929 - 1930 Sonáta As dur, op. 1, pre husle a klavír
1930 - 1931 Sláčikové kvarteto, op. 2
1931 - 1932 Malá suita s passacagliou, op. 3, pre klavír
1932 Nox et solitudo, op. 4, päť piesní pre mezzosoprán a klavír (malý orchester) na básne Ivana Krasku
1932 - 3193 Serenáda, op. 5 pre dychové kvinteto (sláčikový orchester)
1932 Aká si mi krásna, žiacky (ženský) zbor na báseň Petra Bellu-Horala (úprava aj pre miešaný a mužský zbor)
1933 Burleska, op. 7, pre husle a orchester
1934 Kráľ Svätopluk, op. 10, č.1, Predohra k Stodolovej dráme Kráľ Svätopluk, pre veľký orchester
1934 - 1936 Baladická suita, op. 9, pre klavír (veľký orchester)
1934 - 1942 O horách, op. 8, štyri mužské zbory na básne Rudolfa Dilonga
1935 - 1936 Kráľ Svätopluk, op. 10, č. 2, scénická hudba k Stodolovej dráme Kráľ Svätopluk
1937 Sonatína, op. 11, pre husle a klavír
1937 - 1938 Žalm zeme podkarpatskej, op. 12, kantáta pre miešaný zbor, tenorové sólo a veľký orchester na báseň Jaroslava Zatloukala
1938 - 1941 Piesne z hôr, šesť slovenských ľudových piesní pre soprán, tenor a malý orchester (klavír)
1941 - 1949: Krútňava, opera v šiestich obrazoch podľa novely Mila Urbana Za vyšným mlynom, libreto: Štefan Hoza a Eugen Suchoň
1948 Fantázia, op. 7, pre husle a orchester
1950 Boj sa skončí zajtra, hudba k filmu
1952 - 1959 Svätopluk, hudobná dráma v troch dejstvách, libreto podľa predlohy Ivana Stodolu spracovali Jela Krčméry-Vrteľová, Ivan Stodola a Eugen Suchoň
1951 - 1953 Metamorfózy, päť variácií na vlastné témy pre veľký orchester (klavír)
1952 Terchovské spevy pre miešaný zbor, barytónové sólo a malý orchester
1954 - 1955 Obrázky zo Slovenska, šesť cyklov skladieb pre klavír (alebo pre rôzne súbory)
1955 - 1963 Šesť skladieb, op. 19, pre sláčiky (kvarteto alebo sláčikový orchester)
1961 Ad astra, op. 16, päť piesní pre soprán a malý orchester (klavír) na básne Štefana Žáryho
1962 O človeku, op. 15, cyklus miešaných zborov na básne Jána Smreka
1963 Poéme macabre, op. 17, pre husle a klavír
1964 Kontemplácie, op. 18, osem skladieb pre recitátora a klavír na úryvky z diel slovenských básnikov L. Novomeského, Ľ. Feldeka, A. Marečka, M. Herza, M. Kováča, M. Lajčiaka
1965 Partita rapsodica (Rapsodická suita), op. 20, pre klavír a orchester
1966 - 1969: Kaleidoskop (Evoluzioni armoniche), cyklus skladieb pre klavír, organ, sláčikový orchester a bicie nástroje
1971 Symfonická fantázia na tému BACH, op. 21, pre organ, sláčikový orchester a bicie nástroje
1972 Slovenská pieseň pre mužský zbor (aj úprava pre miešaný zbor) na báseň Jána Smreka
1973 Elégia a Toccata pre klavír
1977 Concertino pre klarinet a orchester
1977 Pohľad do neznáma, tri piesne pre vysoký hlas a klavír (orchester) na básne Petra Štilichu
1983 Kúcanské pjesňe pre soprán a malý orchester (klavír) zo zbierky Janka Blahu
1984 Vyvolávaňí jara, detský dvojzbor so sprievodom sláčikového súboru na báseň Jána Hollého
1984 - 1985 Tri piesne pre bas a orchester (klavír) na básne Miroslava Válka, Petra Štilichu a Jána Smreka
1988 Slovenská omša (jednohlasná), Kyrie - Glória - Crédo - Sanctus
1991 Tri modlitby (Očenáš, Zdravas, Verím)
Bibliografia
CHALUPKA, Ľ.: Eugen Suchoň: Symfonická fantázia na BACH pre organ, sláčikový orchester a bicie nástroje. In: Hudobný život 2003/3, s. 26
(red.): Eugen Suchoň – živá tradícia či mýtus?. In: Slovenská hudba 1998/1–2, s. 94–112
JEGOROVA, V.: Eugen Suchoň. Sovietskij kompozytor. Moskva 1987
Skladateľ a teoretik Eugen Suchoň – katalóg diel. SHF, Bratislava 1987
BURLAS, L.: Slovenská hudobná moderna. Obzor, Bratislava 1983
SUCHOŇOVÁ, D.: Podmanený svet. Mladé letá, Bratislava 1981
KRESÁNEK, J. – VAJDA, I.: Národný umelec Eugen Suchoň. OPUS, Bratislava 1979
HRČKOVÁ, N.: Od reflexe k teorii. Rozhovor s Eugenom Suchoňom. In: Opus musicum 1978/2
ČÍŽEK, Ľ.: Rozhovory s prof. Eugenom Suchoňom o svojej mladosti. In: Hudobný život 17, 1978
ČÍŽEK, Ľ.: Suchoň o svojich učiteľoch. In: Hudobný život 1978/18
ČÍŽEK, Ľ.: Suchoň o iných. In: Hudobný život 1978/19
ČÍŽEK, Ľ.: Rozhovory s prof. Eugenom Suchoňom – Suchoň o niektorých svojich dielach. In: Hudobný život 1978/20
URSÍNYOVÁ, T.: S profesorom Eugenom Suchoňom o večnom začiatku. In: Hudobný život 1969/17
VAJDIČKA, M.: S Eugenom Suchoňom o jeho tvorbe. In: Hudební rozhledy 1967/14
(red.): Hudobná výchova – problém neriešiteľný? S národným umelcom Eugenom Suchoňom. In: Slovenská hudba 1966/7, s. 281
HRUŠOVSKÝ, I.: Slovenská hudba v profiloch a rozboroch. ŠHV, Bratislava 1964, s. 190–219
MOKRÝ, L. – TVRDOŇ, J.: Dejiny slovenskej hudby. Bratislava 1964
(red.): Naše vzťahy k strane. In: Slovenská hudba 1961/5, s. 211
KRESÁNEK, J.: Národný umelec Eugen Suchoň. SVKL, Bratislava 1961
LUKÁN, V.: 37 otázok národnému umelcovi Eugenovi Suchoňovi. In: Život 1958/46
(kol.): Dejiny slovenskej hudby. SAV, Bratislava 1957, s. 430–438
ZAVARSKÝ, E.: Eugen Suchoň – profil skladateľa. SVKL, Bratislava 1955
BOKESOVÁ, Z.: Slovenská hudba. Tatran, Bratislava 1947, s. 35–36
ANDRIĆ, J.: Slovacka glazba. Zagreb 1944, s. 99–111
BOKESOVÁ, Z.: Slovenské hudobné umenie. Čas. Bratislava 1942
|