Aby všetci boli jedno.

1923 gymnázium v Prešove
Gréckokatolícka teologická akadémia, Prešov
1940 štúdium teológie na Karlovej univerzite, Praha

Biskup ThDr. Vasiľ Hopko nesporne patrí k veľkým osobnostiam Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku. Bol gréckokatolíckym pomocným biskupom v Prešove a titulárnym biskupom midilenským.
Narodil sa 21. apríla 1904 v Hrabskom, neďaleko Bardejova. Jeho rodičia, Vasiľ a Anna (rod. Petrenková) boli jednoduchými roľníkmi. Pokrstený bol v rodisku 24. apríla 1904. Otec zastával aj funkciu zvonára a pri zvonení ho usmrtil blesk. Matka pre veľkú chudobu odišla za prácou do Ameriky. Ako sedemročného vzal Vasiľa Hopka k sebe matkin brat - gréckokatolícky kňaz Demeter Petrenko, ktorý pôsobil vo farnostiach Oľšavica a neskôr Blažov.
Základné vzdelanie získal Vasiľ Hopko v Bardejove a gymnázium absolvoval v Prešove. Po maturite v roku 1923 vstúpil do kňazského seminára, kde bol vynikajúcim študentom a vzorným bohoslovcom. Teologické štúdiá absolvoval na Gréckokatolíckej teologickej akadémii v Prešove. Za kňaza bol vysvätený 3. februára 1929 v Prešove biskupom Gojdičom. Následne bol ustanovený za administrátora farnosti Pakostov.
Po kňazskej vysviacke a potom, čo bola erigovaná farnosť v Prahe, biskup P. P. Gojdič, OSBM, menoval Vasiľa Hopka za jej prvého farára. Bol poverený pôsobiť medzi gréckokatolíkmi v Prahe a pomôcť organizovať farnosť. Jeho pôsobenie bolo mnohoraké: venoval sa mládeži, robotníkom, študentom, nezamestnaným, sirotám. Založil Spolok gréckokatolíkov - študentov a Zväz gréckokatolíckej mládeže. Po 22 rokoch odlúčenia sa stretol so svojou matkou, ktorá prišla z Ameriky. Prispieval aj do mnohých časopisov článkami týkajúcimi sa problematiky viery a národností. Zároveň študoval ďalej teológiu na Karlovej univerzite. Štúdiá ukončil doktorátom v roku 1940 v Bratislave. Svojou záslužnou prácou prispel k založeniu pražskej gréckokatolíckej farnosti v roku 1933 a Svätá Stolica to potvrdila v nasledujúcom roku. Známe bolo Hopkovo úsilie o "zjednocovanie veriacich": "Neprišiel som ani pre Rusov, ani pre Ukrajincov, ani pre Rusínov, ale pre gréckokatolíkov."

Účinkovanie v Prešove

Vasiľ Hopko zastával funkciu pražského farára od septembra 1936. Za záslužné pôsobenie dostal titul Monsignor. Biskup Gojdič ho potom menoval do Prešova za špirituála. Táto práca ho napĺňala a veľmi tešila. V roku 1937 bol menovaný za konzistoriálneho konzultora. Neskôr, v roku 1943, za profesora pastorálnej a morálnej teológie na Vysokej škole bohosloveckej v Prešove. V tom čase sa stal aj redaktorom časopisu Blahovistnik, do ktorého pravidelne prispieval duchovnými článkami. Napísal aj dielo Greko-katoličeskaja Cerkov.
Predvídanie politických zmien v republike, ako aj množstvo povinností, viedli biskupa Gojdiča k tomu, aby požiadal Svätú Stolicu v Ríme o pomocného biskupa. A práve ThDr. Vasiľ Hopko bol menovaný za pomocného biskupa prešovského a titulárneho biskupa midilského, a to bulou pápeža Pia XII. zo dňa 2. januára 1947. Biskupská konsekrácia sa udiala 11. mája 1947 v prešovskej katedrále. Hlavným svätiteľom bol biskup Pavol Gojdič, OSBM.
Po svojom menovaní oslovil pomocný biskup veriacich listom: "Všetci musíme byť preniknutí bratskou láskou!", čo sám napĺňal svojím životom. Podriaďoval sa všetkým nariadeniam svojho predstaveného biskupa Pavla Gojdiča a na ich splnenie vynaložil všetky svoje sily a duchovné dary. Nasledoval ho dôstojne a hrdinsky.
Biskup Hopko sa takto stal pravou rukou biskupa Gojdiča a bol mu veľmi nápomocný. Často pri vizitáciách farností napomínal a povzbudzoval veriacich k plneniu svojich náboženských povinností a začal pripravovať veriacich aj na ťažké chvíle, ktoré nastali, keď komunisti v roku 1948 uchopili moc do svojich rúk. Útlak proti gréckokatolíkom vyvrcholil tzv. "Prešovským soborom" 28. apríla 1950, Gréckokatolícka cirkev bola postavená mimo zákon a tak pre sídelného, ako aj pomocného biskupa sa začala krížová cesta mnohými väznicami.
Po "Sobore" nasledovali počiatočné internácie v Prešove, Báči, Hlohovci a väzenie v Ruzyni. Tu prežil na samotke 122 dní, kde ťažko trpel. Jedinou jeho stravou bol kúsok chleba a pohár vody. Sám biskup píše: "Modlil som sa, aby som mal silu a zostal verný Katolíckej cirkvi."
24. októbra 1957 bol odsúdený Štátnym súdom v Bratislave na 15 rokov väzenia za protištátnu činnosť, zločiny velezrady a vyzvedačstva. Okrem odňatia slobody znel rozsudok aj na peňažný trest 20 000 Kčs, stratu čestných občianskych práv na 10 rokov a prepadnutie celého majetku. Celkove dvadsaťjedenkrát ho prevážali z väzenia do väzenia (Leopoldov, Ilava, Valdice, Ruzyňov, Mírov). Zlé väzenské zaobchádzanie mu spôsobilo trvalé zdravotné následky. Kvôli tomu ho v roku 1963 prepustili z väzenia a bol umiestnený do Domova dôchodcov v Oseku, avšak zostal pod policajným dozorom.
Po spoločensko-politických zmenách v súvislosti s "Pražskou jarou" bola vládnym nariadením č. 70/1968 dňa 13. júna 1968 obnovená činnosť Gréckokatolíckej cirkvi v Československu. Biskup Vasiľ Hopko sa aktívne zúčastňoval obnovy cirkvi. Normalizovaný komunistický režim však nedovolil Hopkovi vykonávať administráciu Prešovskej eparchie. Druhého apríla 1969 bol menovaný za svätiaceho biskupa. Aj toto poslanie vykonával zodpovedne, napriek veku a narušenému zdraviu. Posilňoval veriacich, konsekroval kňazov ako dobrý pastier, zachovávajúc jemu zverenú úlohu. Zomrel 23. júla 1976 v Prešove. Pochovaný bol 28. júla a jeho ostatky boli uložené v krypte prešovskej katedrály. Počas exhumácie bola v jeho telesných ostatkoch toxologickou skúškou potvrdená nadmerná prítomnosť jedu-arzénu, ktorý podľa analýz musel byť podávaný v malých dávkach po dlhú dobu.
Biskup Hopko všade zanechával dojem jednoduchého, skromného, srdečného a zbožného človeka.

Proces blahorečenia

r. 1986 - Metropolia Pittsburg v USA - začiatok procesu kanonizácie
r. 1995 - dňa 19. októbra - Kongregácia pre kauzy svätých vydala Nihil obstat v kauze beatifikácie. Potvrdenie slov pápeža Jána Pavla II. pri návšteve Slovenska v roku 1995: "Všetci si pamätáme dramatickú situáciu v nedávnej minulosti, keď sily ideológie, ktorá je v rozpore so slobodou a dôstojnosťou človeka, odsúdili vaše cirkevné spoločenstvo na zánik. Ale Boh zosadil mocnárov z trónov a povýšil ponížených (Lk 1, 52), pretože boli medzi sebou solidárni v Kristovej láske. ... Gréckokatolícke spoločenstvo vyšlo z tejto skúšky obnovené a posilnené aj vďaka svedectvu a krvi početných mučeníkov. Živým odkazom toho je viera veľkého počtu laikov, rehoľníkov, rehoľníčok, kňazov a duchovných pastierov. Stačí spomenúť utrpenie biskupa Vasiľa Hopku a mučeníctvo biskupa Pavla Gojdiča. Na prahu tretieho tisícročia je to vzácny príspevok, ktorý vaše spoločenstvo dáva v prospech ekumenizmu."