Tento životopis bol vytlačený z internetového portálu Osobnosti.sk
 Jozef Sivák / politici minulosti

Jozef Sivák
národovec, politik, poslanec v parlamente ČSR, minister školstva prvej Slovenskej republiky

* 14.01.1886 Bobrovec
+ 27.1.1959
životopis

Jozef Sivák sa narodil 14. januára 1886 v liptovskej dedine Bobrovec. Rodina bola hlboko veriaca so silným národným povedomím. Otec pracoval v továrni na remene a matka sa starala o početnú rodinu s piatimi deťmi.
Po ukončení ľudovej i meštianskej školy sa rodičia rozhodli poslať bystrého chlapca na štúdiá do učiteľského ústavu v Spišskej Novej Vsi. Z nedostatku finančných prostriedkov štúdium dvakrát prerušil. Napokon maturoval v cirkevnom ústave v Spišskej Kapitule, kde ho prijali ako súkromného žiaka. Vzdelanie si doplnil letnými kurzami v Brezne, Kluži a Temešvári. Diplomovaný učiteľ s národným cítením nemal v období neslobody ľahké uplatnenie. Desať rokov pracoval v Liptovskej Teplej, neskôr v Likavke.
Blízkosť Ružomberka mu však umožnila stretávať sa s Andrejom Hlinkom, s ktorým mali na slovenskú otázku rovnaký názor. V nemnohých slovenských novinách a časopisoch uverejňoval články a básne, niekedy pod pseudonymom Trávnický alebo Anica Jaroslavská. Po vytvorení Československej republiky nastúpil začiatkom roka 1919 do Prievidze ako školský inšpektor. Prvou
záslužnou prácou, ktorú v mestečku vykonal, boli kurzy slovenčiny pre učiteľov a úradníkov. V tom istom roku založil s okresným náčelníkom Dr. Jánom Novákom časopis Náš kraj. Silné národné povedomie priviedlo Jozefa Siváka už v mladosti do ľudovej strany. 11. marca 1919 bol zaradený medzi 14 doplňujúcich poslancov do Revolučného Národného zhromaždenia v Prahe. Všetci slovenskí poslanci boli združení v Slovenskom klube, do ktorého patrili aj Dr. Alica Masaryková a Dr. Edvard Beneš. Ako učiteľ v poslaneckom kresle sa zaujímal o jemu známe problémy školstva a pomáhal ich riešiť. Tak napríklad zachránil pred zánikom najstaršie piaristické gymnázium na Slovensku – v Prievidzi. Po prijatí ústavy ČSR (1920) Jozef Sivák už nezasadol do poslaneckej lavice a naplno sa venoval svojej pedagogickej činnosti v Prievidzi. K tomu patrilo aj zostavovanie dovtedy neexistujúcich, v slovenskom jazyku vydávaných učebníc pre národné školy. Postupne napísal Abecedár, čítanky pre všetky ročníky ľudových škôl, Prírodopis, Mravovedu, učebnicu Krátka náuka o hospodárstve, z češtiny preložil tri diely Merovedy a rysovania pre školy meštianske i Rozprávky pre najmenších, vydal zbierku Hry našich detí a knihu básní Na úslní. Význam jeho učebníc bol v prvých rokoch republiky nesmierny. Niektoré z jeho kníh boli preložené aj do maďarčiny a nemčiny.
Vo svojom pôsobisku, v Prievidzi, s priateľmi založil Odbor Slovenskej Matice, Muzeálny spolok hornej Nitry, Združenie priateľov Prievidze a na jeho návrh si mladá inteligencia vytvorila Spolok severonitrianskych akademikov. Z iniciatívy Matice slovenskej odhalili na miestnej fare pamätnú tabuľu národovcovi Andrejovi Truchlému-Sytnianskemu (1924), v Nitrianskom Rudne postavili pomník kňazovi a „zázračnému lekárovi“ Fraňovi Madvovi. V neskorších rokoch vymohol pre Prievidzu štátnu podporu na stavbu Okresného zdravotného strediska (1928) a v mestečku, v ktorom prežil takmer dvadsať rokov, inicioval i výstavbu novej budovy gymnázia (1930). Aj preto mu obecné zastupiteľstvo za pozdvihnutie kultúrnej a hospodárskej úrovne udelilo čestné občianstvo. Bránil záujmy každého, bez ohľadu na politickú a náboženskú príslušnosť. Jeho postoje a práca neušli pozornosti ani predstaviteľom ústredných politických i spoločenských inštitúcií. V roku 1928 bol za rozvoj cirkevného školstva na Slovensku pápežom Piom XI. vyznamenaný pápežským Rytierskym radom sv. Silvestra. Jozef Sivák sa do parlamentu vrátil v roku 1924, po smrti Arnolda Boboka zo Slovenskej ľudovej strany. Opäť sa venoval hlavne problémom v školstve a kultúrno-osvetovej oblasti. Stal sa známym ako rozvážny a umiernený politik, no neohrozený bojovník za kultúrne práva Slovákov a za politické právo slovenského národa na autonómiu. V pražskom parlamente pôsobil až do vytvorenia Slovenskej republiky v roku 1939. V novom štátnom útvare zastával post ministra školstva a národnej osvety. Za obdobie jeho pôsobenia bolo vydaných 4000 knižných titulov a po prvý raz sa začalo aj s vlastnou filmovou produkciou. Kultúrna tvorba bola zameraná na národné tradície a kresťanský hodnotový systém, popritom sa však rešpektovala sloboda tvorenia. Sivák nedovolil, aby sa do vyučovacieho procesu dostala ideológia nemeckého národného socializmu. Mal osobný vplyv na vznik Slovenskej akadémie vied a umení, od roku 1940 udeľoval štátne ceny slovenským vedcom a umelcom. Podporoval všeslovanskú spoluprácu a protestoval proti vojnovému stavu so Sovietskym zväzom. V čase príprav návrhu Židovského kódexu minister Sivák oznámil, že ak bude schválená jeho realizácia, z vlády vystúpi. Na prosbu židovských rabínov to neurobil, pretože potom by Židia stratili aj posledného, ktorý ich nezištne informoval o chystaných protižidovských akciách. Vo funkcii ministra zotrval až do začiatku septembra 1944, keď po demisii vlády na znak nesúhlasu s pozvaním nemeckého vojska na potlačenie Slovenského národného povstania odstúpil z funkcie. Viac sa do politiky nevrátil. Jozefa Siváka 4. mája 1945 zatkli, postavili pred Národný súd a odsúdili na dva roky väzenia a konfiškáciu majetku. V roku 1947 bol z väzby prepustený. S rodinou sa musel vysťahovať do maďarskej dediny Tachty neďaleko Fiľakova, neskôr do Trubína v blízkosti Žiaru nad Hronom. Jeho životná púť sa skončila v roku 1959, pochovaný je v Bratislave, na cintoríne v Slávičom údolí.
Nový politicko-mocenský systém to síce nikdy nepriznal, no v oblasti školstva a kultúry v mnohom pokračoval na základoch položených Jozefom Sivákom.
Pri príležitosti výročia usporiadal Klub dôchodcov Bôbar v Prievidzi v spolupráci s MO Matice slovenskej v Prievidzi v roku 2006 spomienkovú oslavu a výstavu o živote a diele J. Siváka. Organizátorka podujatia Anna Sabová pri tejto príležitosti povedala: „Aj keď Jozef Sivák nebol rodený Prievidžan, toto mesto i celý kraj mimoriadne pozdvihol, využil pritom svoj post poslanca parlamentu. Výstavu sme zorganizovali pri príležitosti jeho nedožitého 120. výročia narodenia, ale tiež preto, že náš klub sa stretáva práve v dome, ktorý si J. Sivák dal postaviť v Prievidzi, kde pôsobil ako školský dozorca.“ Na výstave sa zúčastnila aj Mária Sucháňová, jediná dcéra Jozefa Siváka, žijúca v Mníchove. Na otca si v dome svojho detstva zaspomínala: „O šiestej ráno už sedel za pracovným stolom. V polospánku som počula jeho ťukanie na písacom stroji, lebo si všeličo pripravoval vopred. Počas večerov bývali rôzne spoločenské podujatia. S mojou mamou chodili na recepcie, bankety, opery v Národnom divadle. Bol veľmi zaneprázdnený, že len cez dovolenky sme vlastne boli spolu.“
Dcéra Jozefa Sucháňa si pripomenula aj na povojnový osud „nežiaducej“ rodiny. „Keď sme sa v roku 1945 vrátili z „evakuácie“ v Piešťanoch, byt v Bratislave nám zabrali Rusi a „naši“ všetko vyhádzali a byt zapečatili. Nás deložovali. Otca zatvorili a nás s mamou prichýlili sestričky v kláštore. Otca po prepustení tiež prichýlili do kláštora. Potom nás v rámci „akcie B“ ako nepohodlné osoby vyviezli z mesta na vidiek,“.

Ocenenia:
1928 Rytiersky rad sv. Silvestra za rozvoj cirkevného školstva na Slovensku, vyznamenanie udelené pápežom Piom XI.

tvorba

2003 Z mojich pamätí, Matica Slovenská, Martin, 349 s.

Svoje Pamäte koncipoval Jozef Sivák veľmi široko a plánoval ich rozvrhnúť do niekoľkých dielov, žiaľ, stihol dokončiť len prvú časť do roku 1924. I tak však Sivákove spomienky na detstvo v Liptovskom Mikuláši koncom 19. storočia a na mladosť v Ružomberku v časoch prvej svetovej vojny prinášajú čítavý a farbistý obraz Liptova na prelome storočí i viacero menej známych pohľadov na udalosti späté s domácimi pomermi a reáliami okolo vzniku Česko-Slovenskej republiky od človeka, ktorý "videl pod pokrievku." Sivákove memoáre dopĺňa štúdia Dr. V. Bystrického a dobu dokresľujú aj publikované dokumenty.

Počas svojho života sa Jozef Sivák podieľal na tvorbe mnohých školských úradov, gymnázií, odhaľoval pamätníky mnohým slovenským osobnostiam. Zostavil mnoho učebníc a kníh v slovenskom jazyku (napr.: Abecedár, čítanky pre všetky ročníky ľudových škôl, prírodopis, mravovedu...). Význam jeho učebníc bol nesmierny. Niektoré jeho knihy boli preložené do nemčiny a maďarčiny. Zakladal mnoho vedeckých, historických a katolíckych spolkov.

zdroj

www.matica.sk

(c) Osobnosti.sk - všetky práva vyhradené. Reprodukovanie akýchkoľvek častí uvedených v tomto životopise na iné ako nekomerčné účely je možné len po predchádzajúcom súhlase realizátora projektu Osobnosti.sk.