Tento životopis bol vytlačený z internetového portálu Osobnosti.sk
 Otto Smik / armáda

Otto Smik

Otto Smik
najúspešnejší slovenský pilot v službách britskej RAF

* 20.01.1922 Boržo
+ 28.11.1944 pri Zwolle
životopis

Narodil sa 20. januára 1922 v gruzínskom kúpeľnom meste Boržomi pri dnešnom Tbilisi (Tiflis). Jeho otec Rudolf Smik pochádzal z Tisovca a pod Kaukaz sa dostal ako vojak rakúsko-uhorskej armády počas prvej svetovej vojny. Pri poľskom Przemisle padol do ruského zajatia a cez tábory v Charkove a Rostove na Done sa dostal až do Tiflisu.

Otto zdedil po otcovi technický talent a hĺbavosť. Túžbu po lietaní prejavoval už v rodnom Gruzínsku, kde začal stavať svoje prvé modely lietadiel a neskôr sa v tejto záľube stále zdokonaľoval. V roku 1939 absolvoval v Bratislave dvojročnú Obchodnú školu a nastúpil do zamestnania ako úradník na Ústrednom riaditeľstve slovenských elektrární. Jeho snom však ostávalo lietanie. Ako 17-ročný mal už na klzákoch a vetroňoch nalietaných 22 hodín.

Druhá svetová vojna, mníchovský diktát a rozpad Československa znamenali pre Smikovu rodinu obrovský šok. Otto hneď od začiatku uvažoval o úteku na Západ a o účasti v zahraničnom odboji. Stalo sa tak 18. marca 1940, keď sa začala jeho nebezpečná cesta cez Maďarsko, Juhosláviu, Grécko, Libanon a Francúzsko až do Anglicka. Vtedy ešte nikto nemohol tušiť, že z osemnásťročného mladíka sa zakrátko stane jedna z najväčších hviezd československého letectva vo Veľkej Británii.

Otto Smik vstúpil do zahraničnej čs. armády 3. júna 1940 v juhofrancúzskom tábore v Agde, ale po kapitulácii Francúzska už o tri týždne nastúpil na evakuačnú loď Apapa, ktorá ho 7. júla dopravila do Liverpoolu. V RAF začínal od najnižšieho stupienka, v hodnosti vojaka - nováčika ako dôstojnícky sluha. Cieľavedome sa zdokonaľoval v angličtine a športoval. Od 13. marca 1941 nasledoval všeobecný prijímač, od júna kurz leteckej teórie a od 3. septembra do 22. novembra elementárny pilotný výcvik na školských dvojplošníkoch. Značná časť výcviku československých letcov sa z bezpečnostných aj meteorologických dôvodov presunula do Kanady.

Otto Smik skončil intenzívny výcvik v Kanade s posudkom „vynikajúci žiak, nad priemerom“ a v júli 1942 sa odplavil späť do Anglicka. Od 22. mája 1942 už mal na svoj vek nevídanú britskú hodnosť Pilot Officer, pričom v rámci československej armády bol iba desiatnikom. Podľa svedectva rádiotelegrafistu Emila Mikulenku to bolo Smikovi vzhľadom na veľkú rivalitu medzi pilotmi nepríjemné.

Do finálnej, dvojmesačnej bojovej fázy vstúpil Smikov výcvik od 16. októbra 1942 v Rednale pri Shrewsbury. Dňa 5. januára 1943 nastúpil k 312. československej stíhacej peruti, ale už po dvoch dňoch bol preložený k 310. peruti. Smikove obavy, že jeho dôstojnícka hodnosť mu spôsobí iba nepríjemnosti, sa potvrdili. Závistlivci mu tak začali strpčovať život, že radšej odišiel „na vlastnú žiadost“ k britskej jednotke. Svojimi skvelými výkonmi potvrdzoval, že dôstojnícka hodnosť mu patrí zaslúžene.

Najväčšia sláva Smika čakala po prechode k 222. stíhacej peruti v Hornchurche. V ofenzívnych akciách nad okupovanou západnou Európou vynikal nekompromisným vedením boja. V krátkom čase zaznamenal väčšinu svojich víťazstiev.

Úspechy prinášali aj vyznamenania. V neuveriteľne krátkom čase od septembra 1943 do januára 1944 dostal päť Československých vojnových krížov a jednu medailu Za chrabrosť, v novembri 1943 získal dokonca aj britský Záslužný letecký kríž. Svojimi výkonmi sa Otto Smik stal bezkonkurenčne najlepším československým pilotom roka 1943 a všetko nasvedčovalo tomu, že si svoj primát udrží aj v budúcnosti.

Po dokončení operačného turnusu musel podľa predpisov RAF stráviť šesť mesiacov v mimooperačnej službe. Svoj druhý operačný turnus začal 15. marca 1944, keď bol pridelený k 134. čs. krídlu a v rámci neho práve k 310. československej stíhacej peruti, ktorá ho pred rokom zo svojich radov vyštvala. V priebehu operácie Overlord zvýšil svoje skóre o ďalšie tri potvrdené zostrely, z toho jeden v spolupráci. To bol najlepší vtedajší výkon v celom čs. krídle. Smik sám počas jediného štartu zostrelil tri nemecké bezpilotné strely V-1 a stal sa pri ničení tohto druhu zbrane najúspešnejším československým stíhačom. Ukázalo sa však, že to malo byť posledné Smikovo vzdušné víťazstvo.
Za svoje výkony a bojové zásluhy bol Smik 11. júla 1944 povýšený do hodnosti kapitána a vymenovaný za veliteľa B-letky v 312. československej stíhacej peruti. Starší čs. piloti, ktorí lietali už od roku 1930, boli opäť pobúrení, ale velenie RAF na jeho vymenovaní trvalo s tvrdením, že iného pilota podobných kvalít nepoznajú.

Neuveriteľné šťastie prvýkrát opustilo dravého a odvážneho Smika 3. septembra 1944. Československá 312. a 310. peruť bola v ten deň súčasťou sprievodu štvormotorových Halifaxov, ktoré smerovali na letisko Soesterberg. Na spiatočnej ceste temperamentný Smik, nezvyknutý zaháľať, zaútočil so svojou štvoricou na letisko Gilze Rijen, kde zbadal lákavú korisť - asi tridsať zamaskovaných bombardovacích Junkersov. V okamihu, keď sa spúšťal k útoku, začala prudko a presne páliť nepriateľská protiletecká obrana. Smik síce dva Junkersy zapálil, ale sám dostal tri zásahy a po neúspešnom pokuse o zoskok padákom pristál „na brucho“ pri obci Prinsebeek. Pomocou holandského odboja sa mu podarilo prejsť nemecké línie a 29. októbra 1944 ho americká Dakota dopravila z Antverp naspäť do Anglicka.

Už 13. novembra 1944 bol povýšený do hodnosti Squadron Leader a vymenovaný za veliteľa britskej 127. stíhacej perute, operujúcej na kontinente. Stal sa tak v poradí tretím československým dôstojníkom na takomto poste v britskom letectve. Činnosť jeho jednotky pozostávala predovšetkým z priamej leteckej podpory britských pozemných jednotiek na bojiskách v Holandsku. Smik vo svojej novej funkcii pôsobil púhe dva týždne. Dňa 28. novembra bol totiž pri útoku na železničnú stanicu Zwolle znovu zostrelený a už sa viac nevrátil.

Roku 1946 bol in memoriam povýšený na nadporučíka a v roku 1991 na plukovníka. V roku 1995, po vzniku samostatného Slovenska, bol povýšený na generálmajora in memoriam.

Smikovo telo bolo najprv pochované v Kranenburgu s tým, že ide o „neznámeho Angličana“. Po oslobodení ho omylom identifikovali ako Belgičana L.J.M. Taymansa, ten však v skutočnosti pilotoval druhý zostrelený stroj, ktorý bol až do roku 1965 zakrytý bahnom vo vodnej priekope na mieste dopadu. Až keď lietadlo vytiahli a identifikovali telo skutočného Taymansa, celá záhada sa vysvetlila.

Smikove telesné pozostatky, teraz už pod pravým menom, boli prevezené z Bruselu na vojenský cintorín v belgickom Gente a odtiaľ po ďalších takmer tridsiatich rokoch na žiadosť slovenských orgánov vojenským špeciálom do Bratislavy, kde už našli definitívny pokoj na cintoríne v Slávičom údolí. Na mieste smrteľného pádu pri farme Bloksteeg má hrdina od marca 1992 pamätnú tabuľu a je po ňom pomenovaná aj jedna z ulíc vo Zwolle.

zdroj

www.obroda.sk

(c) Osobnosti.sk - všetky práva vyhradené. Reprodukovanie akýchkoľvek častí uvedených v tomto životopise na iné ako nekomerčné účely je možné len po predchádzajúcom súhlase realizátora projektu Osobnosti.sk.