„Tvoj cjel nech je rozvinut síly ducha národnieho...“ Z dedikcie maliara Klemensa na portréte „večného vojaka“ z r. 1857, uloženého na fare v Mojtíne. „Buď tím čím jsi s celou duši, Dojdeš odmen jakých sluší! Povoláním svojím tak Rodácí choďťe, Svojím čo vzor, cuzím čo príklad ukážťe! Cjel, síly ducha rozvinut, Je zámer Tvorcův vyplnit."

Ladislav Škultéty – Gabriš je najznámejším Mojtínskym rodákom, "cisárskym večným vojakom" Od svojho trinásteho roku slúžil osemdesiat rokov v službách štyroch cisárov. Prežil 22 vojen na 256 bojiskách a vojenská história ho pokladá za najstaršieho vojaka sveta. Bojoval dvanásťkrát proti Francúzom, sedemkrát proti Prusom, dvakrát proti Turkom a raz proti ruskému cárovi. O osudoch Ladislava Gabriša napísal spisovateľ Ján Martiš dva romány Cisársky večný vojak a V službách štyroch cisárov.
Otec Ladislava Gabriša, Juraj Gabriš, slúžil v husárskom pluku baróna Jána Gilániho. Po matkinej smrti v roku 1750 sa k tomuto pluku dostal aj Ladislav, ktorý mal vtedy dvanásť rokov. Takáto prax nebola vtedy ničím nezvyčajným. Podobne ako Ladislav slúžilo najmä u husárov viacero tzv. detí či synov pluku. Nosili uniformu a plnili si povinnosti ako ostatní dospelí vojaci. V roku 1753 po smrti Jána Gilániho sa majiteľom pluku stal Andrej Hadik (OBRANA č. 17/2004).

V radoch Hadikovho pluku sa Škultéty dostal na bojiská tzv. sedemročnej vojny (1756 – 1763). Pod osobným velením neskoršieho maršala sa aj vtedy 19-ročný Ladislav vyznamenal v bitke pri Kolíne (17. 6. 1757) a vzápätí pri najúspešnejšej akcii habsburskej armády - dobytí Berlína v októbri 1757. V oboch bitkách bol Škultéty zranený, čo však neohrozilo jeho účasť na všetkých bojových akciách pluku. V rámci reorganizácie v roku 1768 bol Hadikov pluk zrušený a švadrónu, v ktorej Škultéty slúžil, prevelili do druhého najstaršieho (neskôr ôsmeho) husárskeho pluku habsburskej armády.
V tomto pluku, ktorý neskôr vlastnili viacerí majitelia, Škultéty slúžil až do konca života. Po rebríčku hodností postupoval zdanlivo pomaly. Až po 25-ročnej službe (v roku 1775) sa stal vicekaprálom (čiže poddesiatnikom), v roku 1778 – za vojny o bavorské dedičstvo – ho povýšili na riadneho desiatnika. Ako vyplýva z muštrácie (vojenskej prehliadky), uskutočnenej v roku 1780, desiatnik Škultéty mal výšku „5 stôp, 4 palce a 7 čiarok“, čiže meral takmer 170 centimetrov a ako sa ďalej uvádza, bol „dobre stavaným husárom“.
Po dvojročnom plnom bojovom nasadení v poslednej protitureckej vojne (1787 – 1791) sa ocenenia dočkal aj viackrát zranený Ladislav Škultéty. Dňa 11. apríla 1790 ho povýšili na strážmajstra a zároveň vymenovali za zástavníka pluku. Vtedy sa však už pluk presúval z Balkánu do západnej Európy, kde akcelerovali závažné svetodejinné udalosti vyvolané francúzskou revolúciou.
Na dotvorenie predstavy o prvom vojnovom roku, no napokon aj o celom období napoleonských vojen možno uviesť, že Wurmserov husársky pluk, ktorého zástavníkom bol vtedy 54-ročný Ladislav Škultéty, mal začiatkom leta 1792 pred vstupom na bojisko 2 324 mužov a 2 268 koní. Pri súpise na konci roka mal pluk už len 1 298 mužov a 1 163 koní, takže za šesť mesiacov stratil takmer polovicu mužstva i koní. A pritom nebojoval v žiadnej väčšej bitke, ale len v menších šarvátkach. Pri tomto podiele a počte strát (v piatich koaličných vojnách proti Francúzsku a jednej proti Rusku zahynulo viac než 350-tisíc vojakov z Uhorska) možno vlastne považovať za zázrak, že zástavník Škultéty vôbec prežil útrapy napolenských vojen v rokoch 1792 – 1815.
Vyslúžil si dve najvyššie vyznamenania pre mužstvo habsburskej armády: striebornú medailu za hrdinstvo a delový kríž, nazvaný podľa toho, že ho odlievali z ukoristených nepriateľských diel.

Počas dvorskej a palácovej služby 8. husárskeho pluku v roku 1825 vo viedenskom Hofburgu si cisár František medzi nastúpenou čestnou strážou hneď všimol staručkého, vtedy 87-ročného zástavníka, ktorý dôstojne a bez pohnutia držal štandardu pluku. Keď sa dozvedel, že Ladislav Škultéty odslúžil už 75 rokov, dal si ho predvolať do pracovne a povedal: „Milý Škultéty, akú odmenu si želáš za takú dlhú vojenskú službu? Povýšim ťa na dôstojníka a umožním ti odísť do výsluhového dôchodku.“ Traduje sa, že Škultéty vtedy cisárovi odpovedal: „Vaša Výsosť, ďakujem za túto česť, no ak mi chce Výsosť prejaviť milosť, potom prosím, aby som bol ponechaný v tom, v čom som, aby som mohol zostať zástavníkom a ako zástavník, aby som aj zomrel. Zlatky, ktoré mi chcete darovať pošlite prosím mojím rodákom do Pružinského Mojtína, nech za ne postavia kostol a školu, aby moji rodáci nemuseli chodiť do sveta negramotní, ako som musel ísť ja.“ Škultétyho odpoveď zapôsobila na cisára, ktorý dodal: „Dobre, môj milý, nech je tak, ako chceš.“ Potom sa obrátil na veliteľa pluku Karola Luženského so slovami: „Pán plukovník, zabezpečíte, aby tento muž zostal v stave pluku ako doživotný zástavník s tým, že bude oslobodený od akýchkoľvek služobných povinností, bude požívať výhody dôstojníka a bude mať ročný príplatok k žoldu vo výške 100 zlatiek.“ Keď sa o tejto skutočnosti dozvedel majiteľ pluku, generál jazdectva Michael Kienmayer, aj on priznal Škultétymu ďalších 100 zlatiek príplatku ročne.
Posledné roky života Škultéty strávil v Haličsku a Sedmohradsku. Z pamätí vtedajšieho kaplána a neskôr farára v Diosegu (dnes Sládkovičovo) Michala Staročeka vyplýva, že Škultéty bol hlboko veriaci človek, každý mesiac sa pravidelne spovedal a pri tejto príležitosti nikdy neopomenul darovať zlatku alebo toliar svojmu spovedníkovi. Starček ďalej zaznamenal, že v roku 1814, keď mal Laco Škultéty vyše 75 rokov a ovládal slovenčinu, maďarčinu, nemčinu a latinčinu, naučil sa aj po francúzsky.
Keď v roku 1825 prišiel podľa zaužívaného zvyku v c. k. armáde rad na 8. husársky pluk, aby vykonával strážnu službu na cisárskom dvore, významný publicista a etnograf žijúci vo Viedni Ján Čaplovič (1780 – 1847) uverejnil v nemeckojazyčnom týždenníku Iris článok s názvom Ladislav Škultéty – najstarší vojak. Vzápätí aj rad ďalších viedenských periodík nešetril slovami chvály a obdivu na adresu husára, ktorý sa stal raritou a heroickým vzorom vojenskej služby v celosvetovom meradle.
Ladislav Škultéty, ktorý v sedle slúžil 81 rokov, zúčastnil sa na 22 ťaženiach a posledných 41 rokov bol zástavníkom 8. husárskeho pluku, zomrel 19. augusta 1831 v plukovnom lazarete v obci Svätý Mikuláš (Sanicolau Mic), ktorá je dnes súčasťou mesta Arad v Rumunsku. Je pochovaný na starom mestskom cintoríne. Takmer v jeho centre sa týči honosný monument z čierneho mramoru z mosadznými odliatkami, ohradený ozdobnou reťazou na 4 pilieroch.