1911: Učiteľský ústav, Prešov
1919-21: Štátne konzervatórium, Praha

1911-12: učiteľ na grécko-katolíckej cirkevnej škole, Pstrina
1912-13, 1919: učiteľ na ľudovej škole, Kvačany
1921-48: herec SND v Bratislave (1924-29, 1953: režisér, 1929-45: dramaturg a šéf Činohry SND)
1922-1924: učiteľ na meštianskej škole, Sabinov
1925-1943: divadelný pedagóg na Hudobnej a dramatickej akadémii
1945-1953: riaditeľ Východoslovenského národného divadla v Košiciach
1953-1958: pedagóg, dekan Divadelnej fakulty VŠMU v Bratislave (1955: titul vysokoškolský profesor)

Narodil sa v jednoduchej slovenskej rodine. Po vypuknutí prvej svetovej vojny musel v roku 1913 narukovať a bol odvelený na ruský front. Ako dôstojník rakúsko-uhorskej armády padol do ruského zajatia. Naučil sa tu po rusky, oboznamoval sa s ruskou literatúrou a umením a zapojil sa do ochotníckej divadelnej činnosti. V tábore v Jaransku hral v scénkach, ktoré sám nacvičoval. Po návrate na Slovensko (1918) začal učiť a organizovať ochotnícke divadelné predstavenia. Na odporúčanie profesora Alberta Pražáka začal ako prvý Slovák študovať herectvo na pražskom konzervatóriu.
V sezóne 1921-1922 hral v Marške, Propagačnom súbore SND. Tu sa zoznamuje s herečkou Oľgou Országhovou, svojou budúcou manželkou, a hercami Jozefom Kellom, Andrejom Bagarom a Gašparom Arbétom. Išlo o vôbec prvých slovenských profesionálnych hercov. Marška vykonávala zájazdovú činnosť po slovenských mestách. Za 10 mesiacov uviedli 23 premiér, po prvej sezóne sa však súbor rozpadol.
Počas učiteľského pôsobenia v Sabinove sa oženil a spolu s Oľgou začali hrávať v ochotníckom divadelnom krúžku Janko Palárik. Za 2 roky uviedli 13 hier a získali cenu na divadelných pretekoch v Martine. Na požiadanie Oskara Nedbala v roku 1924 manželia nastúpili do SND. Ján Borodáč tu od roku 1929 pôsobil ako režisér, dramaturg a umelecký šéf Činohry SND. Spočiatku režíroval 5 až 7 hier ročne. Zároveň začal vyučovať hereckú techniku na dramatickom oddelení Hudobnej a dramatickej akadémie. Umelecky aj ľudsky formoval také osobnosti neskoršieho slovenského divadelníctva, akými boli napríklad M. Gregor, M. Bancíková, B. Poničanová, R. Porubská, I. Lichard, J. Jamnický, K. L. Zachar, F. Dibarbora, M. Huba a iní.
Ján Borodáč organizoval podporu verejnosti slovenskému divadelníctvu, rozvíjal tradíciu ochotníctva a z jeho radov dopĺňal súbor SND. Na javisko SND uviedol vo vlastnej úprave diela slovenských klasikov (P. O. Hviezdoslava, J. Palárika, J. Chalupku) ako aj diela J. G. Tajovského, I. Stodolu, J. Hollého, F. Urbánka a odborne pomáhal ďalším autorom (Závodný, Bezek, a iní.).
Intenzívne sa venoval štúdiu ruskej dramatickej tvorby. Po návšteve ZSSR začal uplatňovať princípy socialistického realizmu. Inscenoval hry Ostrovského, Gogoľa, Čechova, Gorkého, Afinogenova a iných. Jeho ideálom bolo súborové divadlo bez tzv. hviezd podľa vzoru Moskovského umeleckého divadla (MCHAT). Vo svojej práci uplatňoval Stanislavského metódu a tvorivo ju aplikoval na domáce podmienky. Zdôrazňoval spoločenský účinok predstavenia, siahal najmä po realistických hrách. Bol prívržencom tzv. hereckého prežívania, východiskom režijnej práce mu bola herecká tvorba. Pri štúdiu textu zdôrazňoval starostlivú analýzu jeho významu. Z diel ruských autorov si vyberal najmä veselohry, ale inscenoval aj tragédie. Medzi jeho najlepšie povojnové inscenácie patria Čechovove Tri sestry.
Postupne prešiel k psychologickému realizmu a začal sa formovať ako výrazná režisérska osobnosť. V sezóne 1931-1932, keď sa činoherný súbor rozdelil na slovenskú a českú činohru, stal sa vedúcim slovenskej časti. Po druhej svetovej vojne bol poverený obnovou Východoslovenského národného divadla (dnes Štátne divadlo) v Košiciach. Úspešne v ňom režíroval aj operné diela. Po návrate do Bratislavy opäť pôsobil ako režisér v SND a tiež pedagóg na Vysokej škole múzických umení, kde učil herectvo a réžiu. V Bratislave žil až do svojej smrti v roku 1964.
Ako herec stvárnil v rokoch 1921-1948 na javiskách SND a Východoslovenského národného divadla takmer sto postáv. Bol organizátorom slovenského divadelného života a zaslúžil sa o vybudovanie profesionálneho divadelníctva. Ako režisér sledoval najmä národno-buditeľské ciele. SND počas jeho pôsobenia hrávalo najmä v odnárodnených a pomaďarčených mestách, kde sa snažilo získať podporu divákov pre nové slovenské divadlo.
Prekladal a upravoval hry z ruštiny, češtiny, francúzštiny, maďarčiny. Organizoval spoluprácu slovenských spisovateľov na prekladoch svetovej klasiky (J. Smrek, V. Roy). Bol spoluzakladateľom teórie i praxe slovenskej javiskovej výslovnosti. Celkove režíroval vyše 200 hier. Súčasne bol priekopníkom slovenskej rozhlasovej hry. S rozhlasom spolupracoval od roku 1926. Vydal režijnú knihu Tajovského Ženského zákona. Knižne vyšli aj jeho úpravy hier slovenských klasikov a výber článkov o divadelnej problematike.
Za dlhoročnú prácu v slovenskom divadle bol ocenený niekoľkými cenami a titulmi. Na jeho pamiatku bola odhalená pamätná tabuľa na budove Štátneho divadla v Košiciach v roku 1970. V Bratislave je podľa neho pomenovaná ulica (Borodáčova ulica).

Významné ocenenia
1952: Štátna cena
1955: titul národný umelec
1960: Rád práce
1962: Rád republiky

tvorba

1974: Pamäti. Východoslovenské vydavateľstvo

Vybrané štúdie uverejnené v časopise Slovenské divadlo
1953: Ako sme sa učili od sovietskeho divadla. Roč. 1, č. 1, s. 11-30.
1955: Povedome každý na svojom mieste ďalej. K desiatemu výročiu oslobodenia našej vlasti. Roč. 3, č. 1, s. 3-7.
1955: Úvodné poznámky k režijným postupom na Hviezdoslavovej tragédii Herodes a Herodias. Roč. 3, č. 1, s. 58-69.
1956: K metóde vyučovania hereckej a režijnej tvorby. Roč. 4, č. 3-4, s. 261-271.
1958: Z problematiky súčasného javiskového výtvarníctva. Prejav na otvorení výstavy. Roč. 6, č. 2, s. 113-114.
1958: Zo spomienok na Ivana Stodolu. Roč. 6, č. 2, s. 145-149.
1964: O sporných miestach v povojnových dejinách slovenského divadla. Roč. 12, č. 3, s. 399-400.