Študoval v Bratislave, Rábe a Debrecíne.
1725 – 1730 medicínu, matematiku a fyziku na univerzite v Jene
1729 získal lekársky diplom
1730 promovaný za doktora medicíny

Jeho otec Michal bol obchodníkom. Rodičia vlastnili jeden z vodných mlynov na rieke Vydrici pri Bratislave. Tu mal možnosť pozorovať prácu vodného kolesa a zákonitosti vodného pohonu. Ako štvorročný stratil matku a vychovávali ho otec so starým otcom. Vplyv na jeho ďalšie smerovanie mal aj rodinný priateľ Samuel Mikovíni, ktorý bol od neho starší o štyri roky. Po príprave na vysokoškolské štúdiá na evanjelickom lýceu v Bratislave, navštevoval lýceá v Rábe (Győr) a Debrecíne. Ako 21-ročný odišiel na univerzitu do Jeny študovať medicínu. Popritom chodil aj na prednášky z matematiky a fyziky.

Po skončení štúdia sa vrátil do rodného mesta, kde začal vykonávať lekárske povolanie. Po roku pôsobenia pokračoval v Debrecíne ako mestský lekár. Venoval sa výskumu, zameranému na odolnosť ľudského tela voči klimatickým podmienkam. Po dvoch rokoch sa vrátil ku svojej študentskej záľube - matematike. Odišiel na svoju alma mater a stal sa profesorom matematiky. Z Jeny prešiel neskôr na novozaloženú univerzitu v Göttingene, kde začal riadiť katedru matematiky, fyziky a chémie a súčasne prednášal na lekárskej fakulte. Pôsobil tu dvadsať rokov. Svoju vedeckú a pedagogickú dráhu zavŕšil na univerzite v Halle, kde pracoval až do svojej smrti.
 
Najlepšie výsledky dosiahol v hydraulike, v teórii turbín (Specimen theoriae turbinum, Halle 1755). Roku 1750 popísal a fyzikálne prepočítal nový typ vodného kolesa pracujúceho na celkom odlišnom – reaktívnom princípe. Na jednoduchom modeli postupne odvodil výraz pre výtokovú rýchlosť vody, určil zvýšenie tejto rýchlosti v dôsledku odstredivej sily a dokonca vypočítal účinnosť stroja pre prípad štyroch výtokových trubíc.
Segnerovo zariadenie pozostávalo z nádoby s vodorovnými alebo ohnutými ramenami, cez ktoré vytekala voda. Tlak vytekajúcej vody vyvolával reakciu a nádobu roztáčal opačným smerom. Veľkou zásluhou Segnera bolo, že v polovici osemnásteho storočia znovu poukázal na možnosť využitia reaktívnej sily a vytvoril elementárnu teóriu nového typu energetického stroja, ktorý mal podstatne väčšiu účinnosť. Reaktívna sila ako pôvodca pohybu nachádzala svoje uplatnenie vo vodných turbínach a najmä v raketových motoroch až v minulom storočí. O jej prvé praktické uplatnenie sa zaslúžil práve Segner, ktorý býva označovaný za otca vodných turbín. Tento bratislavský objav poslúžil, hoci omnoho neskôr, na rozvoj raketovej techniky. Zariadenie vošlo do dejín ako Segnerovo koleso, reaktívny vodný motor (50 percent straty energie Segnerovho kolesa experimentálne i teoreticky odstránil matematik a Segnerov priateľ prírodovedec Leonard Euler tým, že do Segnerovho kolesa privádzal vodu v smere a rýchlosti otáčania – tzv. beznárazový vstup). Vynález sa stal predobrazom vodných turbín.

O tri roky neskôr uverejnil Segner správu o novom prístroji použitom pri lisovaní oleja v mlyne v Nörtene blízko Göttingenu, ktorý bol poháňaný obrovským Segnerovým kolesom. V záznamoch Segner uvádza: „Zmerali sme prietok vody tak presne, ako sa dalo, pomocou ohnutej trubky, ktorej otvor bol postavený proti prúdu, takže voda musela vystúpiť do hornej časti rúrky.“ Podobné trubice, ktoré dostali názov hydrometre, predviedli už skôr vo Francúzskej akadémii v Paríži, ale prakticky ich nepoužili. Segner bol pravdepodobne prvý, kto uplatnil v praxi trubicu na meranie rýchlosti vody a jej prietokového množstva.
Okrem toho vypracoval vlastnú teóriu šírenia svetla.

Bol ocenený členstvom vo vtedajších najvýznamnejších vedeckých spoločnostiach v Európe – v Royal Society v Londýne, v akadémii vied v Berlíne a Petrohrade, v Kráľovskej spoločnosti v Göttingene. Pruský kráľ Fridrich II. mu priznal titul tajného radcu a súčasne uznal aj jeho uhorské šľachtické výsady.
Mimoriadne bohatá bola jeho vedecká činnosť. Ako prvý podal dôkaz takzvaného Descartovho znamienkového pravidla. Toto pravidlo, určujúce počet kladných koreňov algebraických rovníc, patrilo v osemnástom storočí ešte medzi najdôležitejšie vety algebry. Jeho dôkaz po vyslovení Descartom i ďalšími nechával na seba čakať takmer celé storočie. Je pozoruhodné, že Segnerovu dizertáciu považovali historici matematiky dlho za stratenú. Objavil ju až v druhej polovici sedemdesiatych rokov minulého storočia nemecký matematik Werner Jentsch.

Segner sa venoval starogréckej matematike a hľadal modernejšie riešenie úloh zo starej matematickej literatúry. Zdokonalil napríklad už v staroveku známu metódu aproximácie obsahu kruhu obsahom vpísaných a opísaných mnohouholníkov. Svoju metódu vyskúšal na mnohouholníkoch s 96 stranami a overil si ju na výpočte hodnoty Ludolphovho čísla. To sa mu aj podarilo s presnosťou na šesť desatinných miest.
Okrem matematiky sa zaoberal všeobecnou fyzikou, optikou, hydraulikou, medicínou a botanikou, dokonca sa venoval aj filozofii.

Pôsobenie
Krátko pôsobil ako lekár v Bratislave a Debrecíne.
1732 – 1735 mimoriadny profesor na univerzite v Jene
1735 – 1755 profesor matematiky, fyziky a chémie na univerzite v Göttingene
1755 profesor fyziky a matematiky na univerzite v Halle

tvorba

Množstvo matematických výsledkov je skrytých v jeho učebniciach a fyzikálnych prácach. Segner patril v Nemecku k najvýznamnejším autorom matematických učebníc v osemnástom storočí. Do svojich diel často zaraďoval aj aktuálne výsledky najnovších matematických výskumov. Jeho učebnice dosahovali vynikajúcu úroveň aj z metodického hľadiska, o čom svedčí fakt, že jeho postupy, dôkazy a usporiadanie učiva dlho preberala aj neskoršia matematická literatúra. Ovplyvnil tiež vývoj matematickej terminológie, ktorá v čase jeho života ešte nebola ustálená. Viaceré ním zavedené matematické termíny sa používajú v nemčine dodnes. Dokonca kvôli ich výstižnosti v doslovnom preklade prešli do väčšiny európskych jazykov. Ide často o elementárne, neustále používané výrazy.

Bol autorom celého radu vedeckých dizertácií, štúdií, učebníc a príručiek. Publikoval okolo osemdesiat diel. Zastával názor, že pokrok v matematike a fyzike nemožno dosiahnuť bez znalosti astronómie a vytvoril dielo Astronomické prednášky, zreteľný pokyn na dôkladnú znalosť oblohy. Bola to jeho najrozsiahlejšia publikovaná práca v dvoch zväzkoch. Roku 1748 dokonca pozoroval zatmenie Slnka z observatória na jednej z veží mestského opevnenia v Göttingene, ktorého výstavbu inicioval päť rokov predtým. Poznatky z optiky spracoval v priekopníckom spise O hustote svetla, poznatky z termiky v diele O ohni.

Najvýznamnejšie diela
1750 Machinae cuiusdam hydraulica theoria (Göttingen)
1750 Computatio formae atque virium machinae hydraulicae nuper descriptae (Göttingen)