1925 - 1933 Reálne gymnázium Bratislava
1934 Pedagogická akadémia Bratislava
1934 - 1937 Súkromné štúdium spevu u prof. Josefa Egema
1937 - 1938 Neues Wiener Konservatorium (prof Anna Schönwladová)

Mária Kišonová-Hubová sa narodila v roku 1915 v Lábe na Záhorí v učiteľskej rodine. Základnú školu vychodila v Zohore, kam sa jej rodičia presťahovali, keď mala päť rokov. Reálne gymnázium navštevovala v Bratislave na Grösslingovej ulici. Po maturite (1933) si doplnila vzdelanie ročným štúdiom na Pedagogickej akadémii v Bratislave. Niekoľko rokov učila na literných školách v Ivanke pri Dunaji a v bratislavskej Trnávke, no zároveň v rokoch 1934 - 1937 študovala spev u známeho vokálneho pedagóga Josefa Egema a neskôr u Anny Schönwladovej na Konzervatóriu Neues Wiener vo Viedni. Na základe úspešného absolventského vystúpenia vo viedenskom Konzerthause dostala ponuky z viacerých rakúskych a nemeckých operných domov, no vzhľadom na vtedajší politický a spoločenský vývoj sa vrátila do Bratislavy.
Pôvodným povolaním bola Mária Kišonová-Hubová učiteľka, toto povolanie vykonávala v rokoch 1934 - 1938, potom nastúpila do Slovenského národného divadla. Ako sólistka jeho Opery tu pôsobila do roku 1978. Medzitým však v rokoch 1946 - 1947 vystupovala vo Veľkej opere v Prahe a v rokoch 1951 - 1955 bola pedagogičkou na VŠMU v Bratislave. K učiteľskému povolaniu na vysokej škole sa vrátila aj po roku 1972.
Mária Kišonová-Hubová je považovaná za jednu zo zakladateľských osobností slovenského interpretačného umenia.
Jej umelecká dráha sa začínala v operete, kde debutovala postavou Ľubice v operete Gejzu Dusíka na scéne SND v roku 1938 (Keď rozkvitne máj). Po úspechu v tejto role dostala trvalé angažmán v SND. Jej mäkký lyrický soprán, precítené podanie a pôsobivý javiskový zjav jej umožňovali ľahko zvládnuť oblasť operety aj oblasť lyrického koloratúrneho operného odboru. Pre mladú umelkyňu sa začal bohatý a zaujímavý operný i súkromný život. V roku 1941 sa vydala za popredného člena Činohry SND Mikuláša Hubu.
Umelecký život Márie Kišonovej-Hubovej bol v rokoch 1938 - 1978 bohatý na udalosti a prácu. V rozmedzí štyridsiatich rokov aktívnej sólistickej dráhy bola iba krátko mimo svojej domovskej scény - Opery SND.
Do roku 1945 spievala striedavo v operetách i v operách. Po návrate na bratislavskú opernú scénu v roku 1947 bolo jej spevácke umenie vykryštalizované, suverénne zvládla najťažšie partie rôznych štýlových kompozičných oblastí. Technická suverenita, osobitá farebnosť hlasu, no predovšetkým vysoká kultúra vokáleho prejavu jej nadlho zaručili prvenstvo v oblasti lyrického sopránu. Počas kariéry vytvorila 70 titulných operných úloh. Mnohé postavy naštudovala v troch, dokonca aj v štyroch inscenáciách. Speváckou devízou Márie Kišonovej-Hubovej bol bezpochybne technicky vedený strieborný soprán, s bohatými dynamickými možnosťami a neomylným štýlovým cítením. Jej umenie dotváralo herecké nadanie, kultivovanosť prejavu, javisková noblesa a pôvabný ženský zjav. So sebe vlastnou muzikalitou a ľahkosťou naštudovala v Opere SND už svoju prvú veľkú opernú postavu – Máriu v Donizettiho Dcére pluku a potom ďalšie náročné postavy: Norinu v Donovi Pasqualovi, Philinu v opere Mignon, Elvíru v Donovi Giovannim, Violettu v Traviate, Gildu v Rigolettovi, Rosinu v Barbierovi zo Sevilly, či Liu v Turandot.
Azda s najvaším ohlasom sa stretla jej Musetta v Bohéme, ktorú od roku 1939 predviedla v štyroch inscenáciách. Koketnosť, šarm, vokálna výstižnosť a ľahkosť tónu, ale aj vrúcnosť boli vlastnosťami, ktorými obdarovala rolu, za ktorú si vyslúžila prívlastok „európska Musetta“. S lyrickou, vytúženou Mimi sa na javisku síce stretla až neskôr, no zožala s ňou rovnako veľký úspech.
V komických a koketných úlohách uplatnila Mária Kišonová-Hubová okrem spevu najmä ženský šarm, v lyrických partoch vynikla jej hlboká emocionalita, inteligencia a javiskový talent s neomylnou intuíciou. Vlastnosti svojho ušľachtilého, štýlovo vybrúseného lyrického sopránu zúročila v rade mozartovských rolí: v krehkej Pamine v Čarovnej flaute, v rozmarnej Blonde v Únose zo serailu, vo vokálne i psychologicky náročnom parte Donny Elvíry v Donovi Giovannim, v šantivej i láskou očarenej Zuzanke vo Figarovej svadbe a v poslednej role svojej kariéry v SND – kontemplatívnej, vznešenej, ženské čaro stále vyžarujúcej Grófke v tom istom Mozartovom diele.
K univerzálnosti talentu umelkyne treba pripočítaj aj rad úloh českého a slovanského repertoáru, ktoré naštudovala v spolupráci s významnými českými dirigentmi i režisérmi (Barča v Hubičke, Karolína v Dvoch vdovách, Jitka v Daliborovi, snivá Rusalka i bodrá, no zároveň citlivá Marienka v Predanej neveste, šantivý Lišiak Zlatohlávok v Janáčkvej Líške Bystrouške, Jaroslava z Borodinovho Kniežaťa Igora či zasnená Tatiana v Eugenovi Oneginovi).
Pre slovenskú operu odviedla Mária Kišonová-Hubová kus práce v dielach Cikkera, Holoubka, Moyzesa a zvlášť Suchoňa. Jej Ľutomíra zo Svätopluka bola veľkou charakterovou postavou heroíny s negatívnym nábojom. Zvláštnu kapitolu jej umeleckého hľadania tvoria hudobne i charakterovo kontrastné postavy Mélisandy v Debussyho Pelléovi a Mélisande, Giulietty v Offenbachových Hoffmannových rozprávach, Alžbety vo Wagnerovom Tannhäuserovi, Opernej primadony v Hindemithovom Cardillarcovi či Lady Billowsovej v Brittenovom Albertovi Herringovi... Počas kariéry absolvovala doma i v cudzine rad vystúpení ako sólistka veľkých koncertných domov. V roku 1965 bola práca Márie Kišonovej-Hubovej ocenená titulom zaslúžilá umelkyňa.V roku 1968 jej udelili titul národná umelkyňa. Patril jej do konca života za prácu, ktorú vykonala v prospech slovenskej kultúry.
V komornom speve zanechala vynikajúca sopranistka autogram v piesňach Dezidera Kardoša, Alexandra Myozesa, Šimona Jurovského, Ladislava Holoubka a najmä Mikuláša Schneidera-Trnavského, s ktorého legendárnymi Ružičkami zaznel jej hlas i pri poslednej rozlúčke s umelkyňou na javisku historickej budovy SND 17. augusta 2004.
V rozhlase naspievala Mária Kišonová-Hubová početné operné árie zo svojho repertoáru, Marcelinu vo Fideliovi (1954), Blondu v Únose zo serailu (1955). Na gramofónové platne nahrala operné árie a piesňovú tvorbu (profilová gramofónová platňa, Opus 1972).
Pre vokálny dorast vykonala profesorka Hubová veľa práce od polovice 70. rokov ako vokálna pedagogička (1975 – 1983), vysokoškolská profesorka (1978) i vedúca Katedry operného a koncertného spevu (od roku 1979) na VŠMU. Bola dlhoročnou predsedníčkou poroty Speváckej súťaže Mikuláša Schneidera-Trnavského v Trnave.
S jej osobnosťou bola spojená aj činnosť v Kruhu priateľov hudby, kde bola viac rokov predsedníčkou celoslovenskej Rady Kruhov. Pre ctiteľov operného umenia bola zasa váženou predsedníčkou Kruhu priateľov Opery SND.
Profesorka Mária Kišonová-Hubová vyžarovala do konca života pozitívnu vnútornú energiu, láskavosť, záujem o veci verejné, kultivovanosť a noblesu. Bola veľkou dámou slovenskej opery a taká zostane aj v histórii slovenskej opery.

Priebeh kariéry:

1934 - 1937 učiteľka
1938 - 1943 SND
1945 - 1946 SND
1946 - 1947 Divadlo 5. května Praha
1947 - 1978 SND
1975 - 1984 pedagogička na VŠMU

Ocenenia:

1955 Za vynikajúcu prácu
1960 Za zásluhy o výstavbu
1965 titul Zaslúžilá umelkyňa
1967 Cena Zväzu slovenských divadelných umelcov za vytvorenie postavy Lady Billowsovej v Brittenovej opere Albert Herring
1968 titul národná umelkyňa

tvorba

Postavy v operách a operetách (výber):

1938 Markíza de Pompadour (Markíza de Pompadour)
1939, 1942 Líza (Zem úsmevov)
1939 Sylvia (Modrá ruža)
1939, 1948, 1959 Mimi (Bohéma)
1939, 1954 Norina (Don Pasquale)
1940, 1956, 1961 Donna Elvíra (Don Giovanni)
1941 Bellarosa (Bellarosa)
1940, 1945, 1951 Gilda (Rigoletto)
1941, 1948, 1955 Violetta Valéry (Traviata)
1941, 1951 Rosina (Barbier zo Sevilly)
1942 Liu (Turandot)
1943 Edita (Osudný valčík)
1946, 1954 Micaela (Carmen)
1946 Karolína (Dve vdovy)
1948, 1956 Margaréta (Faust a Margaréta)
1949, 1961 Pamina (Čarovná flauta)
1950 Blonda (Únos zo serailu)
1951 Marcelina
1951 Terinka (Jakobín)
1952, 1963 Tatiana (Eugen Onegin)
1952, 1962 Jaroslava (Knieža Igor)
1953 Marienka (Predaná nevesta)
1953 Barča (Hubička)
1953 Rusalka (Rusalka)
1954 Zuza (Juro Jánošík)
1955, 1971 Zuzanka a Grófka (Figarova svatba)
1956 Natália (V búrke)
1957 Jitka (Dalibor)
1957 Katka (Beg Bajazid)
1958 Lišiaka Zlatohlávka (Líška Bystrouška)
1958 Mélisanda (Pelléas a Mélisanda)
1960, 1970, 1972 Ľutomíra (Svätopluk)
1960 Zuza Meliška (Rodina)
1961 Oľga (Príbeh ozajstného človeka)
1963 Guilietta (Hoffmannove poviedky)
1964 Líza (Piková dáma)
1964 Operná primadona (Cardillac)
1966 Lady Villowsová (Albert Herring)
1976 Žena (Udatný kráľ)