Po skončení meštianskej školy študoval na obchodnej akadémii v Martine, štúdium však nedokončil.

Pochádzal z rodiny hospodárského správcu. Po roku 1918 vystriedal viaceré úradnícké miesta v Martine a v Bratislave. V rokoch 1940 - 1941 bol diplomatickým zástupcom klérofašistického slovenského štátu vo Švajčiarsku, od roku 1941 zastával funkciu šéfa Úradu propagandy, v ktorej sa aktívne zapojil do hlásania ideológie klérofašizmu.
Po oslobodení ho Národný súd za túto politickú činnosť odsúdil. Po prepustení z väzenia r. 1958 žil v Nových Zámkoch.
Do r. 1938 vykonával viacere funkcie (bol dramaturgom SND v Bratislave, pokladníkom Spolku slovenských spisovateľov) a patril k predstaviteľom bratislavskej umeleckej bohémy.

tvorba

Do literárneho života vstúpil zbierkou noviel o láske a sklamaní, ilúzii a dezilúzii, nazvanou Hana a iné novely (1920). Kniha predznamenala autorovu budúcu orientáciu na erotické témy, ale aj na spracúvanie zážitkov z čias prvej svetovej vojny a zo služby vo vojnovom námorníctve. Dominovali v nej senzualizmus, exspresívnosť a štylistická ornamentalizácia bez úsilia o prienik do sociálnych napätí, hoci o konflikty nebola v nej núdza, tak ako ani v jeho ďalšej tvorbe. V druhej zbierke noviel Deputácia mŕtvych (1922) prevládalo stvárnenie zážitkov z námorníckych rokov s postavami prekypujúcimi vášňou, výbušnosťou a nečakanými zvratmi. Gašpar sa postupne stával autorom prác plných zmyslovosti a exotiky. R. 1925 vydal knihy noviel Karambol a Buvi-buvi, r. 1929 knihu noviel Pri kráľovej studni. V tematike a prístupe k postavám v nich pokračoval v základnej línii predošlých zbierok. Jeho štýl bol vyšperkovaný, videnie a stvárnenie reality sentimentálne, aj keď sa usiloval nadviazať na literárny realizmus a brať látky z prostedia, ktoré poznal, prípadne z dokumentárnych novinových informácií. R. 1931 vydal knihu noviel Červený koráb, r. 1933 knihu Námorníci a r. 1935 zbierku V cudzine a iné rozprávky. V nich čerpal zo svojich vojnových skúseností. V novele Červený koráb podal vzrušujúci obraz námorníkov prevažne juhoslovanskej národnosti proti veleniu na lodi Viribus unitis, no k pochopeniu ich revolučného výbuchu nedospel. Drsnosť námorníckeho života mala vplyv na zmenu štýlu, ktorý je v obidvoch knihách disciplínovanejší a menej ornamentalizujúci. V 30. rokoch sa Gašpar venoval najmä novinársko-publicistickej činnosti. Vzišla z nej kniha historických portrétov zo slovenských dejín a kultúry Trvalé svetlá (1934) a zbierka fejtónov O čom je reč? (1938), publikovaných predtým najmä v týždenníku Nový svet. Do týchto prác už postupne prenikal ľudáckonacionalistický prístup, ktorý vyvrcholil knihou Veľký rok (1939), viažúcou sa na vznik klérofašistického slovenského štátu. Koncom 60. rokov písal memoárové state o spoločenskom a literárnom živote v medzivojnových rokoch.