1939 Gymnázium M. R. Štefánika, Nové Mesto nad Váhom
1944 Evanjelická bohoslovecká fakulta, Bratislava
Filozofická fakulta, UK, Bratislava

Rudolf Macúch pochádzal z chudobnej, nábožensky založenej rodiny. V škole patril medzi nadaných žiakov s fenomenálnou pamäťou na jazyky. V prvom ročníku gymnázia sa plynule dohovoril nemecky a maďarsky. Denne navštevoval Gymnázium M.R. Štefánika v Novom Meste nad Váhom, pri chôdzi sa učil slovíčka. Maturoval v roku 1939.
Veľký vplyv mal na neho miestny evanjelický farár Juraj Struhárik, preto sa rozhodol pre štúdium teológie na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Popri štúdiu doučoval Rudolf Macúch študentov v bohatých rodinách latinčinu a nemčinu. Vysokoškolské štúdium ukončil v roku 1944 a bol vysvätený za evanjelického kňaza.
Ako kaplán pôsobil v cirkevných zboroch v Betliari, Uhrovci, Trenčíne, Krajnom, kde ho zastihlo aj SNP.
Počas štúdia pracoval ako asistent profesora Dr. Jána Bakoša, ktorý viedol starozákonnú katedru a vyučoval hebrejčinu. V roku 1946 založil katedru semistiky a navrhol Rudolfovi Macúchovi, aby sa venoval semitskej teológii. Na FF UK vyučoval Rudolf Macúch aramejčinu, arabčinu a islam. Neskôr odišiel do Paríža, kde v rokoch 1945 - 1947 študoval arabistiku.
Na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave predložil dizertačnú prácu na tému „Slovanské mená a výrazy v arabskej geografii“. Po rigoróznych skúškach v roku 1948 promoval. Stal sa asistentom prof. Bakoša. Preložil do slovenčiny Korán, ktorý však doposiaľ zostal v rukopise. V roku1949 odišiel do Iránu a keď bol vyzvaný, aby sa v rámci politickej izolácie vrátil domov, odišiel z talianskeho prístavu, preoblečený za kuriča a dal prednosť exilu. V Teheráne sa spoznal so svojou budúcou manželkou Irandocht, ktorá mu pomohla začleniť sa do verejného života. Po piatich rokoch pobytu a výučby latinčiny a francúzštiny pôsobil na miestnej univerzite ako profesor.
V roku 1950 mu vyšla vo vlasti kniha „Islam a kresťanstvo“. V roku 1952 sa stal iránskym štátnym občanom. V krátkom čase sa naučil po perzsky a v tomto jazyku napísal „Zarathrustov vlyv na židovstvo a kresťanstvo“. Táto kniha vzbudila pozornosť akademických kruhov a otvorila mu brány univerzity v Teheráne. Prebádal jazyk a literatúru starobylej gnostickej sekty Mandejcov, ktorej pôvodná kultúra pretrvala dodnes.
V roku 1952 odišiel Rudolf Macúch s rodinou do Oxfordu, kde spolupracoval s bádateľkou E. S. Dowerovou na zostavovaní „Mandejsko-anglického slovníka“ (vyšiel v roku 1963). V roku 1965 mu vyšla „Príručka klasickej a modernej mandejčiny“ (Berlín). Medzitým krátko pôsobil ako evanjelický farár v USA a v Kanade. V rokoch 1963 - 1988 bol profesorom na na berlínskej Freie Universität v Berlíne, kde sa venoval arabistike, semitológii a samaritanistike. Vydal gramatiku samaritánskej hebrejčiny a samaritánskej aramejčiny. Okrem toho skúmal aj novosýrsky jazyk. Na berlínskej univerzite pôsobil ako profesor až do smrti.
Odborné publikácie Rudolfa Macúcha sa dotýkali teológie, vzťahov kresťanstva a islamu, mandejského jazyka a textov, samaritánskeho a novosýrskeho jazyka. Napísal početné práce týkajúce sa iranistiky v arabskom a perzskom jazyku, nemecké štúdie o kresťanstve pri Červenom mori a gnosticizme, o gréckych termínoch používaných v arabských vedeckých textoch...
Za svoju prácu a zásluhy bol poctený členstvom vo viacerých učených společnostiach a patril k prominentným prednášajúcim na všetkých významnejších semitologických sympóziách.
Niekoľko rokov pred smrťou sa mu splnila veľká túžba - navštívil rodné Bzince pod Javorinou (okres Nové Mesto nad Váhom). Zomrel 24. júla 1993 v Berlíne, kde je aj pochovaný. S manželkou vychoval dcéru Máriu, ktorá je vysokoškolskou pedagogičkou a ide v šľapajach otca.

Prierez kariéry:

1943 – 1945 pastoračná činnosť v Uhrovci
1945 – 1949 asistent v Semitskom seminári na FF UK (u prof. J. Bakoša)
1945 – 1947 študijný pobyt v Paríži (štúdium arabštiny, arabskej geografickej literatúry)
1948 titul PhDr. na FF UK, Bratislava
1949 odchod do Teheránu
1954 menovaný profesorom na Teheránskej univerzite
1956 – 1958 pracovný pobyt v Oxforde
1963 – 1988 vedúci Ústavu pre semitológiu a arabistiku (Institut für Semitistik und Arabistik), Frei Universität, Berlín

tvorba

1948 Slovanské mená a výrazy u arabských geografov, Phil. Dissertatio, Universitas Comeniana, Bratislava
1950 Islám a kresťanstvo. Historické kultúrno-náboženské štúdie o isláme, Tranoscius, Liptovský Mikuláš; (spoluautor E. S. Drower)
1963 A Mandaic Dictionary, Oxford
1965 Handbook of Classical and Modern Mandaic, W. de Gruyter, Berlin
1969 Grammatik des samaritanischen Hebräisch (Studia Samaritana I), Berlin
1974 Neusyrische Chrestomathie (Porta Linguarum Orientalium, N. S. XIII), Wiesbaden; (spoluautor E. Panoussi)
1976 Geschichte der spät-und neusyrischen Literatur, Berlin
1976 Zur Sprache und Literatur der Mandäer, mit Beitragen von K. Rudolph und E. Segelberg (Studia Mandaica I), Berlin; (spoluautor)
1982 Grammatik des samaritanischen Aramäisch (Studia Samaritana IV), Berlin
1989 Neumandäische Chrestomathie mit grammatischer Skizze, kommentierter Übersetzung und Glossar (Porta Linguarum Orientalium, N. S. XVIII), Wiesbaden; (spoluautor Klaus Boekels)
1993 Neumandäische Texte im Dialekt von Ahwáz, Wiesbaden; (spoluautor Guido Dankwarth)