Otec bol železničiarskym úradníkom, židovského vyznania. Ako sa neskôr ukázalo, on sám mal k židovstvu kritický vzťah. I keď sa považoval za liberálneho občana a demokrata, odmietal každú výlučnosť, a teda aj ortodoxnú židovskú komunitu ako spiatočníctvo.
So Slovákmi sa zoznámil v Prahe. Najbližšie mal k ľavicovo orientovaným mladým intelektuálom – Vladimírovi Clementisovi a Lacovi Novomeskému. Po vysokoškolskom štúdiu pôsobil ako lekár v Piešťanoch, kde sa špecializoval na balneológiu a liečenie reumatizmu. K jeho prominentným pacientom patril napr. František Xaver Šalda.
Zaraďuje sa medzi príslušníkov medzivojnovej generácie spisovateľov, ktorá výrazne rozvinula expresionistický typ umeleckej prózy. Epický príbeh rozvíjal ako estetickú objektivizáciu určitej filozofickej tézy alebo systému inklinujúc k filozoficko-estetickým názorom A. Schopenhauera, F. Nietzeho a O. Weiningera.
Jeho dielo sa hodnotilo ako pesimistické, naturalistické, poznačené biologickým determinizmom a nihilizmom.
Dnes sa viacerým znalcom jeho diela zdá, že prvýkrát prakticky uplatnil princípy postmodernizmu.
Takmer všetky jeho prózy majú autobiografický charakter.
Dotkol sa aj rasovej problematiky. Na historicko-spoločenskom pozadí zachytil sociálnu i triednu, ale súčasne aj sociálno-psychologickú charakteristiku slovenského židovstva v 1. polovici 20. storočia.
V románe Odlomená haluz sa sarkasticky vyslovoval o židovských náboženských praktikách a rituáloch, za čo ho miestna židovská obec chcela spomedzi seba vyobcovať. Zakrátko pocítil na sebe vlnu antisemitizmu, ktorá sa zdvihla po nástupe Hitlera k moci. Roku 1939 odišiel zo Slovenska a stal sa z neho utečenec. V cudzine liečil reumatikov piešťanským bahnom, ktoré mu posielal otec. Aj keď ho v roku 1947 štátny tajomník Ministerstva zahraničných vecí Vladimír Clementis písomne vyzval, aby sa vrátil do vlasti, že mu dáva svoje osobné garancie, odmietol to s tým, že „má rozrobené veci“. Zatrpknutosť z hrôzovlád fašizmu, ktoré postihli aj jeho milovaného otca, nevedel prekonať a na Slovensko sa už nikdy nevrátil.
Označovali ho za emigranta bez vlasti a všade s domovom. V liste otcovi do Piešťan napísal, že „je občas príjemné vedieť, že je domov človeka kdesi.“
Odchodom sa zachránil pred holokaustom, ale svetová tragédia, v ktorej sa človek postavil proti človeku a v ktorej zahynuli milióny ľudí, bola zároveň porážkou jeho životnej filozofie. Nepodarilo sa mu postaviť lásku proti krutosti človeka.
V čase aktívnej literárnej činnosti písal do dobových časopisov i publicistické a literárnokritické príspevky. Roku 1932 uverejnil v DAVe dojmy z pobytu v ZSSR, v ktorých zaujal k novej sovietskej skutočnosti objektívne stanovisko. Rok predtým pripojil svoj podpis pod protestný manifest kultúrnej obce proti streľbe v Košútoch. Pre vyostrené a často i jednostranné názory sa neraz dostával do polemických kontroverzií so značnou časťou slovenskej publicistiky.
Pôsobenie
1921 delegát Slovenska na Svetovom študentskom kongrese v Prahe
1922 spolu s Jankom Alexym založil študentský literárny časopis Svojeť a stal sa jeho výkonným redaktorom
1925 vojenský lekár, Bratislava, potom krátko asistent na Lekárskej fakulte KU, Praha
1928 – 1939 súkromný kúpeľný lekár a lekár Okresnej nemocenskej pokladnice, Piešťany
1928 člen výboru Spolku slovenských spisovateľov
1929 zodpovedný redaktor časopisov Piešťanské zprávy a Piešťany a okolie
1939 z obavy pred rasovým prenasledovaním emigroval zo Slovenskej republiky. V čínskych mestách Tien-cin, Peking, Šanghaj, Lin-čou-fu a Tien-pei pôsobil ako lekár.
1948 odchod na Thaiwan
1949 vysťahovanie sa do Brazílie
1952 – 56 lekárska prax, Porto Novo, Nitteroi a Miradouro
|