1926 České vysoké učení technické, Praha, odbor: stavebné inžinierstvo

Akademik Oto Dub bol zakladateľom a prvým riaditeľom Ústavu hydrológie SAV. Jeho životná cesta by mohla byť známe klišé „chudobného chlapca, ktorý sa preslávil“, ale odlíšila sa od neho predsa len nezvyčajným smerom.
Syn z chudobnej rodiny klampiara v Uhlířských Janoviciach síce prišiel do veľkého mesta pražského a úspešne absolvoval štúdium stavebného inžinierstva na Českom vysokom učení technickom, ale zakrátko potom opustil pohodlné úradnícke miesto na Ministerstve verejných prác, zaručujúce pragmatickú kariéru a v roku 1929 sa rozhodol pôsobiť na Slovensku, v Hydrografickom oddelení Krajinského úradu v Bratislave. Jeho rozhodnutie určovali najmä tri okruhy činností. Slovensko poskytovalo oveľa viac možností pre prax aj odborný rast takmer v každej sfére, v hydrológii zvlášť.
V prvom období svojej praxe až do krízových rokov 1939 a 1940 sa v odbornej sfére Oto Dub výraznejšie neprejavil, lepšie povedané, nemohol sa prejaviť. Zodpovedalo to vtedajším zvyklostiam, že všetky zásadnejšie posudky, štúdie podpisoval a na vyššie miesta nasmeroval prednosta hydrografického oddelenia a potom ešte prechádzali sitom sekčných šéfov, technických radcov a vládnych radcov. O uznaní jeho schopností svedčí však to, že keď v pomníchovskom období zostal na Slovensku, bol v roku 1940 poverený vedením novoutvoreného Štátneho hydrologického a meteorologického ústavu. Skôr ako mohol svoje schopnosti rozvinúť, nastali preňho roky ťažkých skúšok. Oto Dub bol zatknutý a uväznený v Ilave od septembra 1941. V jeseni 1944 sa mu podarilo z väzenia utiecť a začlenil sa do sovietskeho partizánskeho oddielu Zarubežnyj. Do Bratislavy sa vrátil v apríli 1945.
Po týchto udalostiach krátko pôsobil v prezídiu novovytváraného Povereníctva techniky, ale čoskoro sa vrátil k hydrológii, zreorganizovanej na Štátny hydrologický ústav. Z odboru meteorológie tiež vznikol samostatný Štátny meteorologický ústav. Pre Ota Duba nastáva v povojnových rokoch obdobie vrcholnej aktivity. Rýchlo obnovil činnosť pôvodného ústavu, ktorý pri prechode frontu cez Bratislavu vyhorel. V krátkom čase bola obnovená aj sieť vodomerných staníc, vojnovými udalosťami na 80% zničená. Popri tejto náročnej riadiacej činnosti Oto Dub publikuje už v roku 1947 štyri štúdie, ktoré významne pomohli inžinierskej praxi – Medze kritických krátkodobých dažďov (Meteorologické zprávy), Vodnosť slovenských riek a ich klasifikácia podľa zásad matematickej štatistiky (Štúdie ŠHÚ), Režim veľkých vôd na malých tokoch (Štúdie ŠHÚ) a prekvapujúcou novinkou bol Všeobecný vodohospodársky plán, ako podklad pre plánovanie priemyselných podnikov na Slovensku (Štúdie ŠHÚ). Poslednou z uvedených publikácií dal zásady nielen pre plánovité rozmiestňovanie priemyselných podnikov, ale položil základy vodohospodárskeho plánovania v širšom rozsahu, čo bolo neskôr využité pri zriaďovaní Vodohospodárskej kancelárie Povereníctva techniky, ktorá sa stala garantom vypracovania Štátneho vodohospodárskeho plánu Slovenska. Tieto zásady sa uplatnili v celoštátnom meradle a podobná kancelária bola vytvorená aj pre české kraje. Po mimoriadne suchom období v rokoch 1947 – 1949 sa Oto Dub operatívne rozhodol pre riešenie problematiky merania a vyhodnocovania výparu (Výpar, jeho plošné a časové rozdelenie na Slovensku/Meteorologické zprávy, 1949), čím dal základ dovtedy zanedbávanému štúdiu podstatnej zložky vodnej bilancie povodní. Všetkou touto činnosťou vytvoril pre slovenskú hydrológiu vedúce miesto aj v rozsahu celoštátnom a stal sa uznávaným odborníkom. Priebežne začal tiež uskutočňovať svoju ideu regionalizácie hydrologických poznatkov do krajiny a trojstupňovej organizácie hydrologickej činnosti. Vlastná hydrologická služba, čiže zber a spracovanie údajov, mali byť organizačnou súčasťou nových orgánov štátnej moci, teda technických odborov pri národných výboroch. Táto dislokácia mala pri správnom personálnom a technickom vybavení zabezpečiť podstatne lepšiu operatívnosť hydrologicej služby, najmä pri mimoriadnych situáciách (napr. povodne). Odborným centrom pre jednotné usmerňovanie hydrologických aktivít, čiže prevádzkovou výskumnou základňou širšieho dosahu (hydrológia, hydrotechnické stavby, chemizmus a biológia vôd, vodné hospodárstvo) sa mal stať Výskumný ústav vodohospodársky. Základný výskum malo prevziať pracovisko Slovenskej akadémie vied. Zabezpečenie regionalizácie hydrologických údajov, čiže plošnej extrapolácie hydrologických poznatkov na príbuzné regióny systému krajiny, bolo plne v rukách Ota Duba, a preto ju úspešne zvládol.
Riešenie trojstupňovej organizácie hydrologickej činnosti (služba-prevádzkový výskum-základný výskum), ku ktorému Oto Dub pristúpil a ďalej ho rozpracovával už od roku 1948, bolo závislé na viacerých rezortoch, na pochopení podstaty veci a na patričnom personálnom i technickom zabezpečení. V tomto smere sa dosiahol iba čiastočný úspech, a to najmä tam, kde autor idey mohol priamo spolupracovať s príslušným rezortom. Úspešne boli do života zavedené a dosiaľ sú činné Výskumný ústav vodného hospodárstva (od roku 1951) a Ústav hydrológie SAV (od roku 1953 ako Vodohospodárske laboratórium SAV, od roku 1963 ako Ústav hydrológie a hydrauliky SAV a od roku 1993 pod uvedeným názvom), ktoré Oto Dub v prvých rokoch ich činnosti priamo riadil.
Vedecká erudícia a bohaté skúsenosti z praxe nasmerovali Ota Duba k pedagogickej a publikačnej činnosti, najprv na Slovenskej vysokej škole technickej, neskôr aj na Komenského univerzite a do vrcholných vedeckých inštitúcií Československej a Slovenskej akadémie vied. Od roku 1947 prednášal na Fakulte inžinierskeho staviteľstva SVŠT, v roku 1951 získal titul Doktora technických vied a bol menovaný riadnym profesorom Stavebnej fakulty SVŠT, v roku 1953 opúšťa riaditeľské miesto na Výskumnom ústave vodohospodárskom a trvale pôsobí na Slovenskej vysokej škole technickej ako dekan Stavebnej fakulty (1952 – 1956) a vedúci Katedry hydromeliorácií (1953 – 1968). V tomto období vrcholí aj jeho publikačná činnosť. V roku 1953 mu bola vydaná Limnológia (Hydrológia jazier a barín), o rok neskôr Všeobecná hydrológia Slovenska a v roku 1957 celoštátna učebnica Hydrológia, hydrografia, hydrometria.
Na pôde Slovenskej akadémie vied pôsobil akademik Oto Dub vo viacerých pozíciách. V roku 1953 založil Vodohospodárske laboratórium SAV (od roku 1963 Ústav hydrológie a hydrauliky SAV), kde 10 rokov zastával funkciu riaditeľa a súčasne uviedol do života celoštátny profesionálny Vodohospodársky časopis a jeho vedeckým redaktorom bol až do roku 1979. V roku 1953 bol zvolený za člena korešpondenta SAV, v roku 1955 sa stáva akademikom SAV, v roku 1956 mu bol udelený titul doktora vied (DrSc.) a v roku 1961 bol zvolený za člena korešpondenta ČSAV. V roku 1972 sa stal akademikom ČSAV. V rokoch 1958 – 1965 bol členom Predsedníctva SAV, z toho v rokoch 1958 – 1961 vo funkcii I. podpredsedu SAV.
Vedecké ohodnotenie Ota Duba dokumentujú viaceré ocenenia: Zlatá medaila ČSAV a Zlatá medaila SAV „Za zásluhy o vedu a ľudstvo“, Zlatá čestná plaketa ČSAV St. Bechyně „Za zásluhy v technických vedách“, Zlatá medaila Slovenskej vysokej školy technickej. V roku 1955 bol jeho prínos k rozvoju vedy ohodnotený Štátnou cenou Klementa Gottwalda. Za celoživotnú politickú a vedeckú činnosť mu bol v roku 1962 prepožičaný Rad práce a v roku 1972 Rad republiky.
Na medzinárodnom parkete bol Oto Dub uznávaným odborníkom pri mnohých rokovaniach, prednáškach na konferenciách Dunajských štátov a na sympóziách Medzinárodnej asociácie pre vedeckú hydrológiu. Keď v roku 1964 UNESCO vyhlásilo celosvetový program desaťročnej spolupráce hydrológov – Medzinárodnú hydrologickú dekádu a po nej časove neobmedzený Medzinárodný hydrologický program, zvolili si českí a slovenskí hydrológovia za svojho reprezentanta do Koordiančnej rady UNESCO pre MHD a za predsedu Československého výboru pre hydrológiu Ota Duba, ktorý bol aj riaditeľom prvých ročníkov Medzinárodných hydrologických kurzov UNESCO, organizovaných pre rozvojové krajiny v Československu. Funkciu predsedu Československého výboru pre hydrológiu plnil až do sklonku svojho života, aj keď sa v neskoršom veku zahraničných rokovaní nezúčastňoval, ale obmedzil sa na prípravu a usmernenie československých zástupcov pre medzinárodné rokovania.
Oto Dub zostal aj napriek pokročilému veku naďalej činný ako pedagóg, konzultant, predseda vrcholných vedeckých komisií. Bol v stálom kontakte s hydrologickými pracoviskami, zaujímal sa o odborný rast mladej generácie a v mnohom smere bol aj mimo školy vždy ochotným poradcom, usmerňovateľom. Kedysi začínajúci hydrológ-samochodec sa stal vyhľadávaným a uctievaným odborníkom pre celú generáciu hydrológov a vodohospodárov. V tejto bohatej aktivite sa dožil vysokého veku. Jeho život ukončila choroba 1. októbra 1979.

Ocenenia:
Zlatá medaila ČSAV a Zlatá medaila SAV „Za zásluhy o vedu a ľudstvo“
Zlatá čestná plaketa ČSAV St. Bechyně „Za zásluhy v technických vedách“
Zlatá medaila Slovenskej vysokej školy technickej
Rad Slovenského národného povstania I. triedy, 1954
Štátna cena Klementa Gottwalda, 1955

tvorba

* 1947
Medze kritických krátkodobých dažďov (Meteorologické zprávy)

Vodnosť slovenských riek a ich klasifikácia podľa zásad matematickej štatistiky (Štúdie ŠHÚ)

Režim veľkých vôd na malých tokoch (Štúdie ŠHÚ)

Všeobecný vodohospodársky plán, ako podklad pre plánovanie priemyselných podnikov na Slovensku (Štúdie ŠHÚ)

* 1949
Výpar, jeho plošné a časové rozdelenie na Slovensku (Meteorologické zprávy)

* 1953
Limnológia (Hydrológia jazier a barín)

* 1954
Všeobecná hydrológia Slovenska

* 1957
Hydrológia, hydrografia, hydrometria

turistika, horolezectvo