Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Liptovskom Mikuláši, neskôr na Vyššej priemyselnej škole v Bratislave. Na Českom Vysokom učení technickom v Prahe získal v roku 1934 titul inžiniera.

Dobroslav Chrobák sa narodil ako druhé zo štyroch detí. Už ako študent písal poviedky, bol kronikárom obce, zberateľom prísloví a porekadiel. Bol ovplyvnený tvorbou Dostojevského. V Liptovskom Mikuláši sa zoznámil s neskorším literárnym kritikom Milanom Pišútom, s básnikom Andrejom Plávkom a literárnym vedcom Rudom Brtáňom.

Literárne podnetné prostredie mal aj počas štúdia v Prahe. Stretával sa s Jánom Kostrom, Kolomanom Sokolom, Mikulášom Galandom, Jánom Smrekom, E. B. Lukáčom, Alexandrom Matuškom či Lacom Novomeským. Počas štúdia sa venoval literatúre – písal krátke poviedky a rozprávky.

Po návrate do Bratislavy pôsobil ako vysokoškolský pedagóg. V posledných rokoch života pracoval ako oblastný riaditeľ Československého rozhlasu na Slovensku.

Spolu so Š. Letzom zostavil Slovenský literárny almanach a vydal Rukoväť dejín slovenskej literatúry. Ako literárny kritik publikoval v Eláne.

Dobroslav Chrobák zomrel na rakovinový nádor vo veku 44 rokov.

tvorba

Ako 17-ročný debutoval poviedkou Les, kde sa prejavilo jeho literárne smerovanie - túžba experimentovať, hľadať nové výrazové možnosti, mystickosť a fantázijnosť. Toto smerovanie sa vystupňovalo v jeho ďalšej tvorbe – v poviedkach a novelách. Pre Chrobákovo umelecké dozrievanie mali z tohto obdobia veľký význam štyri prózy – Holé steny, Dva kamenné dni, Ábel Orphanides a Ábel Jariabek. Zdrojom inšpirácie bola preňho tajomná príroda. V týchto i v ďalších textoch z dedinsko-prírodného prostredia nachádzame prvé prejavy autorovho naturizmu. V poviedkach naznačil Chrobák aj druhú polohu svojho písania – ako jeden z prvých autorov tohto obdobia sa venoval aj mestskej próze, kde sa prejavujú črty povojnového expresionizmu.

Všetky línie Chrobákovej tvorby (lyrizmus, expresionizmus, vitalizmus, technické prvky, žánrová rozkolísanosť textu) sa prejavili v jeho knižnom debute Kamarát Jašek v roku 1937. Kladné prijatie knihy dobovou kritikou prekryla polemika o pôvodnosti a originalite Chrobákových próz. Otvoril ju literárny kritik Jozef Felix, ktorý Chrobáka obvinil zo závislosti na dielach francúzskych regionalistov (najmä J. Giona) a severskej moderny (najmä K. Hamsuna).

Chrobák sa proti tomuto obvineniu publicisticky bránil, najúčinnejšou obranou mu však bolo vydanie ďalšej knihy próz Drak sa vracia (1943), ktorú aj literárna kritika vysoko hodnotila – ako jeden z typických prejavov slovenskej naturistickej prózy. Táto kniha má podobný charakter ako celá jeho tvorba – hlboké ponorenie do ľudskej duše, vyrozprávané bohatou a pritom jednoduchou, umelecky prenikavou rečou, ktorá pomáha čitateľovi vytvárať pocit rozprávkového ovzdušia okolo hrdinov.

Po tomto diele sa autor umelecky odmlčal. Popri umeleckej tvorbe sa venoval aj literárnej kritike, (Kam speje román, Cesta za umením), písal eseje a fejtóny. Vydal tiež školskú príručku Rukoväť dejín slovenskej literatúry (1932) v podobe prehľadných a jednoduchých portrétov slovenských spisovateľov.

Chrobákov prínos do slovenskej lyrizovanej prózy bol najmä v schopnosti vykresliť atmosféru dediny, svojrázny psychický svet ľudí, obklopených drsnou prírodou, ktorá ich aj osobitným spôsobom formovala.