Od 1292 bratislavský župan
1296-1297, 1308 palatín
1308-1312 kráľovský taverník
1310-1321 ovláda západné a sčasti stredné Slovensko („pán Váhu a Tatier“)

Už okolo r. 1300 vlastnil veľké množstvo majetkov, najmä na západnom Slovensku, ktoré stále rozširoval, neraz nie celkom legálnym spôsobom. Na vrchole svojej moci (1311-1312) sčasti alebo úplne ovládal 14 stolíc a asi 50 hradov a panstiev („Matúšova zem“).

Na Trenčianskom hrade si vydržiaval vlastný dvor, jeho hodnostári mali také isté tituly ako na kráľovskom dvore. Proti kráľovi sa po prvý raz otvorene postavil r. 1297. Po vymretí rodu Arpádovcov podporoval zvolenie českého kráľoviča Václava na uhorský trón, za čo dostal od neho všetky kráľovské majetky v župách Trenčín, Nitra a Komárno. Potom podporoval Ota Bavorského, napokon po sprostredkovaní kardinála Gentilisa sa stal prívržencom Karola Róberta, ktorý ho vymenoval za taverníka a neskôr za jedného z troch palatínov.

R.1311 ho pápežský legát kardinál Gentilis exkomunikoval, na čo Matúš Čák obsadil Vyšehrad nad Dunajom (Visegrád). Východoslovenským oligarchom Omodejovcom poslal na pomoc 1700 ozbrojencov v ich boji proti kráľovi (bitka pri Rozhanovciach 1312). Vojensky sa angažoval aj mimo Uhorska, r. 1314 ako spojenec rakúskeho vojvodu a odbojných moravských stavov vtrhol na Moravu.

Po príchode českého vojska na čele s kráľom Jánom Luxemburským v júni 1315 ustúpil z Veselí nad Moravou, Holičský hrad však ubránil. Matúš Čák spustošil a vypálil Nitriansky hrad (aj s katedrálou), zbúral hradné múry a veže, za čo ho opäť exkomunikovali, obsadil Trnavu a vyhnal z nej mešťanov verných kráľovi. Definitívny rozpad jeho dŕžavy nastal až po jeho smrti, v máji a v júni 1321.

Matúš Čák bol veľmož maďarského pôvodu, podstatnú časť svojho života však prežil na Slovensku a so svojimi poddanými komunikoval po slovensky. Obdobie feudálnej anarchie využíval na presadzovanie svojich majetkových a mocenských záujmov. Legenda vytvorená o ňom tradíciou, štúrovskou romantickou literatúrou a historiografiou, ktoré v ňom videli nekorunovaného „slovenského kráľa“ usilujúceho sa vytvoriť samostatné slovenské kniežatstvo, zohrala kladnú úlohu pri národnouvedomovacom procese Slovákov.

Dobové portréty M. Čáka nejestvujú.

Matúš Čák v dielach
J. M. Hurbana: Olejkár (1889) – povesť
Pauliny-Tóth, V.: Trenčiansky Matúš (1871)
Záborský, J.: Bitka u Rozhanoviec 1865 – div. hra

Povedali o ňom
„Hoci teda nebol Slovák, slovenský ľud, a najmä slovenské zemianstvo miloval. Nie div, lebo o nich sa opieral, v nich mal základ veľkej svojej moci a takmer nepremožiteľnej sily.“
(J. Branecký o M. Čákovi, 1940)