Pochádza z rodiny obchodníka s vínom. O jeho pôvode kolujú rôzne informácie. Jeden prameň uvádza, že pochádza zo starého tyrolského rodu, podľa iného bol pôvodom z Maďarska. Narodil sa však jednoznačne v Bratislave. Bol uznávaný vedec svetového formátu, patril medzi najväčších experimentálnych fyzikov a podstatne prispel k rozvoju svetovej vedy. V Bratislave - časť Petržalka, je po ňom pomenovaná ulica (od roku 1993).
Pôsobenie
Lenard na svojho učiteľa nikdy nezabudol a aj keď pôsobil v cudzine, často si s ním dopisoval. Pri návšteve svojho rodného kraja profesora Klatta navštevoval a konzultoval s ním mnohé fyzikálne problémy a riešenia. Spolupracovali vyše dvadsať rokov a pripravili asi 800 fosforeskujúcich látok a vykonali na nich 300 spektrálnych analýz Bunsenovým spektroskopom. Výsledky prác zhrnuli do štyroch publikácií. Hlavným výsledkom ich snaženia bolo zistenie, že intenzita fosforescencie závisí od množstva tzv. účinných kovov, pričom ich nárastom intenzita spočiatku rastie, ale neskôr klesá až na nulu. V prípade, že bolo množstvo kovu malé, fosforescencia bola veľmi intenzívna. V ich výskume bol zahrnutý aj vplyv tlaku a teploty na tento jav.
Po skončení štúdia pôsobil v Berlíne u všestranného nemeckého prírodovedca H. L. F. Humboldta a neskôr u známeho nemeckého fyzika a chemika R. W. Bunsena v Heildelbergu, kde v roku 1886 získal doktorát. Svojou aktívnou prácou sa pričinil o zrod Fyzikálneho ústavu v Heidelbergu, ktorý bol pomenovaný podľa neho (Fyzikálny ústav prof. Lenarda v Heidelbergu). Od roku 1892 spolupracoval ako asistent s profesorom Hertzom na univerzite v Bonne, kde dostal docentúru. Na univerzite vo Vratislavi sa stal mimoriadnym profesorom (1894). O dva roky neskôr prednášal fyziku v Aix-la-Chapelle a stal sa profesorom teoretickej fyziky na univerzite v Heidelbergu a v roku 1898 riadnym profesorom na univerzite v Kieli. Ďalšie obdobie svojej vedeckej a pedagogickej kariéry strávil na univerzite v Heidelbergu (do roku 1931), kde sa stal riaditeľom Rádiologického ústavu (1919).
Celý život sa venoval najmä systematickému štúdiu a výskumu vlastností katódových lúčov, fotoelektrického efektu a javov fosforescencie a luminiscencie, spektrálnej analýze, ultrafialových lúčov, magnetických a elektrických polí.
V roku 1886 spolupracoval s Hertzom na overovaní Maxwellovej teórie elektromagnetických vĺn. Od roku 1893 experimentoval s prienikom katódových lúčov. Podarilo sa mu vyvrátiť veľmi rozšírený názor, podľa ktorého katódové lúče môžu existovať len vo výbojovej trubici. Urobil miniatúrnu dierku v hliníkovej fólii, tzv. Lenardovo okienko, a cez ňu prepúšťal lúče z trubice do voľného priestoru a zisťoval, aké stopy vznikli na fotografickej platni. Ďalej zistil, že nositeľmi týchto lúčov sú elektróny. Pri výskume elektrónov sa ukázalo, že ich najnápadnejšou vlastnosťou je prenikanie pevnou látkou. Na vysvetlenie vypracoval v roku 1900 teóriu telies, ktorá má veľmi veľa spoločného s neskorším Rutherforsdovým modelom atómu.
V roku 1902 objavil pozoruhodnú zákonitosť fotoelektrického efektu. Podľa nej energia fotoelektrónov závisí od kmitočtu, ionizácie a vodivosti vzduchu ultrafialovými lúčmi, a nie od intenzity dopadajúceho svetla. Táto intenzita určuje len počet elektrónov uvoľnených za jednotku času.
Praktickým výsledkom týchto pokusov bolo objavenie X - lúčov. Špeciálne upravenú katódovú trubicu (Lenardove okienko) a určité "know-how" dostal k dispozícii ďalší bádateľ W. Röntgen, ktorý Lenarda v podstate pripravil (zrejme nie džentlmenským spôsobom) o prvenstvo pri objave týchto lúčov. Verejnosti sú známe ako Röntgenove lúče, používané najmä v lekárskom odvetví).
Taktiež bol v kontakte s Albertom Einsteinom, s ktorým polemizoval o niektorých častiach teórie relativity a údajne Einstein si osvojil niektoré Lenardove myšlienky a výsledky bádania - napr. fotoelektrický jav objavil Lenard a Einstein dostal Nobelovu cenu (1921) za objasnenie fotónového charakteru svetla práve pomocou fotoelektrického javu. Bol odporcom Einsteinovej teórie relativity a Einsteina samého. Zo zachovalej korešpondencie vyplýva, že Lenard bol v kontakte aj s ďalšími vtedajšími vedeckými kapacitami.
Na prelome storočí vypracoval dynamickú (resp. dynamitovú) teóriu telies, kde v jadre atómu predpokladal stabilnú konfiguráciu - záporný a kladný náboj. Po ňom je pomenovaný aj tz. Lenardov jav. Pri výskume elektrických výbojov v plynoch zistil, že vzduch sa ultrafialovými lúčmi ionizuje, čím sa stáva elektricky vodivým.
Razil cestu k experimentálnemu výskumu atómu. Jeho priekopnícke práce významne prispeli k rozvoju rádiotechniky, televízie a ultramikroskopie. Svojimi objavmi položil základy kvantovej teórie.
Bol stúpencom národného socializmu a A. Hitlera. V štvrtom zväzku Deutsche Physik (1936) bojoval proti tzv. židovskej fyzike.
Ocenenia
1901 spolu s W.C. Röntgenom dostal od Royal Saciety of London Rumfortovu medailu
1905 udelená Nobelova cena za fyziku – za významné práce o katódových lúčoch
1905 získal Franklinovu medailu
1911 udelený čestný doktorát na univerzite v Christianii, terajšie Oslo
1922 udelený čestný doktorát v Drážďanoch
1933 Orlí štít Nemeckej ríše
1942 udelený čestný doktorát Slovenskou univerzitou v Bratislave
|