„Ak je niekto rodom Slovák ako ja a podľa môjho príkladu vynaloží trochu času na poznanie ostatných nárečí, veľmi ľahko porozumie jazyk a písmo celého slovanského národa... Toto som chcel zdôrazniť kvôli mojim Slovákom, aby reč a svoj kmeň neprestali milovať preto, ako sa to často stáva, že sú posmievaní takými, ktorí tiež bývajú v Uhorsku...“
|
Študoval v Banskej Bystrici a Banskej Štiavnici,
1734 - 1736 v Trnave, kde vstúpil do Spoločnosti Ježišovej,
1736 - 1738 novic v Trenčíne
1740 - 1742 filozofia
1746 - 1748 teológia vo Viedni
|
Jeho protektorom na dvoje Márie Terézie bol dvorský lekár G. van Swieten.
Okrem materinského jazyka ovládal latinčinu a gréčtinu, nemčinu, maďarčinu, francúzštinu, slovanské a orientálne jazyky (turečtinu, arabčinu, perštinu, hebrejčinu). Jeho najvýznamnejšou prácou ako knihovníka bolo vydanie 7 zväzkov katalógov Dvorskej knižnice od Petra Lambecia, ku ktorým až posmrtne vyšli jeho dodatky.
Ako stúpenec ideí osvietenského absolutizmu vyvíjal veľkú kultúrnopolitickú aktivitu. Bol na dvore odborným poradcom pre uhorské záležitosti. Vo svojich elaborátoch napr. navrhoval zrušiť nevoľníctvo, zaviesť urbár a zlepšiť postavenie roľníkov, zrušiť šľachtickú vojenskú povinnosť, zdaniť šľachtu, zaviesť náboženskú toleranciu, dať nešľachticom právo vlastniť pôdu a zastávať verejné úrady.
Ako člen Dvorskej školskej komisie sa zúčastnil na tereziánskych reformách v oblasti školstva, pripravil cesty pre veľkú reformu Ratio Educationis (1777).
V zmysle požiadaviek svojich predstavených rozpracoval aj vzťah absolutistického štátu k cirkvi. Vo svojom diele Tri knihy o dejinách patronátneho práva apoštolských uhorských kráľov na základe listín (Historiae diplomaticae iuris patronatus apostolicorum Hungariae regum libri tres, Viedeň 1762) v duchu princípov učenia zakladateľa teórie o prirodzenom práve Huga Grotia dokazoval, že uhorskí panovníci mali právo menovať biskupov a iných cirkevných hodnostárov a odnímať cirkvi majetky bez súhlasu pápeža, čo všetko vzbudilo veľkú nevôľu cirkvi. V druhom diele O počiatkoch zákonodarnej moci uhorských kráľov v náboženských záležitostiach (De originibus et usu perpetuo potestatis legislatoriae circa sacra apostolicorum regni Ungariae, Viedeň 1764) nejde už len o patronátne právo, ale je tu napadnutý aj šľachtický zákonník Tripartitum.
Venoval sa aj vydávaniu historických prameňov. Vydal Saadeniho Turecké anály, dielo humanistu Gašpara Ursinia Velia O panónskej vojne, dielo ostrihomského arcibiskupa M. Oláha O Uhorsku. Veľmi mnoho času venoval zbieraniu listín k uhorským dejinám – celý tento materiál je uložený v Maďarskom krajinskom archíve v Budapešti.
Bol uvedomelým Slovanom a Slovákom, súčasníci ho nazývali slovenským Sokratom. R. 1775 mu Mária Terézia obnovila zemianstvo a darovala dedinu Keresztény v Šopronskej stolici.
Pôsobenie:
1742 -1745 učiteľ v Liptovskom Svätom Mikuláši
1748 skriptor
1749 druhý kustód
1758 prvý kustód
1772 vedúci Dvorskej knižnice vo Viedni
1774 riaditeľ Dvorskej knižnice vo Viedni v hodnosti dvorského radcu
|