Vlastným menom Carmen Farkašová. Navštevovala hodiny baletnej prípravky Slovenského národného divadla a učila sa hre na klavír. Po ukončení strednej školy pracovala ako úradníčka a po zavŕšení vysokej školy získala angažmá v Divadle Petra Jilemnického v Žiline. V tomto divadle vystupovala v činoherných roliach päť sezón.
Ako speváčka debutovala v roku 1957 v bratislavskej Tatra revue. V rokoch 1958 -1961 účinkovala v pražskom divadle Rokoko. Skôr ako divadelná a filmová herečka sa presadila svojou presvedčivou interpretáciou šansónov domácich autorov a piesní z repertoáru Edith Piaf (napríklad Mylord), Jacquesa Brela (Lásko prokletá), autorskej dvojice Weill - Brecht (Surabaya Johnny, Barbara Song) a mnohých ďalších. Publikum i kritiku zaujala svojím altom a schoponosťou dramaticky interpretovať text. Repertoár si vždy vyberala veľmi uvážlivo.
V rokoch 1961 - 1966 pôsobila v pražskom Semafóre, účinkovala v rade hier a v roku 1965 mala s Miroslavom Horníčkom recitál H & H´65. Po skončení angažmá v Semafóre vystupovala na sólových koncertoch najmä v zahraničí - SNR, Švajčiarsko, Belgicko.
V rokoch 1967 - 1969 bola na stáži v parížskej Olympii. Neskôr koncertovala aj v Argentíne, Kanade, Poľsku, SSSR. Pre Supraphon natočila platne ako napríklad Hana Hegerová (1966), Recitál (1971), Recitál 2 (1974), Lásko prokletá (1977), Potměšilý host (1987). Hrala vo filmoch Frona (1954), Naděje (1963), Kdyby tisíc klarinetů (1964), Ta naše písnička česká (1967).
V oblasti šansónu nemá Hana Hegerová porovnateľnú konkurenciu, veľmi uznávaná je taktiež v zahraničí, hlavne v nemecky hovoriacich krajinách, kde často koncertuje.
V roku 2002 dostala od prezidenta V. Havla medailu za zásluhy.
So svojou kompiláciou Všechno nejlepší získala ocenenie Deska roku 2006 v kategórii speváčka.
Meno Hegerová získala šansoniérka vydajom za svojho jediného manžela Dalibora Hegera, s ktorým sa však veľmi skoro rozviedla. Majú spolu syna. Dalibor Heger, slovenský dramaturg, bol riaditeľom Novej Scény v Bratislave v rokoch 1970 - 1977.
|