„Slováci boli odjakživa ťažko skúšaní, ale hudba, folklór a odkazy našich predkov zdvíhali našich ľudí zo zeme bez rozdielu, či to bol Rusín, Slovák, Róm. Dôležité je uvedomiť si, že každý človek si je rovný. Pretože všetci sme tu na tejto Zemi len na krátkej návšteve.“

1956 - 1958 Stredné odborné učilište, odbor zámočník, Partizánske
1958 - 1962 diaľkové štúdium na Štátnom konzervatóriu v Bratislave, odbor husle, u profesora Albína Vrteľa

Ján Berky sa narodil ako tretí z piatich detí. Keďže ho mohli nájsť všade, kde bola voda, obzvlášť rád chytal v potoku ryby, dostal prívlastok Mrenica. V ranom veku sa stal polosirotou. Tesne pred koncom vojny mu zabili mamu, po ktorej zdedil hudobný talent. Jeho prvé vystúpenia s vareškami dopĺňala prekrásnym, ľúbozvučným spevom práve ona.

Hudbu od malička vnímal ako dar. Už ako sedemročný si privyrábal vyhrávaním pod oknami bohatých gazdov vo svojom rodisku. Prvé ozajstné husle dostal od chudobnej vdovice s dovetkom: „Janko, na, tu máš husle od môjho nebohého muža, hraj na nich a spomínaj na mňa v dobrom.“ Popri ťažkom a neradostnom detstve sníval sen – študovať hru na husliach, keďže hudba bola pre neho zmyslom života a pomáhala mu zabudnúť na každodenné trápenie. Sen sa mu splnil až neskôr, lebo biedne pomery doma ho prinútili ísť do učenia, kde by získal bezplatné ubytovanie a stravu. Tak sa dostal do učenia do SOU v Partizánskom. Práve v ňom pôsobil majster odborného výcviku, ktorý ho mal rád. Vedel, že túži po hudobnom vzdelaní, ale najmä , že chce hrať na husliach. Vždy keď sa dalo, ho odbremenil od práce pri brúske a zveráku, aby mu šetril šikovné prsty. Uvedomoval si, že tých šikovných huslistických prstov by bola škoda.

V učilišti založil hudobnú skupinu, s ktorou hrával na večierkoch a na vystúpeniach pre iné učilištia. Pri hudbe – ako neraz povedal - sa dotýkal nebies.

Ako výnimočný talent urobil skúšky na bratislavské konzervatórium, ktoré neskôr absolvoval diaľkovo. Láska k hudbe mu nedovolila, aby prestal snívať svoj sen. Ani vtedy, keď sa vracal domov, kde ho nikto nečakal a kde v skromnom domčeku žilo 8 ľudí. Ťažké chvíle ho posilňovali a upevňovali v ňom predsavzatie, že ak niekedy bude mať rodinu, jeho deti tento pocit nikdy nesmú zažiť a domov sa budú vracať rady. Toto želanie sa mu splnilo.

Spolu s manželkou Evou vychoval tri deti, ktoré sa úspešne uplatnili v živote. Najstaršia Anka absolvovala filozofickú fakultu s červeným diplomom a v súčasnosti pracuje v štátnej službe. Hudbe sa nechcela venovať, vraj je v rodine už dosť muzikantov. Syn Janko je huslista, hrá v orchestri Diabolské husle, ktorý založil jeho otec. Najmladšia dcéra Evka skončila konzervatórium a pôsobí vo Viedni, kde sa vydala. Dobrá a starostlivá manželka a matka, s ním prežila celý muzikantský život. Rodine, ktorá bola u nej na prvom mieste, obetovala svoju hudobnú kariéru. Túžba venovať sa opernému spevu a ľudovým piesňam ostala nenaplnená. Síce úspešne urobila konkurz na speváčku do SĽUKU-u, ale pol roka po svadbe otehotnela. Preto si urobila zdravotnú školu a dvadsaťpäť rokov pracovala ako sestra v detských jasliach.

Excelentný muzikant preslávil svoju rodnú Očovú a celú krajinu v 52 krajinách sveta jedinečnou interpretáciou ľudových piesní. Ako koncertný majster pôsobil v Slovenskom ľudovom umeleckom kolektíve 32 rokov a 100 dní. Bol vždy za každý vtip, ale okamžite zvážnel, keď išlo o muziku. Na skúškach nepoznal žiaden humor, chcel dokonale pripraveného muzikanta, ktorý odvedie profesionálnu robotu a do hudby vloží aj svoje srdce.

Prostredníctvom svojho umenia spoznával na umeleckých vystúpeniach s vernými husličkami vo svete ľudskosť. V každej krajine sa snažil navštíviť predovšetkým školy. Zaujímalo ho, aká pozornosť sa venuje výchove detí prostredníctvom kultúry, ktorá spája bez rozdielu národnosti a vyznania. Neobišiel ani žiadne kultúrne ustanovizne, všetky svoje peniaze – „diéty“ obetoval na aktívnu účasť na kultúrnych podujatiach. Spoznávanie neznámych kultúr ho obohacovalo a z toho bohatstva pocitov a spomienok žije dosiaľ. Na koncertnom turné v hocktorej krajine sa snažil poznať aj samotné mesto a ľudí, ktorým bude hrať, a tým načerpať silu z ich nálady, mesta, krajiny.

Rád spomína na koncertné turné po Indii v roku 1975, ktoré absolvoval SĽUK a ľudová hudba pod jeho vedením. Táto krajina predstavovala pre neho div sveta. V programe mali okrem ľudových piesní aj skladby klasikov: napr. Solveginu pieseň, Monti čardáš, známeho Škovránka od Dinicu v jeho úprave, Šabľový tanec od A. Chačaturjana, Pizzicato polku od J. Straussa a mnohé iné skladby. V novinách hneď na druhý deň po vystúpení vyšiel veľkolepý článok, že SĽUK podal vynikajúci umelecký výkon v speváckej i tanečnej zložke, ale veľká úcta patrí najmä umelcovi Indovi – Jánovi Berkymu-Mrenicovi. Okrem toho sa mu tu splnil jeho dávny sen - hrať na stradivárkach. Požičal mu ich primarius anglického kráľovského kvarteta. Z toho okamihu bol obzvlášť šťastný.

Radostných okamihov zažil viac. Splnilo sa mu viac snov. Počas koncertného turné SĽUKU v roku 1970 mal možnosť spoznať bohatú kultúru vtedajšieho Sovietskeho zväzu, ktorú veľmi uznával. Tiež cesta do Ameriky so SĽUKOM v roku 1964, potom ešte raz v tom istom roku, 1970, 1974, 1978, 1983, 1986 - ale už so svojou ľudovou hudbou, ktorú viedol, znamenala naplnenie jeho jedného veľkého sna. Pri opätovnej návšteve v roku 1970 dostal v USA husle od farára, ktorý mu ich daroval so slovami: „Janko, tieto husličky čakali na pravého hráča. Ním si ty. Husle patria tomu, kto ich vie rozcitlivieť, a ty si môj husľový mág. Sú to husle môjho otca. Dlho som ich opatroval, ale teraz patria tebe.“ Dnes ich opatruje ako jeden z najvzácnejších darov syn Ján Berky-Mrenica ml. S touto krajinou sa mu spája aj ďalší veľmi silný zážitok - duet s legendárnym trubkárom Luisom Armstrongom v džezovom klube na Brodway.

Rok 1964 bol prelomový v jeho živote a umeleckom pôsobení. Po turné v USA si kúpil byt a zbavil sa finančných dlhov.

V 80-rokoch koncertne vystupoval v rámci otvorenia Slovenskej reštaurácie na Filipínach. S ponukou prišiel vtedajší veľvyslanec Československej republiky na Filipínach Miloš Krivda. Vtedajší minister kultúry Miroslav Válek odporučil práve ľudovú hudbu SĽUKu pod vedením Jána Berkyho-Mrenicu.

Vyvrcholením jeho tvorivého snaženia bolo založenie špičkového hudobného telesa – orchester Diabolské husle, s ktorým koncertoval na pódiách doma i v zahraničí a pre ktoré doposiaľ komponuje a hudobne upravuje skladby. Je hlavným tvorcom folklórnej časti repertoáru tohto telesa. Aj keď v roku 1997 kvôli zdravotným problémom diabolské husle stíchli v jeho podaní, hreje ho pri srdci, že syn prevzal po ňom žezlo. Jeho prejav je síce iný, čo je prirodzené, má vlastné muzikálne videnie, vlastný hudobný prednes, ale rómska pieseň a hudba sa šíri naďalej. Hudobné teleso Diabolské husle je špičkovým interpretom skladieb rôzneho žánru, a v ich repertoári sa premieta slovenský, maďarský, ruský, rumunský, židovský a cigánsky folklór, čoho dôkazom sú aj prvenstvá na festivale Concordia d´Europa Festivale Internazionale del Folklore v sicílskom Agrigente a na 2. medzinárodnom poľskom festivale Ciechocinek ´98, zlatá platňa v roku 1999 za album Gypsy Dance, 3x cena Grammy od slovenskej hudobnej akadémie za Najlepší orchester, Najlepší album a Najlepší interpret.
Orchester koncertoval takmer po celej Európe, v USA, Kanade, Austrálii, Japonsku, Číne, na Tchaj-wane, v Jordánsku, Egypte a Maroku. Spolupracuje s renomovanými spevákmi a inštrumentalistami, ako sú L. Bílá, D. Hulka, I. Csáková, S. Sklovská, P. Habera, K. Hasprová, bratia Dvorskí, M. Babjak, J. Fogašová, J. Burian, J. Bartoš a pod., pričom v spolupráci s vydavateľstvom s Monitor -EMI vydal 8 albumov. Najnovší "XXL Music" je v poradí tretím sólovým počinom.

Napriek úspechom a obdivom po každej stránke neprijal ani najpríťažlivejšie ponuky žiť v inej krajine. Zostal verný svojej vlasti, svojmu mestu, kde dosiaľ žije, rodnej dedinke Očová, do ktorej sa rád vracia, lebo tam je doma. Očová je jeho srdcová záležitosť. Milovaná a milujúca dedina, ktorú preslávil všade, kam prišiel. Mal rád obyčajných ľudí, od ktorých vždy čerpal múdrosť, čestnosť, krásny a vrelý vzťah k ľudovej piesni. Poznal, že obyvatelia Očovej majú vrodený cit ku kultúre a vedia rozlíšiť vytvorené hodnoty.

Je nesporné, že slovenskej ľudovej hudbe spravil doma i vo svete dobré meno. Veľký priestor venoval inštrumentálnej úprave. Rád však spolupracoval s Janou Kociánovou, ktorá bola jeho veľmi pozornou žiačkou, keď pripravovali CD s rómskymi piesňami. Nezabúda na vynikajúceho Františka Zvaríka – pána speváka, ktorého hlasový fond a prejav bol neopakovateľný, Paľa Gábora, šarmantného Martina Babjaka, okúzľujúcu Grétku Švercelovú, Miroslava Dvorského a mnoho ďalších spevákov, s ktorými spolupracoval.

Mal šťastie aj v tom, že si mohol zahrať na rôznych podujatiach s vynikajúcimi vrchárskymi muzikantmi z celého Slovenska. Bola to česť, ale predovšetkým obrovská skúsenosť, pretože to boli muzikanti, ktorí mali vrchársku hudbu v žilách, napr. vynikajúci cimbalista Ján Gašpar-Hriska, Rinaldo Oláh, Ján Berky-Dušík, huslista Róbert Gašpar, muzikanti Paľáčovci a ďalší. S muzikantmi hrával na svadbách, krstinách, pohreboch i zábavách v rodisku na strednom Slovensku, zažil veľa veselých príhod.

Uprostred tvorivých síl ho zasiahla mozgová príhoda, ktorá zmarila mnohé z jeho plánov. Zo zdravého a energického muža, ktorý mal len päťdesiatsedem rokov, sa odrazu stal človek odkázaný na pomoc iných. Nedokázal sám chodiť, rozprávať, nebol schopný udržať v rukách nič. Ani milujúce husle, bez ktorých predtým nevydržal ani deň. Vďaka obrovskej láske a pevnému putu rodiny, ich pomoci a podpory, sa mu postupne zlepšila vrava aj chôdza. Iba ochrnutá pravá ruka akosi nechcela poslúchať. Pevná vôľa, odhodlanie žiť, lebo život má zmysel, ho postupne doviedli k tomu, že sa prinavrátil k svojim nerozlučným husličkám. Od svojho priateľa Ing. arch. akad. arch. Ladislava Švihela, riaditeľa Agrokomplexu, sa nechal nahovoriť na jeden koncert. Hral na ňom tak, že sám preberal prstami struny na husliach a syn Janko mu ťahal sláčik. Toto ich spoločné vystúpenie malo obrovský úspech.

V súčasnosti už nekoncertuje. Napriek veľkým zdravotným problémom sa neuzavrel do seba, ale naďalej šíri lásku k ľudovej piesni. Užíva si zaslúžený dôchodok. Popritom sa snaží byť naďalej užitočný. Pre Martina Babjaka upravil ľudové piesne, ktoré vyšli na CD. Po dramaturgickej stránke spracoval výber svojich interpretácií, ktoré sú na hudobnom nosiči pod názvom Primášov sen. Napísal knihu spomienok Veselo s husličkami po svete a spolu s dcérou Aninou knihu Rómske piesne a múdre slová, aby národ vedel, že rómska kultúra je na patričnej úrovni, ktorá je v tých múdrych slovách.

Vydal dvanásť dlhohrajúcich platní, štyri CD, podieľal sa na mnohých televíznych hudobných reláciách.

Životná filozofia:

Jeho životná filozofia spočíva v tom, že nie je dôležité, a ani rozhodujúce, kedy z tohto sveta odíde. Dôležité je, čo tu na pozemskom svete po sebe zanechal. Jeho vklad predstavujú jeho deti a umenie, ktoré zanechalo stopu. Bude slúžiť ďalším generáciám, a preto má z toho dobrý pocit. Má štyri vnúčatá, z ktorých tri sa vydali na hudobnú dráhu. Vnuk študuje na VŠMU odbor husle, vnučka Barborka je študentkou tretieho ročníka konzervatória, vnučka Alexandra študuje na gymnáziu, ale taktiež má nadanie, má krásny hlas . Najmladšia Bianka je ešte len tretiačka na základnej škole, ale nezaprie v sebe muzikantské gény. Keď príde na návštevu, hneď od dedíka pýta svoje husličky a potom si obaja vyhrávajú. Možno raz vnúčatá založia ľudovú hudbu, v ktorej budú hrať jeho hudobné úpravy. Aj to považuje za krásne na živote, že má pokračovateľov. Nežil šesťdesiatpäť rokov zbytočne, zanechal svoju pečať v mladom pokolení, ktoré má rado hudbu. Bude šťastný, ak za niekoľko rokov verejnosť bude počuť jeho nasledovníkov. Bude to jeho chvála a zároveň zodpovednosť, aby boli poctiví, čestní hudobníci, ktorí budú milovať hudbu a vo svojom prevedení rozdávať radosť tak, ako to robil po celý umelecký život on sám.

Odkaz súčasníkom i nasledovníkom:

Ján Berky Mrenica s manželkou, ktorí odsudzujú akúkoľvek nenávisť a intoleranciu voči ľudským bytostiam, zdôrazňujú, že ľudia sa musia vnímať podľa schopností a činov, a nie na základe toho, že sú iní. Už sa nikdy nemôže opakovať holocaust.

Tvrdí, že svet sa dá zmeniť aj pomocou umenia, ktoré ľudí zušľachťuje. „Bol by som veľmi rád, keby každý človiečik na Slovensku nezabúdal na to, kde sa narodil a kde je jeho miesto v spoločnosti.“

Charitatívne počiny Jána Berky-Mrenicu:

Ján Berky Mrenica nemá rád pózy, nerád na verejnosti rozpráva o tom, komu pomohol. Vravieva „Nič nerobím preto, aby o tom hovorili ľudia okolo mňa, robím to preto, lebo mám srdce ako človek na správnom mieste. O mojich počinoch vedia konkrétni ľudia, ktorí sú za moje malé dobré skutky úprimne vďační. “

24 .12. 2005 V rámci charitatívnej dražby venoval obraz na podporu projektu Maľuj srdcom, venovaného autistom. Keďže prekonal mozgovú príhodu, jeho obraz znázorňoval šťastie zo života, z hudby a pochopenie s trpiacimi ľuďmi: "Nikto ich nevie pochopiť tak ako ten, kto sám trpí. Snažil som sa prostredníctvom tohto obrazu vystihnúť svoj život," skonštatoval muzikant.

Pôsobenie:

1958 - 1991 koncertný majster v Slovenskom ľudovom umeleckom kolektíve
1991 - 1997 založil a viedol orchester Diabolské husle

Ocenenia:

titul Zaslúžilý umelec
1995 Posol Slovenska – za šírenie dobrého mena v zahraničí udelené denníkom Slovenská republika
1997 štátne vyznamenanie Pribinov kríž
1997 Slovak Gold
2003 Krištáľové krídlo za rok 2002 za prínos v oblasti hudby
2003 Cena mesta Zvolen za celoživotné dielo
2004 Čestná cena desaťročia Slovak Gold
2006 Cena Banskobystrického samosprávneho kraja za jedinečnú a majstrovskú interpretáciu ľudovej hudby a zviditeľňovanie Slovenska v zahraničí

Pocty:

1998 Dokumentárny film o živote Jána Berkyho Mrenicu (scenár: René Lužica, réžia: Tomáš Hučko)

tvorba

Hudobná tvorba:

12 LP platní
1998 Povedzte mojej materi (CD)
2000 Folklorika (spolu s Martinom Babjakom; CD)
2001 Veselo s husličkami po svete
2003 Na dobrú náladu (CD)
Primášov sen (zlatý nosič za predaj viac ako 5000 kusov)

Knižná tvorba:

1993 zbierka 50 najznámejších rómskych piesní – Náne odá lavutari
2001 Veselo s husličkami po svete (venované svojej žene a dobrým ľuďom)
2006 Rómske piesne a múdre slová (spolu s dcérou Aninou)