Mons. Pavol Mária Hnilica sa narodil 30. marca 1921 v Uňatíne, okr. Krupina. Ľudovú školu navštevoval v Bzovíku a Uňatíne. Potom pracoval ako robotník na stavbe ciest.
V rokoch 1939 - 1940 študoval na meštianskej škole v Krupine. V štúdiu pokračoval v Kláštore pod Znievom, kde 12. augusta1941 vstúpil do jezuitskej rehole, noviciát absolvoval v Ružomberku (1941 - 1943). Dokončil strednú školu v Kláštore pod Znievom a vo februári 1945 zmaturoval v Trnave, kam sa pred príchodom frontu presťahovala väčšina jezuitov z Ružomberka. Filozofiu študoval v Brne a Děčíne.
V roku 1948 bol magistrom v malom seminári v Levoči, keď seminár poštátnili, odišiel do Trnavy a začal študovať teológiu. Štúdium bolo násilne prerušené štátnym zásahom proti mužským reholiam (Akcia K), deportovali ho do Jasova, odtiaľ do Podolínca a potom do Pezinka. Dňa 24. septembra 1950 ho prepustili, pretože 9. októbra mal 1950 nastúpiť na vojenský výcvik. Svoju krátku „slobodu“ využil a vybral sa do Rožňavy, kde ho 29. septembra 1950 biskup R. Pobožný tajne vysvätil za kňaza. V decembri 1950 mu zástupca provinciála oznámil, že z rozhodnutia rehoľných predstavených má byť vysvätený za biskupa. Konsekroval ho biskup R. Pobožný 2. januára1951 v pivničnej miestnosti rožňavskej nemocnice.
Pavol Mária Hnilica navonok vystupoval ako poslucháč zdravotníckeho kurzu, tajne však vysviacal rehoľníkov, ktorí dokončievali, či po zatvorení kláštorov, tajne dokončili teologické štúdium. V noci z 24. na 25. augusta 1952, prv, ako utiekol za hranice, vysvätil za biskupa Jána Chryzostoma Korca. V septembri 1952 prišiel do Ríma, kde býval v Orientálnom ústave a navštevoval prednášky na Pápežskej
gregoriánskej univerzite. Medzitým vypracoval správu o náboženskej
situácii na Slovensku. Tento titul bol preložený do deviatich jazykov.
V rokoch 1957 - 1959 si vykonal tretiu probáciu v nemeckom Műnsteri. Pokladal
sa za pastiera umlčanej Cirkvi. Počas II. Vatikánskeho koncilu bol spočiatku poradcom, ale keď sa Pavol VI. rozhodol zverejniť jeho biskupskú hodnosť (17. mája 1964), zúčastňoval sa na zasadaniach ako jeden z koncilových otcov. Autoritou svojej biskupskej funkcie podopieral rozličné akcie, krížové výpravy obetí a modlitieb za obrátenie Ruska. Šíril posolstvo Fatimy a úctu k Panne Márii Fatimskej. V roku 1968 pomohol kalkatskej Matke Terézii založiť prvý kláštor misionárok lásky v Ríme a roku 1991 na Slovensku. V roku 1969 založil dielo Pro fratribus a začal vydávať jeho bulletin v taliančine, od roku 1990 aj v slovenčine.

Zomrel 8. októbra 2006 v obci Nové Hrady v Českej republike.