Na Slovensku len ťažko nájdeme múzeum alebo galériu, ktorá by neniesla vo svojich novodobých dejinách stopu činnosti jednej z najvýznamnejších osobností slovenskej kultúry 20. storočia Alžbety Güntherovej. Svojím všestranným pôsobením v oblasti výtvarného umenia, pamiatkovej starostlivosti a muzeológie sa zaradila medzi popredné osobnosti formujúce modernú slovenskú kultúru po rozpade rakúsko-uhorskej monarchie v Československej republike. I napriek svojej bezpríkladnej rozhľadenosti v kultúrnych a historických súvislostiach bola táto vynikajúca umenovedkyňa takmer celý svoj život podrobovaná ťažkým skúškam ktoré jej uštedril osud.
Narodila sa v Prešporku, s ktorým vnútorne zrástla a ktorého trojjazyčné prostredie ju formovalo po stránke ľudskej, ale aj po stránke profesionálnej. Po maturite v roku 1924 sa zapísala na Štátom podporovanú súkromnú maliarsku školu Gustáva Mallého v Bratislave, kde mala možnosť spoznať Ľudovíta Fullu, Jána Želibského, Jána Mudrocha, či Kolomana Sokola, teda výtvarníkov tvoriacich pevnú kostru našej modernej výtvarnej tradície.
Mladá "Lili", ako ju v rodinnom kruhu prezývali, bola činná na poli úžitkovej grafiky už dlhší čas. Ako autorka reklamných plagátov sa uplatnila v bratislavských firmách Tausky J. Fiai, či Wizard. V oblasti výtvarnej tvorby dosiahla najväčšie uznanie ako víťazka medzinárodnej súťaže o najlepší diaplagát pre Baťove závody v roku 1929.
Keďže sa už v tej dobe ako absolventka odboru dejín umenia Univerzity Komenského nevedela v rodnom meste zamestnať, prijíma ponuku pracovať ako reklamná grafička u Baťu v Zlíne. Jej tamojšie pôsobenie bolo krátke, z rodinných dôvodov sa musela vrátiť na Slovensko. Hneď sa však mala možnosť zamestnať vo Vedeckých ústavoch mesta Bratislava v Mestskom múzeu (MMB). Tu sa začína jej neúnavná práca a poslanie znalkyne umenia stredoeurópskeho významu. Jej úlohou v MMB bola inštalácia expozície Vinohradníckeho múzea, archeologických zbierok, reinštalácia historických zbierok a samozrejme zabezpečenie odborného výkladu pre verejnosť. K jej menu sa dokonca viaže aj prvý priamy rozhlasový prenos z múzea uskutočnený v roku 1933.
31. decembra 1936 uzavrela manželstvo s tajomníkom najvyššieho súdu s JUDr. Erikom Güntherom, mimoriadne vzdelaným mužom pôsobiacim v tom čase v Brne.
Neisté roky Druhej svetovej vojny spojili Dr. Güntherovú s Oravou, kde pracovala na prvom lokálnom súpise pamiatok na Slovensku i s Turcom, kde zasa reinštalovala expozície Slovenského národného múzea v Martine a položila základy Slovenskej národnej galérie.
Už v 40-tych rokoch započala jej záslužná pedagogická činnosť na slovenských vysokých školách a v roku 1946 bola menovaná za docentku na SVŠT.
Po roku 1945 pôsobila aj na Povereníctve školstva, vied a umení v oblasti ochrany pamiatok, z ktorých 14 bolo i jej zásluhou v roku 1949 vyhlásených za prvé štátne kultúrne majetky.
Rok 1949 znamenal zlom aj v jej osobnom živote. Jej manžela ako zamestnanca konzulátu USA príslušníci ŠtB zadržali a následne vo väznici v Ilave zavraždili (podrobnosti v rod. archíve akad. mal. Petra Günthera). Rodina pani docentky sa stávala stále viac terčom útokov zo strany nastupujúceho režimu.
Až nakoniec v roku 1952 bola so svojim synom Petrom (nar. 1945) a sesternicou vysídlená z Bratislavy v rámci akcie B do Betliara. Bolo jej však určené iné pôsobisko – JRD v obci Husince. Do Betliara sa dostala na príhovor povereníka L. Novomeského a môžeme povedať, že Betliar bol pre ňu šťastím v nešťastí. V rokoch 1952-55 pôsobila ako riaditeľka kaštieľa v tejto obci.
Jej práca na východnom Slovensku je samostatnou kapitolou – neobmezila sa len na Gemer, pre ktorého pamiatky bola jej osobnosť doslova spásou, ale pôsobila aj v Košiciach, Bardejove, Levoči… S Bratislavou však nestratila kontakt, v Betliari ju navštevovali odborníci a vedci a pravidelne cestovala do hlavného mesta, aby tam poslucháčom kunsthistórie dvojtýždenne mohla prednášať dejiny umenia.
Po návrate do Bratislavy v roku 1955 mala byť vymenovaná za riadnu docentku aj na UK, samozrejme z politických príčin sa tak nestalo. Dr. Güntherová dokonca nemala ani kde bývať i napriek prísľubu UK o pridelení bytu. Po nepohodlnej služobníckej izbe v Betliari ju v Bratislave čakala práčovna a tú vystriedala na osem a pol roka internátna izba v Horskom parku! V takýchto podmienkach sa venovala výchove temperamentného syna Petra, budúcich generácií slovenských umenovedcov i práci na Súpise pamiatok na Slovensku, ktorého vedeckou redaktorkou sa stala v roku 1967.
Naďalej ju sprevádzali peripetie s vypočúvaniami, strach z každého nového dňa… V roku 1961 bola dokonca prepustená z UK ako politicky nespôsobilá na prednášanie. Zamestnala sa na Pamiatkovom ústave a neskôr na VŠVU. Jej život sa skončil tragicky a nezmyselne – po automobilovej nehode zomiera 12. 11. 1973 uprostred príprav svojho celoživotného diela o barokovom umení na Slovensku.
Dr. Günteherová nám zanechala obrovské dedičstvo v podobe viac než 200 publikovaných prác – štúdií, monografií, recenzií… Nebola doposiaľ na poli slovenskej umenovedy prekonaná…! Do pamäti svojich študentov a kolegov sa vryla aj ako osobnosť s neuveriteľnou charizmou, s pochopením, láskavá a pokorná…
|
Výber z diela
Slovenská keramika (1942)
Po stopách výtvarnej minulosti Slovenska (1975, 1995)
Štátny kaštieľ Betliar a okolie (1954)
Štátny hrad Krásna Hôrka a okolie (1954)
Románske umenie na Slovensku. IN. Pamiatky a múzeá 1954/2
Renesančné umenie na Slovensku. IN: Pamiatky a múzeá 1955/3
Barokové umenie na Slovensku. IN: Pamiatky a múzeá 1955/4
Súpis Pamiatok na Slovensku I., II., III. (1967 - 1969)
Güntherová, Mišianik: Stredoveká knižná maľba na Slovensku (1961)
|
Archív výtvarného umenia SNG, rodinný archív akad. mal. Petra Günthera, Archív Pamiatkového úradu SR, Archív Slovenského národného múzea (Bratislava i Martin), zborník prednášok z kolokvia Stretnutie so životom a dielom A. G. M., Barczi, J.: Alžbeta Güntherová-Mayerová Spoluzakladateľka slovenskej umenovedy. SOČ, PSLG, Revúca. 2003, Barczi. J.: Spomienka na Alžbetu Güntherovú-Mayerovú. IN: Múzeum 2005, Rožňava spomienky pamätníkov, spracoval Július Barczi
|