Milan Hodža patrí medzi najvýznamnejšie osobnosti slovenských dejín 20. storočia. Narodil sa v rodine národne uvedomelého evanjelického farára Ondreja Slavoslava Hodžu, ktorý bol priateľom Ľudovíta Štúra. Syn Milan pochádzal z jeho druhého manželstva. Ondrej zomrel, keď mal Milan 10 rokov. Kvalitného vzdelania sa mu dostalo na školách v Banskej Bystrici, Šoproni (Maďarsko), Sibiu (dnešné Rumunsko). Už ako študent prejavoval Milan Hodža záujem o novinárstvo a literatúru, ktorú čítal v pôvodných jazykoch. Bol prirodzeným polyglotom a postupne sa naučil ovládať sedem jazykov (maďarský, nemecký, anglický, francúzsky, rumunský, srbo-chorvátsky, poľský). Mal výbornú pamäť a mimoriadne sebavedomie. Získal celoštátnu cenu za výborné ovládanie stenografie. Právo študoval v Kluži (dnešné Rumunsko) a v Budapešti, slavistiku a dejiny vo Viedni, kde obhájil doktorát.
Ešte za Rakúsko-Uhorska pracoval ako redaktor v Abendblatte a tiež v rakúskej tlačovej kancelárii vo Viedni. V roku 1900 prevzal Milan Hodža redakciu Slovenského denníka, grajciarových novín, od peštianskeho kníhtlačiara Viktora Szekélyho. Slovenský denník sa počas krátkej existencie (vychádzal do júla 1901) zaradil medzi najúspešnejšie periodiká svojej doby. Význam týchto národno-buditeľských novín bol značný. Slovenský denník bol vôbec prvým slovenským denníkom. Hodža, v tom čase už skúsený novinár, ho zapĺňal príspevkami prevažne sám, okrem redakčných povinností mal na starosti aj všetky administratívne a expedičné práce. Ambície mladého, len 23-ročného novinára, siahali veľmi ďaleko. Jeho zásluhou sa za niekoľko týždňov podarilo zvýšiť náklad na 4000 výtlačkov. Slovenskú žurnalistiku obohatil o skvelé úvodníky a reportáže publikované na stránkach Slovenského denníka, ktorý bol zároveň zrkadlom jeho rodiacich sa politických myšlienok. Noviny boli v tej dobe jediným, no zároveň jedinečným prostriedkom na prebudenie záujmu Slovákov o veci spoločenské, kultúrne a tiež politické. Slovenský denník bol určený predovšetkým pre robotníkov, roľníkov a remeselníkov. Prostý a chudobný ľud však ešte nebol zvyknutý na noviny s dennou periodicitou. Len málokto si totiž mohol popri práci dovoliť kupovať a čítať noviny každý deň. Slovenský denník sa aj napriek rozšírenej inzercii a záujmu čitateľov dostal do finančných ťažkostí a po odchode Milana Hodžu na vojenskú službu zanikol. V rokoch 1903-1914 redigoval Slovenský týdenník. Významnými redaktormi Slovenského týždenníka boli tiež Dušan Porubský, František Votruba a Július Šefránek.
Následník trónu František Ferdinand d´Este zaradil Hodžu ako jediného Slováka do svojho tímu poradcov, tzv. belvederskej dielne. Ich spoločným cieľom bolo pripraviť program reformy monarchie, najmä silnejšiu centralizáciu štátu a jeho federalizáciu na etnickom princípe. Písomnosti, ktoré sa zachovali z Hodžovej činnosti a z pôsobnosti Belvederskej dielne v období pred prvou svetovou vojnou, nasvedčujú tomu, že rakúsky dvor evidoval síce slovenské národné hnutie, ale slovenská politika v tom čase ešte nedospela k tomu, aby sa slovenský národ stal subjektom politického diania. Hodža spolu s rumunským politikom a svojím priateľom Júliusom Maniu (po vojne predseda rumunskej vlády) vypracovali elaborát, ktorý 25. decembra 1911 odovzdali následníkovi trónu. Medzi iným sa v ňom písalo: “Vývoj politickej tvárnosti novoveku smeruje k veľkej ríši, k svetovej mocnosti. Malé ríše nemajú budúcnosť. Nielen preto, že ich mocnejší susedia rozdrvia, ale už aj preto, že nemôžu vyhovieť národohospodárskym požiadavkám, ktoré na ne kladie moderné štátne zriadenie... Rozvinutie ríše ako svetovej mocnosti je podmienené vnútornou konsolidáciou.” Nielen v tomto dokumente, ale aj v novinových článkoch z predvojnového obdobia možno nájsť pramene Hodžových celoživotných predstáv o nevyhnutnosti spájania či aspoň nadviazania úzkej spolupráce stredoeuróskych krajín na pôde politicko-ekonomického celku, ktorý by dokázal čeliť konkurencii iných, mocnejších a najmä hospodársky vyspelejších krajín v súbojoch o miesto v celosvetovom hospodárstve. Zjednotené ekonomické regióny mali predovšetkým pomôcť pri zabezpečovaní zamestnania životných potrieb obyvateľov. Táto idea sprevádzala Milana Hodžu počas celého života.
Sarajevský atentát, ktorého obeťou sa stal následník trónu František Ferdinand a jeho manželka, zmietol zo stola plány nielen Milana Hodžu, ale aj iných významných politikov, ktorí predpokladali renováciu viacnárodnej monarchie na modernejší federalizovaný štát. Zaniklo Rakúsko-Uhorsko, a na jeho pôde sa vytvorili tzv. nástupnícke štáty, medzi nimi aj Československá republika. Hodža nielenže akceptoval vznik republiky, ale sám sa, najmä v posledných rokoch vojny, zapojil aktívne do jej príprav. Bol aktívnym členom, ideovým tvorcom programu a podpredsedom tzv. agrárnej strany. Tá sa po voľbách v roku 1925 až do konca ČSR stala jednoznačným favoritom v celoštátnom politickom živote. Hodža svojimi vedomosťami a politickými skúsenosťami bol takmer bez konkurencie. Bol poslancom Národného zhromaždenia po celú existenciu prvej ČSR. Viedol viaceré ministerstvá - zjednotenia zákonov a organizácií, poľnohospodárstva, školstva, krátko aj ministerstvo zahraničných vecí. Všetky zverené funkcie zvládal s plným nasadením a povýšil ich aj nad svoj rodinný život. Starostlivosť o výchovu troch detí prenechal manželke Irene, ktorá mu bola životnou oporou. Veľkú pozornosť venoval Hodža tiež národohospodárskym problémom celého štátu, ale predovšetkým Slovenska. Stal sa jedným z propagátorov prerozdelenia pôdneho fondu v prospech malých a stredných roľníkov cestou realizácie zákona o pozemkovej reforme. Stál pri zrode celoslovenskej národohospodárskej organizácie (NÁRUS). Vrcholom jeho politického pôsobenia bol post ministerského predsedu ČSR v rokoch 1935 až 1938. Za celej existencie Československa boli len štyria Slováci predsedami vlády: Milan Hodža, Viliam Široký, Jozef Lénart a Marián Čalfa.
Po Mníchove emigroval Milan Hodža do Francúzska, kde v novembri 1939 založil Slovenskú národnú radu ako vrcholný orgán slovenského zahraničného odboja a stal sa jej predsedom. Bol za obnovenie ČSR, ale požadoval právo Slovákov starať sa o svoje veci samostatne, s výnimkou sfér zahraničnej politiky, vojska, financií, obchodu a dopravy, kde sa malo postupovať spoločne. E. Beneš sa postavil nielen proti M. Hodžovi, ale i proti parížskej SNR.
V roku 1940 Hodža odmietol funkciu miestopredsedu Štátnej rady čs. v Londýne a od roku 1941 pôsobil v USA, kde sa aktivizoval v krajanských spolkoch a načrtával projekt povojnovej federácie podunajských štátov pod patronátom USA.
Dr. Milan Hodža zomrel 27. júna 1944 v Clearwater v USA. Pochovaný bol na českom cintoríne v Chicagu. Nad jeho rakvou predniesol prejav Jan Masaryk, syn T. G. Masaryka. Telesné pozostatky Milana Hodžu boli 27. júna 2002, presne 58 rokov po jeho smrti, prevezené z Chicaga na Slovensko vládnym špeciálom a uložené na Národnom cintoríne v Martine. Okrem žijúcich príbuzných sa tejto veľkolepej akcie zúčastnili aj štátni predstavitelia a veľvyslanci.
Milan Hodža je nositeľom najvyšších štátnych vyznamenaní Francúzska, Poľska, Juhoslávie a Rumunska.
Politická kariéra
1905-1910 – poslanec uhorského snemu
od 1906 – miestopredseda Slovenskej národnej strany
od 1910 – snaha o založenie samostatnej slovenskej agrárnej strany
1918-1938 – poslanec NS, hlavný predstaviteľ agrárnej strany na Slovensku
1918-1919 – zástupca čs. vlády v Budapešti
1919-1920 – minister unifikácie zákonov
1920-1938 – predseda celoštátneho výboru Slovenskej agrárnej strany
1922-1925 – minister poľnohospodárstva
1924 – zakladateľ a do roku 1934 predseda Čs. akadémie poľnohospodárskej, stúpenec riadeného hospodárstva v roľníckej výrobe (1934 – presadil obilný monopol)
1926 – hlavný iniciátor vytvorenia vlády tzv. panskej koalície s plánom hlbšej súčinnosti podunajských štátov, najmä v hospodárskej oblasti, smerujúcej k vytvoreniu tzv. podunajskej federácie
1926-1929 – minister školstva
1932-1934 – minister poľnohospodárstva
18.12.1935-29.02.1936 – minister zahraničných vecí
1935-1938 – ministerský predseda
1938 – neúspešné jednania s predstaviteľmi Sudetonemeckej strany a Hlinkovej slovenskej ľudovej strany
21. 9. 1938 – Berchtesgadenské ultimátum pre jeho vládu, vláda donútená odstúpiť
|
Vítam aktivitu projektu osobnosti.sk a páči sa mi. Častokrát totiž zanedbávame osobnosti vo vzťahu k svojej vlastnej histórií aj vo vzťahu k Slovensku. Cez osobnosti sa poznajú národy a štáty. Osobnosti sú ľudia, ktorí dokážu robiť nielen pre seba, ale aj pre okolie a navyše z ich práce čerpá celá spoločnosť.
Osobnosti sú ľudia, ktorí sa zapísali do dejín a sú autormi niečoho, čo je trvalé a nemá pominuteľnú hodnotu. Čas ukáže najlepšie, ako to vlastne v skutočnosti je. Pretože ozajstné osobnosti nezapadnú prachom.
Pre mňa
je osobnosťou Slovensko ako také. Myslím si, že Slovensko si zaslúži titul osobnosti. A na Slovensku sú to ľudia, ktorí nás takto reprezentujú.
Projekt Osobnosti.sk si veľmi vážim. Považujem za dobré, že vznikol a že sa etabloval v našom spoločenskom
prostredí. Naši ľudia sa takto pripomenú ďalším. Možno to budú pre niekoho vzory, ktoré budú chcieť dosiahnuť. Lebo títo ľudia pomaly, ale isto zaniknú.
Žijeme v dobe, kedy sa osobnosťami stávajú produkty mediálnych kampaní a hviezdy rôznych reality show. Naozajstný význam pojmu osobnosť degraduje. Skutočné osobnosti sú často krát v úzadí a málokedy poznáme práve ich názor na rôzne problematiky našej spoločnosti. Aj z týchto dôvodov vznikla asi pred troma rokmi myšlienka zrealizovať projekt Osobnosti.sk.
