1931 - 1936 ľudová škola, Trnava
1936 - 1944 gymnázium, Trnava
1945 - 1949 Filozofická fakulta Univerzity Komenského (slovenčina-filozofia), Bratislava
1952 titul PhDr.
1961 titul kandidáta vied
1966 hodnosť doktora vied o umení

Používal pseudonymy: oč; o. č.

Narodil sa v učiteľskej rodine, v období ideologických obmedzení. Pomerne skoro sa ich však naučil brať ako výzvu. Reagoval na ne rafinovane. Ako pätnásťročný sa začal venovať krajinomaľbe z trnavského okolia. O štyri roky neskôr pôsobil ako scenárista v Trnavskom mestskom divadle a vyšla jeho prvá stať Výtvarná spolupráca pri divadle. Rozhodol sa študovať odbor výtvarná výchova - zemepis, ktorý po roku zmenil, a začal študovať filozofiu - slovenskú literatúru. Literatúra a výtvarné umenie sa odvtedy až do konca jeho života preplietajú a navzájom sa dopĺňajú.

Postupne sa vypracoval na popredného literárneho historika, teoretika a kritika umenia. Ako popredný slovenský literárny vedec sa zaslúžil o prehodnotenie slovenských literárnych dejín druhej polovice 19. až 20. storočia. Jeho kritické práce patria medzi vrcholy domácej povojnovej vedy a sú uznávané v širších európskych a svetových kontextoch. Venoval sa oblasti slovenského romantizmu, realizmu a medzivojnovej literatúre. Bol jedným z prvých, kto spájal prísne vedecké (scientistické myslenie) s psychoanalytickými sondami (opieral sa o Freudovu teóriu pudov). Metodologicky vychádzal zo štrukturalizmu (J. Mukařovský, M. Bakoš, F. Vodička), z prác ruských formalistov (V. Šklovskij, B. Tomaševskij, J. Tyňanov), z vedeckých a umeleckých avantgárd 40. rokov i z poznatkov ostatného filozofického a literárnovedného myslenia doma i v zahraničí. Teoretickou erudovanosťou a materiálovou fundovanosťou zlúčil vedecko-analytické prístupy so zmyslom pre živé problémy umenia. Ako literárny historik sa formoval na tzv. matičnom období literárnych dejín. V centre jeho pozornosti boli literárnohistorické a literárnoteoretické problémy druhej polovice 19. storočia. V rámci vedeckého záujmu o realizmus podal syntetizujúci pohľad na Kukučínovo dielo. Literárnu vedu obohatil koncepčne aj materiálovo štúdiami o slovenskom romantickom mesianizme, v ktorých odkryl neznámu tvár romantickej epochy a jej výskum doplnil o nové ideovo-politické a literárnoestetické fakty.

Okrem literatúry venoval pozornosť aj výtvarnému umeniu, najmä sovietskej avantgarde, a problematike filmu. Poznáme ho ako jedného z kľúčových predstaviteľov generácie, ktorá významne pozmenila podobu kultúrneho a výtvarného života na Slovensku. V období 60. rokov sa stal zástancom dnes významného bratislavského výtvarného hnutia Konfrontácie, opierajúceho sa o francúzsku štrukturálnu abstrakciu. V statiach o výtvarnom umení sprostredkoval závažné myšlienky hlavných predstaviteľov predovšetkým ruskej výtvarnej avantgardy – Kazimíra Maleviča, Vladimíra Tatlina, Vasilija Kandinského, Sergeja Šaršúna. Po nástupe politickej normalizácie v 70. rokoch mu bolo znemožnené vydať monografie o menovaných autoroch. Väčšina jeho teoretických textov o výtvarnom umení, ktoré mali kriticky a inšpiratívne zasiahnuť do tvorivého kvasu päťdesiatych a šesťdesiatych rokov, sa k adresátom buď vôbec nedostala, alebo len pololegálnymi okľukami, takže sa s nimi môže kultúrna verejnosť zoznámiť až dnes. Žiaľ, osobnosť Oskára Čepana dodnes nie je v žiadnych učebných osnovách.

Medzi jeho najčastejšie techniky patrili: koláže, kresba, geometrická abstrakcia, maľba, reliéf, ale aj olej na plátne. Technika koláže sa stala jeho jednou z najdôležitejšie rozvíjaných oblastí výtvarnej tvorby. V rokoch 1944 – 1946 systematicky tvoril koláže surrealistického charakteru, vyznačujúce sa štýlovou jednotnosťou a monochrómnou ponurou farebnosťou, vystihujúcou dobový pocit vojnového ohrozenia. V študentských časoch sa konfrontoval so súdobými intelektuálnymi tendenciami, najmä s odkazom slovenského nadrealizmu, ktorého básne svojím významotvorným obsahom nemohol nechať bez povšimnutia. Začiatkom 50. rokov začal hľadať možnosti výtvarnej výpovede v odlišnom – geometrickom výtvarnom jazyku, ktorú si dovtedy netrúfol prezentovať žiadny výtvarník. V roku 1960 začal v sériách kresieb v denníkoch a v skicároch cielene rozvíjať oblasť abstraktnej geometrickej tvorby, ktorú previedol do akvarelu, neskôr i do malieb na plátne. Z nich väčšinu zničil, lebo úplne rezignoval na verejnú prezentáciu.

V 80. rokoch vyústila jeho tvorba do série obrazov predovšetkým s literárnou témou, korešpondujúcou s jeho samotnou literárno – teoretickou – historickou prácou (koláže s námetom Baudelaira, Rimbauda, Dona Quijota či Casanovou zo 40. rokov, v 80. rokoch pridal slovenské námety - Timrava, Švantner alebo Zakliata panna vo Váhu i divný Janko, Mataj či Jánošík. Zjavila sa aj téma literárnej histórie – ide o skupinové portréty predstaviteľov rôznych literárnych období - Osvietenskí klasicisti – Bernolákovci, Symbolisti - Slovenská moderna, Nadrealisti, Romantici - Štúrovci a mesianisti a pod.). Jeho kresby sa prvýkrát objavili v knihe reflexií Juraja Mojžiša Znepokojené múzy – sedem pristavení pri štúdiách Oskára Čepana, a to vďaka Jiřímu Valochovi, ktorý sa zaoberá objavovaním neznámych slovenských a českých výtvarníkov.

V súčasnosti sa jeho meno v oblasti výtvarnej kultúry zväčša spája s každoročným odovzdávaním Ceny Oskára Čepana (alternatíva českej Ceny Jindřicha Chalupeckého), ktorá sa udeľuje za tvorbu mladým nadaným výtvarníkom.

Nepriaznivé ideologické obdobie ho primälo v 60. rokoch k návratu k jeho zabudnutej láske - archeológii praveku. Aj túto oblasť obohatil o svoje systematické hľadanie s hodnotnými až nadčasovými výsledkami. Nebol spokojný s tradičným spôsobom bádania, pre neho bola dôležitá uvoľnenosť uvažovania, fantázia, ale aj transparentnosť ako metóda. Kládol dôraz na analýzu, porovnávanie, ale aj interpretáciu a najmä prelínanie medzi odbormi, čím predznamenal neskoršiu interdisciplinaritu.

Pôsobenie
Od roku 1949 pracoval ako vedecký pracovník Literárnovedného ústavu v Slovenskej akadémii vied
1956 - 60 redigoval časopis Slovenská literatúra
1958 - 70 redigoval literárnovednú revue Litteraria

Pocty

tvorba

Literárna príručka
1949 Rukoväť dejín slovenskej literatúry (spolu s Dobroslavom Chrobákom)

Štúdie, state
1944 Výtvarná spolupráca pri divadle
1957 Kukučín a tradície poromantickej prózy
1958 Štýl Vajanského prózy
1959 Timrava a metóda literárneho realizmu
1959 Jégé – doktríny a dielo
1965 Rozklad romantizmu (zaradené do 3. zväzku akademických Dejín slovenskej literatúry)
1965 Slovenská literatúra medzi romantizmom a realizmom v 2. zväzku vysokoškolskej učebnice Dejiny slovenskej literatúry
1966 štúdia k antológii textov Vasilija Kandinského
1971 Romantický mesianizmus a Samo B. Hroboň
1971 Literárne bagately
1973 Premeny „ducha a predmetnosti“
1973 Romantický duch a romantická predmetnosť
1973 Literárny vývin v rokoch 1918 – 1945
1974 K periodizácii tzv. lyrizovanej prózy
1976 Janko Kráľ a romantický mesianizmus
1984 inšpiratívna kapitola o próze 1935 - 1945 uverejnená v 5. zväzku Dejín

Teoretické práce z oblasti literárnej genológie a typológie
1955 K typológii literárnych smerov
1962 Poézia a próza
1963 K otázke literárnych vzťahov a vplyvov
1966 Fonológia a montáž v poézii
1966 Jazykové predpoklady montáže v poézii
1968 Univerzálie a literárna tvorba
1969 Jazykové predpoklady montáže v próze
1972 Literatúra – systém a dejiny

Knižná tvorba
1972 Kukučínove epické istoty l (syntetická monografická práca)
1977 Kontúry naturizmu

Monografie
(ich vydávanie bolo zakázané)