Teológiu študoval na univerzite v Budapešti a na Karlovej univerzite v Prahe.

Patril k najplodnejším katolíckym publicistom svojej doby. Písal filozofické úvahy, nábožensky motivované didaktické poviedky a recenzie filozofických, pedagogických, psychologických a náboženských prác. Prispieval do periodík Kultúra, Svorad, Slovák, Svetlo, Obroda, Slovenské pohľady, Rozvoj, Verbum, Pero, Slovo. Redigoval aj časopis Svätá rodina.

Filozofiu chápal ako spôsob a nástroj „najdokonalejšieho zvládnutia života“. Programovo sa má orientovať na život človeka, jeho miesto a poslanie vo svete, v ktorom žije a pod. Ak má filozofia poskytovať skutočne „samostatný náhľad na svet a život“, musí zahŕňať nielen kognitívnu, ale aj etickú dimenziu. Zmysel pre ethos sa pritom – podľa neho – prejavuje najmä v dobrote, ktorú chápe ako jeden z atribútov „kultúrnosti“. Byť pravým dobrým človekom je najťažším osobným problémom, v ktorom sa sústreďuje celá životná múdrosť a odvaha s celou filozofickou etikou. Dobrota však môže znamenať aj ústupčivosť a poddajnosť. Najnebezpečnejší "dobrí" ľudia sú tí, ktorí nepoznajú ľudské ani božské zákony, ale len ideál sveta. Kritériá dobroty podľa jeho ponímania:
a) dobrý človek musí byť činný a nesmie sa zľaknúť prekážok a nepohodlia, ak ide o spravodlivú vec,
b) byť dobrým znamená zrieknuť sa seba samého v prospech služby všetkému, čo očakáva jeho lásku,
c) dobrý človek musí byť (relatívne) múdry a vzdelaný,
d) dobrota si zavše vyžaduje tvrdosť a umenie kritického posudzovania všetkého, čo sa človeku ponúka. Kritiku treba vyslovovať taktne, mierne a spravodlivo.

Tvrdil, že prirodzená upätosť človeka na svoje problémy a prostredie, v ktorom žije, sa dá prekonať iba úsilím o samostatné myslenie a chápanie sveta. Pritom chápanie si neslobodno zamieňať so svojvoľnosťou. Ide o také ideové preniknutie skutočnosti, ktoré síce vychádza z ideového dedičstva uplynulých stáročí, ale smeruje za ne a nad ne.

Nemal rád prísnu logickú exaktnosť transcendentálnych novotomistov, neprejavil sa ako špekulatívny filozof, ale ako existenciálne zakotvený tomistický kultúrfilozof .

Odvolával sa na Kantove Prolegomena, kde sa uvádza, že je nevyhnutné dopracovať sa k vlastnému mysleniu a k vlastnému názoru, lebo len tak môžeme pochopiť a doceniť názory iných. Samostatné chápanie sveta pomáha prekonávať skepsu, bezradnosť a fanatizmus. Je potrebné vypočuť si každý názor, prijímať kritiku a zapájať sa do vecnej diskusie bez predsudkov a apriórnych téz. Apeloval na prekonanie rezíduí primitivizmu v slovenskom myslení.

Pôsobenie
1921 vysvätený za kňaza; pôsobil v Zázrivej
1922 - 34 profesor filozofie (1922 -27 i študijný prefekt) na Teologickom inštitúte v Spišskej kapitule
1934 - 38 vicerektor Bohosloveckého seminára v Spišskej kapitule
1938 rektor Bohosloveckého seminára v Spišskej kapitule
1940 pápežský komorník
Člen správy kníhkupeckého, kníhtlačiarskeho nakladateľského spolku účastinárskeho v Prešporku (spolu s Andrejom Hlinkom, Ferdišom Jurigom, Dr. Pavlom Blahom, Jozefom Novákom, Dr. Augustom Ráthom a Janom Vojtassákom). „Reorganizovali sme noviny i po stránke redakčnej i po stránke administratívnej. Ľudovým Novinám sme pridali meno Slovenské, aby nemal nik do nich zádrapku a nikto výmluvy, že sa nesmia čítať, lebo na tieto sa žiadon zákaz nevzťahuje. Duch novín a smer bude taký, jakí sú ľudia, ktorí ich povedú. …“

Pocty
1997 Pod záštitou Biografického ústavu Matice slovenskej v Martine sa uskutočnil 6. novembra v obci Klin pri Námestove populárno-vedecký seminár pod názvom Skyčákovci na Orave. Cieľom bolo predstaviť prínos menej známych členov hornooravskej rodiny Skyčákovcov pre národné dejiny Slovákov: František Skyčák - zakladateľ kúpeľov "Slaná Voda" (Ďuranová, Ľ.); Politik spod Babej hory (Parenička, P.); Cirkevný dejateľ a filozof František Skyčák (1899-1945;
(Maťovčík, A.); Rod plátenníkov z Klina (Ďuriška, Z.).

tvorba

Divadelná hra
1921 Vianočný muž (vydaná knižne)