„V bývalej československej armáde boli dôstojníci slovenskej národnosti zastúpení veľmi málo. Napríklad pred rozpadom ČSR (1939) bolo z 13 000 dôstojníkov československej armády len 420 slovenskej národnosti. Zo 140 generálov bol iba R. Viest slovenskej národnosti a zo 433 plukovníkov nebol ani jediný Slovák. Z 1004 podplukovníkov boli iba dvaja slovenskej národnosti – F. Čatloš a A. Malár.“ (Vojenské dejiny Československa IV. Praha 1988, s. 51)

Gymnázium v Skalici a Šoprone
Vysoká škola vojnová v Prahe

1931 major
1936 podplukovník
1939 plukovník
1942 generál

Bol učiteľom na vojenských školách, pracovníkom Vojenského zemepisného ústavu v Prahe, dôstojníkom generálneho štábu. Absolvoval stáž v rumunskej armáde (1937-38). Bol členom česko-slovensko-maďarskej delimitačnej komisie (1938-39), vojenským veliteľom v Spišskej Novej Vsi (1939-40), v Prešove a Trenčíne (1940-41), súčasne Vysokej vojnovej školy v Bratislave, veliteľom Rýchlej divízie na východnom fronte (1941-42), vojenským atašé na slovenských vyslanectvách v Ríme, Budapešti, Berlíne (1942-44). Od mája 1944 bol veliteľom armádneho zboru v Prešove.

Za prvej svetovej vojny sa prihlásil do česko-slovenských légií v Taliansku, kde dosiahol hodnosť kapitána. V decembri 1918 sa zúčastnil na spojeneckom obsadzovaní Slovenska a na bojoch proti Belovi Kunovi, ktorý na čele maďarských boľševických vojsk vtrhol na Slovensko. Za udatnosť ho francúzsky spojenecký generál Milhauser vyznamenal vysokým vojenským radom. V marci 1939 sa postavil za česko-slovenskú štátnu jednotu, ale s F. Čatlošom úspešne organizoval obranu Slovenska proti agresii horthyovského Maďarska v tzv. Malej vojne.

Za druhej svetovej vojny pomáhal budovať armádu Slovenskej republiky. Bol protihitlerovsky orientovaný. S ministrom národnej obrany generálom F. Čatlošom pripravoval vojenské povstanie na záchranu slovenskej štátnej samostatnosti. Už na východnom fronte nadviazal kontakty so sovietskymi veliteľmi. Ilegálna SNR ho navrhla za veliteľa povstaleckej armády aj proti odporu Benešovej exilovej vlády.

Patril k najschopnejším slovenským generálom a mal veľkú popularitu v armáde. V auguste 1944 rokoval v Piešťanoch o príprave obrany Slovenska s Machom a Čatlošom a v Ružbachoch s umiernenými ľudáckymi politikmi. Keď v Banskej Bystrici z iniciatívy V. Šrobára po likvidácii nemeckej vojenskej misie v Martine vyhlásili predčasne povstanie, v rozhlasovom prejave sa postavil proti a vojakom adresoval výzvu, aby sa vrátili do kasární, že ešte neprišiel náš čas.

Predtým rokoval s prezidentom Tisom. Ako vojenský stratég chcel, aby sa slovenská akcia skončila úspešne. Vtedy však už Hitlerova armáda obsadzovala Slovensko. Keď sa generál Malár vrátil do Prešova, nemecké bezpečnostné orgány ho zatkli a odvliekli do Nemecka, kde po vypočúvaní zomrel v koncentračnom tábore Sachsenhausen.