- 1961 absolvoval štúdium na Filozofickej fakulte UZK v Bratislave filológiu
- 1969 PhDr.
- 1969-1971, vydavateľstvo Slovenský spisovateľ, odd. kultúry redakcie týždenníka Večerník v Bratislave
- 1960-1971 externá spolupráca s Tatra revue v Bratislave, spolupráca s Orchestrom Gustáva Offermanna
- 1971-1989 riaditeľ slovenského hudobného vydavateľstva OPUS v Bratislave
- od 1990 riaditeľ spoločnosti ISTA - pre obchod s kultúrnymi komoditami
- 1998-1999 Veľvyslanec SR v Chorvátskej republike

Ivan Stanislav sa narodil v Bratislave v rodine významného slovenského jazykovedca, slavistu Jána Stanislava. Logicky sa preto rozhodol študovať filológiu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave (jeho doménou bola hispanistika). Niekoľko sezón pôsobil aj ako redaktor bratislavského Večerníka. V tomto období sa kultúrne oddelenie tohto bratislavského týždenníka stalo významnou platformou reflexie živej kultúry na Slovensku. Dodnes sa pri spracúvaní monografií orchestrov, interpretov či javov v slovenskej kultúre významne využívajú práve informácie uverejnené v niekdajšom Večerníku.
V tomto období bol Ivan Stanislav, okrem redaktorskej práce, známy aj ako príležitostný spevák v rôznych zoskupeniach, a ako interpret mal za sebou v bratislavskom rozhlase viac ako dve desiatky štúdiových nahrávok. Sú to predovšetkým slovenské evergreeny, skladby autorov swingovej generácie slovenskej populárnej hudby alebo prevzaté skladby z juhoslovanského repertoára (zo slovenských najmä dusíkovské skladby, s jednou z nich – Marínou – sa predstavil aj v deväťdesiatych rokoch v Krajíčkovej televíznej relácii Repete).
Od začiatku 60. rokov minulého storočia spieval Ivan Stanislav napríklad s Orchestrom Gustáva Offermanna, známym telesom najmä v západných krajinách Európy. Predstavil sa aj v televízii (v TV relácii Malá televízna hitparáda bola v roku 1970 úspešná jeho nahrávka Belinda) a na doskách legendárneho divadla Tatra-revue.

V januári 1971 vzniklo prvé slovenské hudobné vydavateľstvo OPUS, a Ivan Stanislav sa na 19 rokov stal jeho riaditeľom. Aj keď toto obdobie bolo poznačené silnejúcimi normalizačnými tlakmi, vydavateľskú politiku inštitúcie to výraznejšie nepoznačilo. Potvrdzujú to aj spomienky niektorých predstaviteľov populárnej hudby v memoárových dielach (napr. spomienky artrockového hudobníka Mariána Vargu na vtedajšieho ministra kultúry SSR Miroslava Válka), podľa ktorých sa vždy našiel spôsob, akým nahrávku zrealizovať. Slovenská hudobná kultúra vznikom OPUS-u dostala svoju národnú tvár. Narozdiel od dovtedy neproporčne pokrivkávajúcich aktivít existujúcej bratislavskej pobočky pražského Supraphonu, sa dramaturgia OPUS-u plne zamerala na mapovanie slovenskej hudobnej kultúry. Hneď v prvých piatich rokoch existencie vydavateľstva stihli zaznamenať a vydať desiatky významných diel – od základných dielo ako Suchoňovej Krútňavy, cez aktivity Slovenskej filharmónie a Slovenského komorného orchestra, cez nahrávky Dariny Laščiakovej a Berkyho-Mrenicu až po poéziu a skladby skupiny Prúdy, Collegium Musicum, Evy Kostolányiovej, Jany Kocianovej, Karola Duchoňa a ďalších. V neskoršom období ponúkol realizáciu nahrávok aj niektorým mladým rockovým skupinám (napr. skupine Tublatanka). Na dlhé roky sa stal OPUS značkou, ktorá sprevádzala Slovensko v zahraničí, ale aj doma – napríklad na Bratislavskej lýre, Bratislavských hudobných slávnostiach, či Východnej. Napriek trvalému komerčnému záujmu o populárnu hudbu sa vďaka prezieravej vydavateľskej politike Ivana Stanislava podarilo na prvé priečky záujmu dostať tzv. vážnu a ľudovú hudbu. Význam myšlienky zaznamenávania a vydávania slovenskej hudobnej a slovenskej kultúry vyvrcholil v roku 1985 vybudovaním komplexného prevádzkového centra vydavateľstva OPUS na Mlynských nivách v Bratislave podľa návrhu architekta Dušana Mitterpacha. Súčasťou centra boli unikátne digitálne štúdiá so špeciálnou protihlukovou ochranou, každé z nich určené pre iný hudobný žáner. V tom čase patrili medzi najmodernejšie v Európe, aj preto oň (okrem obligátnych interpretov zo strednej a východnej Európy) prejavili záujem aj hudobníci zo západnej Európy a USA. Žiaľ, porevolučné vedenie rezortu kultúry rozhodlo o privatizácii vydavateľstva, a tak archív, toto národné kultúrne dedičstvo v podobe tisícok záznamových pásov hudby a hovoreného slova, či knižnej produkcie, čakala neistá budúcnosť. Sčasti sa potvrdila už po niekoľkých rokoch, keď nový vlastník budovy rozhodol o zbúraní tej časti, v ktorej sa nachádzali unikátne digitálne štúdiá.
Začiatkom deväťdesiatych rokov založil Ivan Stanislav po odchode z OPUS-u vydavateľstvo Ista – spoločnosť pre obchod s kultúrnymi komoditami. Okrem vydávania vlastnej produkcie (napríklad ľudových rozprávok, ktoré upravil a nahral so slovenskými hercami pred desaťročiami) sa venoval aj dovozu a vývozu artefaktov. V rokoch 1998-99 bol veľvyslancom Slovenskej republiky v Chorvátsku.
Zákulisie tvorivých aktivít Ivana Stanislava poznáme aj z jeho dvoch knižiek – v prvej Život v slove spomína na svojho otca, jazykovedca Jána Stanislava, a v druhej, Showbussines má rande v Cannes, píše o zákulisí hudobných veľtrhov v Cannes. V tejto knihe sa vracia aj k interpretom, ktorých ako riaditeľ festivalového výboru Bratislavskej lýry (na tomto poste pôsobil v rokoch 1972-74) pozýval do Bratislavy. Manželka Ivana Stanislava Beáta pripravuje k nedožitej sedemdesiatke memoárovú publikáciu, v ktorej je nielen svedkom manželových najvýznamnejších aktivít, ale ho chce predstaviť aj ako húževnatého organizátora a človeka z mäsa a kostí.

tvorba

Dielo:

Život v slove, Slovenský spisovateľ, Bratislava : 1987
Showbussines má rande v Cannes, Littera, Bratislava : 1999