„Báseň je ako slnko. Báseň je požehnaním pre človeka. Je to dar Boží.„

Ferdinand Vokál, rodák zo Starej Ľubovne, sa po maturite na Reálnom gymnáziu v Prešove v roku 1941 rozhodol pre štúdium na Filozofickej fakulte Štátnej univerzity v Bratislave a vybral si slovenský a latinský jazyk.
Po ukončení štúdia pôsobil ako stredoškolský profesor na viacerých gymnáziách - v Prešove, Sabinove, Humennom. V rokoch 1955 a 1956 sa uplatnil vo funkcii vedúceho kabinetu slovenského jazyka na Ukrajinskom pedagogickom ústave v Prešove. Od roku 1956 až do dôchodku pôsobil na Strednej ekonomickej škole v Prešove. Jeho rôznorodé pôsobenie na viacerých gymnáziách bolo spôsobené jeho prenasledovaním štátnou bezpečnosťou kvôli jeho názorom - náboženským a spoločenským.
Už od vysokoškolského štúdia v roku 1942 venoval svoj voľný čas matičnej činnosti. Po otvorení Matice Slovenskej v roku 1968 bol zvolený za predsedu OV MS v Prešove. Ako vedúci literárnej sekcie a zároveň tajomník Miestneho odboru Matice Slovenskej pôsobil od roku 1978. Neskôr, v rokoch 1983 - 1990, vykonával funkciu predsedu MO Matice.
Láska k básnickej a literárnej tvorbe sa uňho prejavila už v študentských rokoch. Rád mal predovšetkým poéziu, svoje básne recitoval na vzdelávacom krúžku. Inšpiroval ho Andrej Žarnov, zaujal ho Valentín Beniak, Janko Silan a básne našich predstaviteľov katolíckej moderny. Bol členom mladej generácie katolíckej moderny, tiež matičiarom, profesorom. Ako autor sa predstavil básnickými zbierkami: Ozveny, Biela Nemesis (1941), Zvony srdca (1991), Skúsenosť (1993), Kam kráčame? (1994), Na prelome tisícročí (1995), Rozhovory duše (1996), Dúha pokoja (1999), Blízko k hviezdam (1999), Piesne od Zamaguria (1999).
Zomrel 8.12.1997 v Prešove. Pochovaný je na miestnom cintoríne.

tvorba

Básnické zbierky:

1999 –
Piesne od Zamaguria
Blízko k hviezdam
Dúha pokoja
1996 –
Rozhovory duše
1995 –
Na prelome tisícročí
1994 –
Kam kráčame?
1993 –
Skúsenosť
1991 –
Zvony srdca
1941 –
Ozveny, Biela Nemesis

Ukážka z tvorby:

Len ty môžeš

V dotykoch dní sa srdce brúsi
sťa oceľ na brusičke.
Som rád, že ešte silné tu si,
naberáš let svoj k modrej výške.
Lúč slnka a prežiarený dúhou,
kvet zasadený do nádeje.
Si mojich očú bielou stuhou,
domom, kde každé okno hreje.

Prosím ťa, Pane, rozšír jeho vény,
nech život cez ne k tebe prúdi.
Údery jeho len ty môžeš zmeniť,
túžby a skutky len ty súdiť.

Keď zoslabnuté k zemi klesne
a bude žialiť ako vtáča,
viem, že ho do náručia vezmeš
a bude žiť i s tebou kráčať.