V rokoch 1919 - 1925 študoval na pražskej Akadémii výtvarného umenia (prof. J. Loukola, V. Bukovac, M. Pirner, M. Švabinský).

Janko Alexy patril popri M. Benkovi a Ľ. Fullovi k zakladateľom novodobého slovenského výtvarného umenia. Povaha jeho umenia je skutočne národná - modernými výtvarnými prostriedkami sa pokúšal o monumentalizáciu typickej slovenskej dediny a slovenského ľudu. Venoval sa predovšetkým maľovaniu krajín a portrétom štylizovaným podľa národných tradícií v jednoduchej modelácií a farebnosti, ktoré dodávajú jeho dielam baladický charakter. Bol inšpirovaný ľudovou poetikou (Horí ohník, horí, 1921; Bača a smrť, 1921; Hôrni chlapci, 1921), dedinskými námetmi (Slovenská madona; Žena z Heľpy), lyrickou krajinou a mestskými zákutiami (Zo starej Bratislavy). V 50. rokoch sa venoval taktiež monumentálnym realizáciám (mozaikové okná v Piešťanoch, 1951; mozaikové okná Slovenského národného divadla v Bratislave, 1952), významné sú aj jeho tapisérie.

Rovnako sa venoval krajine a zobrazeniu postáv (aj zvieracích) najmä pastelovou technikou. Inšpirovalo ho prostredie mesta i jeho historická architektúra. Vo svojich dielach zachytáva premenu a premeny slovenského života ako človeka, tak aj okolia.

Zaslúžil sa o záchranu Bratislavského hradu.

tvorba

Dievčatá
Žena z Heľpy
Jánošíkova družina
Budovy univerzitnej knižnice v Bratislave
Humná
Pri potoku
Žena pred zrkadlom