Naďa Hejná zdedila herecký talent po rodičoch. Obaja boli významnými protagonistami Slovenského spevokolu, ktorý v neľahkej dobe národnostného a sociálneho útlaku u nás nahrádzal Slovákom národné divadlo. Umeleckú kariéru začala ako 7-ročná práve tam. Od roku 1926 pôsobila v Ústredí slovenských ochotníckych divadiel. Herectvo spájala s hlbokým vcítením sa do svojej postavy. Rolám, ktoré stvárňovala dávala veľa dynamiky a vitálnosti. Stala sa živou kronikou Slovenského spevokolu, ktorý mal dlhé roky čelné postavenie v našom divadelníctve. Dokázala presne a pútavo hovoriť o jeho histórii a snaženiach.
Po vzniku Slovenského komorného divadla v Martine koncom roku 1944 sa stala jeho spoluzakladateľkou a jednou z jeho prvých profesionálnych herečiek. V tom čase už mala za sebou stvárnených vyše 70 postáv na ochotníckej scéne. Diváci ju poznali ako Lízu z Pygmaliona či Annu Christie z O´Neillovej rovnomennej hry, Stodolovu Marínu Havranovú alebo Silviu zo Zvonovho Tanca nad plačom.
Na profesionálnej scéne stvárňovala veľké a náročné ženské postavy. Známa je najmä ako predstaviteľka matky - z Barčovej aj Čapkovej inscenácie.
Počas SNP účinkovala vo Frontovom divadle a spolupracovala aj so Slobodným slovenským vysielačom v Banskej Bystrici. Po druhej svetovej vojne odišla do Prahy, kde čakal na jej manžela Víta trojročný post ministra školstva. Snažila sa založiť v Prahe profesionálnu slovenskú komornú scénu, ideu sa však nepodarilo zrealizovať. V roku 1948 sa vrátila do rodného Turca.
S malou prestávkou bola javisku verná až do roku 1980 ako členka Slovenského komorného divadla, postupne premenovaného na Armádne divadlo a Divadlo SNP.
Naďa Hejná bola výraznou predstaviteľkou žien a matiek so zmyslom pre vernú charakteristiku, realistickú drobnokresbu a psychologický prienik do jadra postáv. Presvedčivá bola v postavách tragických, komických i groteskných, v ktorých vynikajúco karikovala a ironizovala malomeštiacke typy. Spočiatku hrávala postavy mladých dievčat, naiviek a divošie. Takými boli úlohy Pepky v Našich furiantoch L. Stroupežníckeho z roku 1919, Mie v rovnomennej hre L. N. Jégého (1926), Zuzky v hre V. Hurbana Vladimírova Zem (1926), Ľuby v hre I. A. Krylova Tá tretia (1927). Neskôr sa uplatnila aj v tragických a v charakterových postavách, ako Jana a Líza v hrách G. B. Shawa Svätá Jana (1935) a Pygmalion (1941), Mamajevová v Ostrovského Kade horí, tade hasne z roku 1940, Marína v Stodolovej Maríne Havranovej, Anna v O´Neilovej Anne Christie (1942), Markíza Silvia v Tanci nad plačom P. Zvona, Euridika v Sofoklovej Antigone (obe 1943), Sofia v Gorkého hre Poslední (1952), Emília v Shakespearovom Othellovi (1955), Markéta v Tylovom Janovi Husovi (1956), Tetovaná v Pogodinových Aristokratoch (1961, 1970), Polina v Čehovej hre Čajka z roku 1963. Zaharala si aj Anfisu v Troch sestrách (1967), Dojku v Shakespearovom Rómeovi a Júlii (1970), Generálku Jepančinovú stvárnila v Dostojevského Idiotovi z roku 1975 a Alžbetu Kristekovú v Sonatíne pre páva od O. Zahradníka (1976).
Okrem toho vytvorila aj pestré komediálne postavy: Cathos v Moliérových Smiešnych preciózkach (1944), Colombina v Goldoniho Klamárovi (1948), Anna Bačelová v Hollého Kubovi (1949). Pani Pernellovú stvárnila v Moliérovom Tartuffovi v roku 1950, Amáliu v Hollého Geľovi Sebechlebskom (1952 a 1956), ako Arina Pantelejmonovna účinkovala v Gogoľovej Ženbe (1954), ako Lady Markbyová zasa v Ideálnom manželovi O. Wilda (1958). K ďalším komediálnym úlohám patrili postavy Frosiny v Moliérovom Lakomcovi (1962), Babičky v hre R. Thomasa Osem žien (1964), Slečnu Furnivalovú v Čiernej komédii P. Hsaffera (1969), Fanku v Čapkovom Lúpežníkovi (1974).
Herečka sa tiež uplatnila karikatúrno-groteskného ladenia: Pani Vachová v Augustovej nedeli F. Hrubína (1958), Tereza Mollová v Hofmannovom Starostovi (1964), Pani Sokolová v Palárikovom Inkognite (1971), Pani ministrová v hre I. Stodolu Čaj u pána senátora (1974), Madlena v Chalupkovom Kocúrkove (1978), Šarlota v Čechovovom Višňovom sade (1979)...
Vynikla aj v zložitých dramatických postavách akými boli Rosava v Tylovom Strakonickom gajdošovi (1958), Vilma v Karvašovej Polnočnej omši (1959), Amanda v Sklenenom zverinci T. Williamsa (1961) alebo Bessemenová v Gorkého Meštiakoch (1977).
K vrcholným kreáciám Nadi Hejnej patrila jej Mária Ľvovna v Profesorovi Poležajevovi L. Rachmanovova (1952), za ktorú bola odmenená zlatou medailou na Divadelnej žatve. Tiež postava Matky v rovnomenných hrách K. Čapka (1957) a J. Barča-Ivana (1971).
Slovenská herečka sa uplatnila aj vo filmoch. Divákom sa predstavila v roku 1953 v snímke Pole neorané, nasledoval film V hodine dvanástej, Markéta Lzarová, Očovské patorále, Ružové sny či Biela stužka v tvojich vlasoch. Účinkovala aj v televíznych filmoch a inscenáciách: Balada o siedmich obesených, Pozdná láska, Horúci dych alebo Miesto na slnku.
K rozhlasovým hrám, ktorým požičala svoj hlas patria: Roztrhaj pavučinu, Štvrté husle a V hlbokom snehu našej pamäti, v ktorej za postavu Matky získala v roku 1985 cenu za ženský herecký výkon na 9. festivale pôvodnej slovenskej rozhlasovej hry v Piešťanoch.
Naďa Hejná bola členkou Živeny, Slovenského zväzu žien a v roku 1987 aj výboru Matice slovenskej.
Zomrela v roku 50. výročia profesionálnej scény v Martine.
Na ochotníckom javisku zohrala takmer stovku rolí, v profesionálnom divadle vyše stovky, desiatky v televízii a vo filme.
Ocenenia:
1943 dramatická cena J. Cablka za ochotnícku činnosť
1946 zlatý odznak ÚSOD-u
1964 titul zaslúžilá umelkyňa
1985 cena za ženský herecký výkon (9. festival pôvodnej slovenskej rozhlasovej hry, Piešťany)
|